Bratislava 4. novembra (TASR) – Francúzsku herečku Marléne Jobertovú diváci nemali možnosť vidieť v žiadnom novom filme od roku 1998. Napriek tomu jej meno i tvár predstavujú neodmysliteľnú súčasť francúzskej kinematografie predovšetkým v 70. rokoch 20. storočia. Herečka ale aj spisovateľka a speváčka Marléne Jobertová sa v stredu 4. novembra dožíva 80 rokov.

Marléne Jobertová sa narodila v Alžírsku. Jej otec bol vojak, slúžil vo francúzskom letectve, mama bola pôvodom Talianka. Marléne bola najmladšia z troch súrodencov, jej brat Charles sa stal kameramanom, sestra Christiane sa začala venovať výtvarnému umeniu. Rodina sa presťahovala do francúzskeho mesta Dijon, keď mala Marléne Jobertová 11 rokov.

Foto: youtube.com

Aj ona pôvodne štyri roky študovala výtvarné umenie a chcela sa stať učiteľkou kreslenia. Brat však pre ňu vymyslel komické skeče, ktorými mala sprevádzať jeho hudobné vystúpenia, a vtedy ju začalo baviť herectvo a začala sa venovať amatérskemu divadlu.

Keď mala 18 rokov, odišla do Paríža a študovala tu herectvo na Štátnom konzervatóriu. Výtvarné nadanie i vzdelanie jej pomáhali získavať finančné prostriedky kreslením reklamných návrhov. Na divadelnom javisku debutovala v roku 1963 v hre Tisíc klaunov, kde stála po boku skúsených hercov, akými už boli v tom čase Yves Montand a Pierre Mondy.

Pre film ju objavil režisér Jean-Louis Godard a v roku 1966 jej zveril hlavnú rolu vo filme Mužský rod, ženský rod. O rok neskôr sa objavila v komédii Zlodej z Paríža (režisérom je Louis Malle), kde prvý raz hrala po boku Jeana-Paula Belmonda. V roku 1968 k jej popularite prispela rola mladej gangsterky vo filme Nepremožiteľná Leontína (r. Michel Audiard).

Marléne Jobertovú režiséri často obsadzovali do kriminálnych filmov, v ktorých mala možnosť zažiariť v spoločnosti hereckých hviezd prvej veľkosti. V roku 1970 to bola snímka Posledná adresa (r. José Giovanni), kde bol jej hereckým partnerom Lino Ventura, a tiež dráma Cestujúci v daždi (r. René Clément), v ktorej hrala spolu s Američanom Charlesom Bronsonom.

Na druhej strane herečka prejavila aj komediálny talent, čo potvrdila v známej veselohre Manželia z roku II (r. Jean-Paul Rappeneau, 1971), kde sa Jobertová opäť stretla s Belmondom. V tom istom roku ju Philippe de Broca obsadil do vojnového filmu Vzali nohy na plecia, kde vytvorila trojicu hlavných postáv spolu s Michelom Piccolim a Michaelom Yorkom.

Foto: youtube.com

V roku 1973 hrala v dráme Tajomstvo (r. Robert Enrico) opäť s dvojicou slávnych hercov – tento raz to boli Jean-Louis Trintignant a Philippe Noiret. Jobértová v tomto čase presvedčila o svojich kvalitách natoľko, že získavala jednu titulnú rolu za druhou. Nasledovali filmy Bláznivá na zabitie (r. Yves Boisset, 1975), Dobrák a zlí ľudia (r. Claude Lelouch, 1976), Ako kliešť (r. Philippe de Broca, 1977), či dráma Choď za mamou, otec pracuje (r. François Leterrier, 1977). Do série kriminálnych filmov, v ktorých zažiarila, patrí aj známa snímka Vojna policajtov (r. Robin Davis, 1979) - tu sa pred kamerou stretla s Claudom Brasseurom.

Priestor pre psychologicky prepracovanejší dramatický charakter jej vytvorila režisérka Yannick Bellonová v dráme Nahá láska - ide o príbeh ženy, ktorá sa vyrovnáva s ťažkým ochorením a jeho dôsledkami (1981). V 80. a 90. rokoch už Marléne Jobertová nakrúcala veľmi málo. Jedným z posledných je film Bociany majú svoju hlavu (r. Didier Kaminka, 1989).

Čoraz intenzívnejšie sa Marléne Jobertová venovala svojej druhej profesií a tou je písanie detských kníh. Vydala tiež hudobný album Večná je potreba lásky, na ktorom je tiež autorkou textov.

K postupnému odchodu od hereckého remesla prispelo aj narodenie dvojčiat (6. júla 1980), ktoré má so svojim švédskym manželom Walterom Greenom – dcéra Eva Greenová sa takisto stala herečkou, syn Joy Green sa v Taliansku venuje chovu koní. Úspešnou speváčkou a herečkou je aj neter Marléne Jobertovej (dcéra jej sestry Christiane) Elsa Lunghini. Herečka Marléne Jobertová získala v roku 2007 ocenenie v podobe Čestného Cézara.