Bratislava 9. decembra (TASR) – Jej hviezda slávy vyletela prakticky z večera do rána ešte na strednej škole. Mala dva mesiace po sedemnástych narodeninách, keď ešte ako študentka gymnázia nahrala 3. septembra 1964 svoju prvú skladbu Červená řeka, ktorá sa stala hitom.

Cestu do štúdia jej vydláždilo 27. apríla 1964 víťazstvo v speváckej súťaži Hľadáme nové talenty, kde zaspievala Gershwinovu pieseň The Man I Love. Maturovala 9. júna 1965 na dvanásťročenke v Chrudime a v septembri 1965 nastúpila na profesionálne angažmán do pražského hudobného divadla Rokoko. Za rok 1965 získala Zlatého slávika v kategórii speváčky. Bol to štvrtý ročník a rok pred ňou vyhrala Eva Pilarová.

Helena Vondráčková oslávila 24. júna 65. narodeniny a dodnes patrí k českým speváckym stáliciam, na scéne je už 47 rokov. V júni vyšla knižka Každá trampota má svou mez, v auguste jej k jubileu vydal Supraphon hitovú trojkompiláciu Helena (nejen) o lásce a vydavateľstvo EMI Czech Republic v októbri CD a DVD Helena On Broadway. Dokumentujú hudobnú históriu a hlavne súčasnosť tejto stále populárnej osobnosti českej scény. V rozhovore pre TASR bola hlavnou témou predovšetkým súčasnosť, došlo však aj spomienky o speváckej dráhe.


-V júni ste oslávili životné jubileum. Vyšla Vám knižka Každá trampota má svou mez, nazvaná podľa hitu z roku 1980, kompilačný album Helena (nejen) o lásce a CD + DVD Helena On Broadway. Poďme najprv ku knihe.-

Každá trampota má svou mez je rozprávaním od A po Z, od môjho detstva, cez lásky, životné príbehy, rozprávania z ciest, dopisov, ktoré som písala sestre Zdenke z rôznych krajín, farebných príloh z muzikálov a rôznych koncertov, v spoločnosti slávnych ľudí, je v nej kompletná diskografia vrátane ocenení či zoznamu filmov, v ktorých som účinkovala.




-V auguste Vám k jubileu vydal Supraphon kompiláciu Helena (nejen) o lásce. Ako ste skladali výber 62 piesní z Vašej speváckej dráhy?-

Predovšetkým chcem povedať, že vydaním tohto albumu k mojim 65. narodeninám mi Supraphon urobil veľkú radosť. Je to retrospektívny album, na prvom disku sú hity, teda tie „naj“ pesničky, na druhom sú rarity, teda piesne, ktoré zatiaľ na žiadnom nosiči nevyšli. Tretie cédečko sú známe české a svetové pesničky, ktoré som naspievala v rôznych jazykoch – česky, nemecky, francúzsky, taliansky, anglicky, rusky, poľsky a japonsky, čo je asi najzaujímavejšie. Na treťom disku sú dve novinky, jedna s mladým českým spevákom Davidom Deylom, ktorý príde so mnou aj 13. decembra na Vianočný koncert do Bratislavy. Druhou novinkou je taliansky naspievaný remake Fuoco nel Fuoco s Davidom Mattolim a Andreou Andrei. Oslovili ma, či by som s nimi nenaspievala túto pieseň, že ju majú šancu nahrať v Taliansku. Tak sme tam v lete odišli a nahrali pieseň aj nakrútili videoklip.


-O Vašich jazykových znalostiach samozrejme nepochybujeme, ako je to ale s nahrávkami v Tokiu?-

Japonsky neviem, ale pri mojich návštevách Japonska som nahrala niekoľko singlov, na ktorých boli české piesne v japončine, keď som tam koncertovala. Texty som sa musela učiť foneticky, dalo mi to veľa práce, ale tým viac sa mi usadili v pamäti.


