Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Režisérske umenie Miloša Pietora prerušila tragická udalosť. Zomrel vo veku 58 rokov 25. marca 1991 na následky pádu zo schodov vo vlastnom dome v Bratislave.
Autor TASR
Bratislava 2. februára (TASR) - Patril medzi najvýraznejších divadelných režisérov, na ktorého dodnes spomínajú ako na šľachtica slovenského divadla. Popritom bol aj dobrým príležitostným hercom, ktorý mal úžasný rozprávačský talent. Ako režisér dokázal hercom pomôcť nájsť sa v postave.
V piatok 3. februára si pripomíname nedožité 90. výročie narodenia legendárneho režiséra, príležitostného herca, pedagóga a niekdajšieho riaditeľa Slovenského národného divadla (SND) Miloša Pietora.
"Bol to režisér, ktorý dokázal hercovi pomôcť, keď sa herec hľadal v postave. Stávalo sa dosť často, že naaranžoval scénu a ja som sa sám seba pýtal, že prečo stojím na tomto mieste. V určitej situácii na javisku je dôležité, kde sa postava nachádza a akým spôsobom je v interakcii s ostatnými ľuďmi. On to vedel vynikajúco. Už v aranžovačke to mal dopredu veľmi dobre premyslené. Veľmi dobre cítil situáciu aj priestorovo. Nielen vo vzťahoch, ale aj v priestore," zaspomínal si pre TASR na režiséra Pietora slovenský filmový, divadelný a dabingový herec František Kovár.
Miloš Pietor sa narodil 3. februára 1933 v Bratislave vo významnej rodine vzdelancov, ktorá dodnes ovplyvňuje životy Slovákov. Jej príslušníci boli od 60. rokov 19. storočia až do roku 1948 dôležitými aktérmi aj slovenskej politiky. Neskôr to bolo v smere ekonomiky, podnikania a umeleckého diania.
Ako absolvent herectva na Štátnom konzervatóriu sa prihlásil na Vysokú školu múzických umení (VŠMU) v Bratislave, kde štúdium réžie ukončil v roku 1959. Jeho umelecká kariéra sa začala v pozícií režiséra v činohre Divadla Jonáša Záborského v Prešove, neskôr v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene a v martinskom Divadle SNP (dnes Slovenské komorné divadlo), kde bol aj umeleckým šéfom. Od začiatku 70. rokov 20. storočia žil a pracoval v Bratislave, najprv na Novej scéne, neskôr ako režisér v SND. Od roku 1977 bol pedagógom na VŠMU.
Najvýraznejšie stopy svojho divadelného videnia zanechal Miloš Pietor v Divadle SNP, na bratislavskej Novej scéne a v SND, kde bol od roku 1978 režisérom Činohry SND a od roku 1990 až do tragickej smrti pôsobil aj ako riaditeľ našej prvej divadelnej scény.
"Pietora som zažil ešte na Novej scéne, keď prišiel z martinského divadla aj so svojou manželkou. Obsadil ma najprv v hre Čajka (1976) Antona Pavloviča Čechova v úlohe Medvedenka, v ktorej hral ako hosť aj Ladislav Chudík. Bolo to vtedy veľmi dobré predstavenie. A potom som v tomto istom titule dostal úlohu Trigorina, čo bola hlavná mužská úloha. Pietor mal úžasný rozprávačský talent a veľmi bohaté historky. Vždy sme sa tešili, keď začal rozprávať svoje príhody z Martina zo svojho hereckého a režisérskeho života. Niekoľkokrát ho obsadili aj do rozličných filmov, kde hral stredne veľkú rolu, takže bol aj dobrý herec," povedal František Kovár.
Do dejín slovenského divadelníctva sa zapísal dodnes uznávanými inscenáciami viacerých hier Antona Pavloviča Čechova, Williama Shakespeara (Hamlet, 1974, Márna lásky snaha 1978), ale aj slovenskej klasiky. Svojim novátorským prístupom vrátil divadelným hrám Statky-zmätky (1972) a Nový život (1978) od Jozefa Gregora Tajovského ich pôvodný sociálny a morálny rozmer. Vo svojej práci kládol dôraz na psychologickú prepracovanosť postáv a ich vzájomné vzťahy so zreteľom na divadelno-estetickú účinnosť a na básnické zobrazenie životnej reality.
Príležitostne sa predstavil tiež ako herec. Stvárnil menšie postavy vo filmoch ako Nevesta hôľ (1971), Adam Šangala (1972), Pacho, hybský zbojník (1975), Sváko Ragan (1976), Vianočné oblátky (1977) či Plavčík a Vratko (1981).
Bohatá bola aj režisérska činnosť Miloša Pietora v televízii, kde uviedol v pôvodnom televíznom naštudovaní veľa hier domácich i zahraničných autorov ako napríklad Zdravý, nemocný (1970), Profesor Poležajev (1975), Sonatína pre páva (1979), za ktorú získal v roku 1981 hlavnú cenu Zlatá truhlica na televíznom festivale v bulharskom Plovdive.
