Stále hovoríme, že s popularizáciou a výukou dejín (samozrejme aj tých našich) je potrebné začať u tých najmladších.

Tak a našťastie tu máme skvelý príklad ako jednotlivé osobnosti žiakom priblížiť. Práve v týchto dňoch prichádza na knižný trh knižka Jaroslava Rezníka Oči plné oblohy (Slovenský spisovateľ). O živote a tragickej smrti Milana Rastislava Štefánika žu boli napísané stovky článkov, desiatky kníh. Nikto však doteraz neodpovedal na otázky: Kde sa vzal jeho vlastenecký cit? Kde a ako sa formovalo jeho hlboké národné povedomie? Kde sú korene jeho neskoršieho záujmu o hvezdárstvo, letectvo, meteorológiu, vynálezcovstvo, fotografovanie? Kde pramenia jeho charakterové vlastnosti ako pracovitosť, húževnatosť, vytrvalosť, skromnosť, láskavosť, citlivosť?

,,Na všetky tieto otázky je potrebné odpovedať predovšetkým tým mladým generáciám, teda žiakom základných a stredných škôl“, uvádza autor knihy.

Kniha Oči plné oblohy sú veľmi pôvabné poviedky. Napríklad aj o tom, že jeho súčasníci zaznamenali, že Štefánik mal krásne modré oči a neustále hľadel smerom k oblohe. No i o tom, že hvezdárom sa stal po dlhých rokoch štúdia, no nikdy nechcel byť vojakom a dôstojníkom. Nakoniec sa stal generálom. Dokonca generálom letectva. Asi preto, že z lietadla je najbližšie k oblohe.

S tichou nostalgiou si spomínam na moje učiteľky dejepisu, či už na základnej alebo strednej škole. O dejiny v nás dokázali prebudiť taký záujem, že mnohí z nás si s chuťou hľadali knižky, kde by sme sa o určitom období, ktoré sme aktuálne preberali, dozvedeli viac a viac.

No a tým pádom to prinieslo krásny efekt, že sme hodiny dejepisu nevnímali ako nevyhnutné zlo. Práve naopak, dokázali sme plynule odpovedať vlastnými slovami. Bez kŕču bifľovania sa. Práve tí spomínaní učitelia nás totiž učili učiť sa s rozumom – teda rozumieť textu, súvislostiam. A často tie strohé dátumy a fakty oživovali príbehmi zo života. A napokon, používali i knižky akou je napríklad i spomínaný titul Oči plné oblohy. Lenže to sú už dejiny.....