-Kto mal hlavné slovo pri výbere pesničiek?-

Hlavné slovo som mala ja. Pri výbere pesničiek sme sa však nechceli opakovať, pretože tých kompilácií vyšlo niekoľko, tak aby to bolo iné, ozvláštnené. Preto sme zabrúsili do rozhlasového aj televízneho archívu a našli sme skutočne ešte niektoré veci, ktoré neboli prezentované na žiadnom nosiči. To, že tu znie populárna hudba, to je jasné, to odo mňa každý čaká. Ale našli sme aj také rarity, čo sa týka dotyku s džezovým repertoárom, že som sama zajasala. V roku 1975 som spievala na Jazzovom festivale v pražskej Lucerne s Big Bandom Gustava Broma a hosťom Luďkom Švábenským. Na tento festival som si pripravila niekoľko jazzových štandardov, medzi nimi Take The Train a Mr. Paganini od Elly Fitzgerald a tie dve piesne som zaspievala s veľkým úspechom. Aj po toľkoročnom odstupe som si pamätala, že bol pri tom rozhlas, ktorý koncerty nahrával. Tak som po tom šla a skutočne sa mi v rozhlasovom archíve podarilo tie dve nahrávky nájsť. Som prekvapená, ako už v tej dobe to úžasne znelo. Na kompilácii sú ešte dve ďalšie jazzové piesne, tie som ale spievala v televíznom štúdiu v programe Vysiela štúdio M v sprievode tria vynikajúceho klaviristu Karla Růžičku. To sú – dá sa povedať – najväčšie rarity na tomto albume.

Foto: TASR/Tomáš Halász

-V októbri pribudlo ku knihe a kompilácii Helena (nejen) o lásce aj CD a DVD Helena On Broadway. Tak ako sa má Helena na Broadwayi?-

Úžasne. Cítim sa tam ako ryba vo vode. Som veľmi šťastná, že vyšlo CD a DVD a som za to vďačná šéfovi vydavateľstva EMI Vladimírovi Kočandrlemu, že sa to rozhodol vydať. DVD je vlastne záznam koncertu 21. septembra 2010 z pražskej Štátnej opery. Ponúka celkom 23 svetových aj českých filmových a muzikálových melódií. Bol to môj sen zorganizovať takýto koncert a tešila som sa o to viac, že pozvanie prijali hostia a kolegovia, ktorí si so mnou zaspievali v duete, Bára Basiková, Marián Vojtko, Miroslav Dvorský, s ktorým som si už vyskúšala, že nám to ide spolu krásne ide, ďalej môj nerozlučný partner Jiří Korn, Petr Kolář a 4TET. Sú to jedny z najkrajších melódií, ktoré sa nám podarilo vybrať. Hovorím o piesňach zo slávnych muzikálov, akými sú Cats, Les Misérables, West Side Story či Hello Dolly, to som si zaspomínala na dobu, keď som v tomto slávnom muzikáli účinkovala. Ale našli sme aj niektoré menej známe, ako je napríklad Man Of La Mancha, ktorý som spievala s Petrom Kolářom.


-Predpokladám, že bokom nezostal ani film.-

Nie, sú tam známe melódie z filmov Flashdance, Dirty Dancing, Hair, ale aj domácich Noc na Karlštejne či Šíleně smutná princezna.


-Súčasťou kompletu je aj CD so štúdiovými nahrávkami týchto piesní.-

Som veľmi rada, že to vyšlo aj v štúdiovej podobe. Veľký symfonický orchester sme natlačili do štúdia Českej televízie a pod taktovkou dirigenta Františka Drsa sme to nahrali aj ako štúdiové nahrávky.