Režisérske umenie Miloša Pietora prerušila tragická udalosť. Zomrel vo veku 58 rokov 25. marca 1991 na následky pádu zo schodov vo vlastnom dome v Bratislave. "Mal som ho nesmierne rád a v úcte, pretože okrem všetkého ovládal aj divadelnú prax, vedel veľmi veľa z histórie slovenského divadla. Bol to skvelý človek a skvelý režisér," vyznal sa pre TASR herec František Kovár.
V piatok 3. februára si pripomíname nedožité 90. výročie narodenia legendárneho režiséra, príležitostného herca, pedagóga a niekdajšieho riaditeľa Slovenského národného divadla (SND) Miloša Pietora.
"Bol to režisér, ktorý dokázal hercovi pomôcť, keď sa herec hľadal v postave. Stávalo sa dosť často, že naaranžoval scénu a ja som sa sám seba pýtal, že prečo stojím na tomto mieste. V určitej situácii na javisku je dôležité, kde sa postava nachádza a akým spôsobom je v interakcii s ostatnými ľuďmi. On to vedel vynikajúco. Už v aranžovačke to mal dopredu veľmi dobre premyslené. Veľmi dobre cítil situáciu aj priestorovo. Nielen vo vzťahoch, ale aj v priestore," zaspomínal si pre TASR na režiséra Pietora slovenský filmový, divadelný a dabingový herec František Kovár.
Miloš Pietor sa narodil 3. februára 1933 v Bratislave vo významnej rodine vzdelancov, ktorá dodnes ovplyvňuje životy Slovákov. Jej príslušníci boli od 60. rokov 19. storočia až do roku 1948 dôležitými aktérmi aj slovenskej politiky. Neskôr to bolo v smere ekonomiky, podnikania a umeleckého diania.
Ako absolvent herectva na Štátnom konzervatóriu sa prihlásil na Vysokú školu múzických umení (VŠMU) v Bratislave, kde štúdium réžie ukončil v roku 1959. Jeho umelecká kariéra sa začala v pozícií režiséra v činohre Divadla Jonáša Záborského v Prešove, neskôr v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene a v martinskom Divadle SNP (dnes Slovenské komorné divadlo), kde bol aj umeleckým šéfom. Od začiatku 70. rokov 20. storočia žil a pracoval v Bratislave, najprv na Novej scéne, neskôr ako režisér v SND. Od roku 1977 bol pedagógom na VŠMU.
Najvýraznejšie stopy svojho divadelného videnia zanechal Miloš Pietor v Divadle SNP, na bratislavskej Novej scéne a v SND, kde bol od roku 1978 režisérom Činohry SND a od roku 1990 až do tragickej smrti pôsobil aj ako riaditeľ našej prvej divadelnej scény.
"Pietora som zažil ešte na Novej scéne, keď prišiel z martinského divadla aj so svojou manželkou. Obsadil ma najprv v hre Čajka (1976) Antona Pavloviča Čechova v úlohe Medvedenka, v ktorej hral ako hosť aj Ladislav Chudík. Bolo to vtedy veľmi dobré predstavenie. A potom som v tomto istom titule dostal úlohu Trigorina, čo bola hlavná mužská úloha. Pietor mal úžasný rozprávačský talent a veľmi bohaté historky. Vždy sme sa tešili, keď začal rozprávať svoje príhody z Martina zo svojho hereckého a režisérskeho života. Niekoľkokrát ho obsadili aj do rozličných filmov, kde hral stredne veľkú rolu, takže bol aj dobrý herec," povedal František Kovár.
Do dejín slovenského divadelníctva sa zapísal dodnes uznávanými inscenáciami viacerých hier Antona Pavloviča Čechova, Williama Shakespeara (Hamlet, 1974, Márna lásky snaha 1978), ale aj slovenskej klasiky. Svojim novátorským prístupom vrátil divadelným hrám Statky-zmätky (1972) a Nový život (1978) od Jozefa Gregora Tajovského ich pôvodný sociálny a morálny rozmer. Vo svojej práci kládol dôraz na psychologickú prepracovanosť postáv a ich vzájomné vzťahy so zreteľom na divadelno-estetickú účinnosť a na básnické zobrazenie životnej reality.
Príležitostne sa predstavil tiež ako herec. Stvárnil menšie postavy vo filmoch ako Nevesta hôľ (1971), Adam Šangala (1972), Pacho, hybský zbojník (1975), Sváko Ragan (1976), Vianočné oblátky (1977) či Plavčík a Vratko (1981).
Bohatá bola aj režisérska činnosť Miloša Pietora v televízii, kde uviedol v pôvodnom televíznom naštudovaní veľa hier domácich i zahraničných autorov ako napríklad Zdravý, nemocný (1970), Profesor Poležajev (1975), Sonatína pre páva (1979), za ktorú získal v roku 1981 hlavnú cenu Zlatá truhlica na televíznom festivale v bulharskom Plovdive.
Režisérske umenie Miloša Pietora prerušila tragická udalosť. Zomrel vo veku 58 rokov 25. marca 1991 na následky pádu zo schodov vo vlastnom dome v Bratislave. "Mal som ho nesmierne rád a v úcte, pretože okrem všetkého ovládal aj divadelnú prax, vedel veľmi veľa z histórie slovenského divadla. Bol to skvelý človek a skvelý režisér," vyznal sa pre TASR herec František Kovár.