-Ako dlho ste pripravovali tento projekt?-

Dobrý polrok poctivej roboty, ak beriem do úvahy aj prípravu, aranžovanie a hudobné naštudovanie, tak potom skoro celý rok. Považujem to za jeden zo svojich životných vrcholov, jednak bol ten projekt finančne veľmi náročný, zároveň musím povedať, že spevácky som sa na tento projekt veľmi tvrdo pripravovala. Zvládnuť dva koncerty po sebe bolo náročné. Vlastne to boli jeden deň skúšky sólových piesní, druhý deň duety, tretí deň generálka a večer koncert. Vlastne som spievala tri dni nepretržite bez pauzy. „Ty máš asi hlasivky z ocele,“ povedal mi po koncerte Miro Dvorský. Pri tomto projekte som si vyskúšala, čo moje hlasivky vydržia a zároveň potvrdila, že tie roky práce a hlavne skúsenosti zo speváckej praxe sa vyplatili. Vyšlo to a som veľmi šťastná.


-Prezradíte návod alebo recept na elixír, akým sa to dá zvládnuť?-

Foto: TASR/Martin Baumann

Mojim elixírom sú hlavne moji fanúšikovia, teda ľudia, ktorí sú stále ochotní ma počúvať, kúpiť si nosiče a chodia ja na moje koncerty. Dávajú mi týmto adrenalín k tomu, aby som niečo robila aj naďalej. Zľahučka môžem prezradiť, že možno budúci rok vydáme aj novinkový album.


-Znie to ako z rozprávky - stredoškoláčka prišla na spevácku súťaž, vyhrala, nahrala prú pieseň, prvý album a spieva dodnes. Napadlo vás vtedy, aká úspešná dráha vás môže postretnúť?-

V začiatkoch som si nedávala veľké ciele, jednoducho sa to so mnou vyvíjalo postupne. A keďže nepatrím práve medzi leňochov, tak sa tá usilovnosť jednoducho zúročila, u mňa hlavne hrala od malička úlohu láska k hudbe ako takej, pretože môj otec neustále hral na klavíri, v našom dome stále znela hudba. On ju miloval a naučil ju milovať aj nás. Ten talent tam samozrejme byť musel, moja teta nádherne spievala. U nás nebolo ticho.


-Spievate si doma dnes? Ak áno, tak vaše pesničky?-

To nie. Počúvam rôznych zahraničných aj českých kolegov a pohmkávam si pritom. Ale ak spievam, tak aby som sa pri klavíri rozcvičila a rozospievala. Ale svoje pesničky si pri varení nespievam, to nie (smiech).


-Od apríla 2011 máte vlastné internetové rádio Vodopád. Ako sa mu darí?-

Myslím, že dobre. Keď začalo vysielať, bol to taký boom, skutočne som bola prekvapená, koľko ľudí bolo ochotných ho počúvať. Chválabohu, že niečo také existuje, pretože som jeden čas mala dojem, že rádiá nebudú ochotné hrať nové piesne, novú tvorbu. Tak som si hovorila – čo tu budeme ešte strašiť – zabalíme to a pôjdeme do dôchodku, alebo si nájdeme iné povolanie. Ten argument, že – my nehráme nové piesne, my hráme iba hity – sa mi zdal ako taká demagógia. Aby sa pieseň stala hitom, tak ju predsa niekto musí hrať. To by predsa znamenalo skazu českej hudobnej tvorby – prečo by niekto niečo vyrábal, keď to nikto nebude počuť.


-Aký je Vás najväčší zážitok z hudby?-

Veľkých zážitkov som mala veľa. V Brazílii som videla skupinu Sérgio Mendeza, ktorú som milovala. To bol zážitok na celý život. Videla som Josephine Baker v parížskej Olympii, koncert Arethy Franklin, v O2 aréne nedávno koncert Barbry Straisand, koncert Stinga či Phila Collinsa. To sú nezabudnuteľné zážitky, ale napríklad aj koncert Českej filharmónie, ktorú som videla v Japonsku.


-A Váš zážitok z koncertného pódia?-

Určite Carnegie Hall (New York) a určite berlínsky Friedrichstadt-Palast, kde som bola pol roka v angažmán. A určite International Song Festival v Sopotoch, kde som v roku 1977 vyhrala s pesničkou Malovaný džbánku. A určite Greek Festival v Aténach či festival v Riu, kde som spievala pred 40 tisíc divákmi. To boli situácie, ktoré človek len tak nezabudne. Carnegie Hall dokonca dvakrát, prvýkrát ako hosť koncertu Karla Gotta a druhýkrát s Karlom už na spoločnom koncerte ako rovnocenní partneri. To sa len tak hocikomu nepodarí.


-Pri takomto tempe koncertných vystúpení sa môžu stať aj trapasy. Stali sa aj vám?-

Nemali by, ale stalo sa. Mne sa v berlínskom Friedrichstadtpalaste podarilo ako hlavnej hviezde neprísť na predstavenie. Pomýlila som si rozpis programov na sobotu a nedeľu. Bola som v byte, pozerala televíziu a naraz telefón s otázkou - kde ste? V tej chvíli mi stuhla krv v žilách. Dostala som pokutu 4000 mariek, čo bola v tej dobe nemalá suma.


-Od zážitkov ku spomienkam nie je ďaleko. Chceli ste byť speváčkou?-

Ako malé dievča som chcela byť princeznou. To sa mi aj nakoniec splnilo – aj keď iba na filmovom pláne. Spolu s Václavom Neckářom sme si v roku 1968 zahrali v rozprávke Šíleně smutná princezna režiséra Bořivoja Zemana, kde som si tú smutnú princeznú zahrala.


-Prvou piesňou a zároveň prvým hitom bola Červená řeka v septembri 1964.-

Bola to americká ľudová, vybral mi ju vtedajší dirigent Tanečného orchestra Československého rozhlasu Josef Vobruba, išla som ju nahrávať do Prahy ako dievča školou povinné v treťom ročníku gymnázia. Dodnes ju spievam na koncertoch.




-Aké sú spomienky na prvé „veľké“ vystúpenie?-

Bolo to v roku 1964, ešte na gymnáziu. Miesto povinnej chmelovej brigády som išla na Liberecké výstavné trhy. Vystupovali sme tam celý mesiac, boli tam vtedajšie hviezdy Divadla Rokoko na čele s Waldemarom Matuškom. A s ním som spievala pesničku Už dávno nejsem dítě. Tento duet spieval v Rokoku s Evou Pilarovou, tá však nemohla prísť, tak som ju spievala ja. Mala som veľkú trému, spomínam si, ako ma Walda držal za ruku a povzbudzoval ma. Veľmi to vtedy pomohlo.


-Pamätáte si na svoj prvý honorár?-

Ale áno, bolo to 110 korún, minula som ich v známom pražskom obchodnom dome Bílá labuť.


-Ste vyznávačom veľkých osláv, alebo skôr uzavretej spoločnosti?-

Skôr v pokľude a v súkromí. Mám však veľa priateľov, tak väčšinou narodeniny riešim tak, že urobím záhradnú párty, kde sa so všetkými stretnem, cez rok totiž na to nie je čas. Mám doma veľkú záhradu, tam sa všetci pomestia. Navarím, napečiem koláče.


-Rada dostávate darčeky?-

Myslím, že každá žena rada dostáva darčeky. Poteší ma každá maličkosť, každý pekný darček, nemusia to byť honosné dary.


-Blíži sa záver roka, aké je vaše želanie do najbližších dní?-

Hlavne aby som bola zdravá, aby som všetko to, čo ma čaká – a bude toho dosť – aby som vydržala, neopustili ma sily a hlavne aby mi hlasivky fungovali. A aby mi poslucháči a fanúšikovia ostali verní.


-Aké je Vaše životné krédo?-

Přej a bude ti přáno.


Bratislavskí diváci sa s Helenou Vondráčkovou stretnú už 13. decembra na Vianočnom koncerte v Divadle Nová scéna. Koncertný rok 2012 zakončí Helena 22. decembra programom Helena '65 v pražskej Lucerne.

Rozhovor so speváčkou Helenou Vondráčkovou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.