Umelec s mimoriadnou túžbou po dokonalosti zomrel 16. júla 1989 v rodnom Salzburgu na zlyhanie srdca. Dožil sa 81 rokov.
Autor TASR
Salzburg/Bratislava 16. júla (TASR) - Rakúsky dirigent Herbert von Karajan s neobyčajným citom pre zvuk orchestra bol jedným z najprogresívnejších umelcov v práci s modernými nahrávacími technológiami. Od jeho úmrtia uplynie v stredu 16. júla 25 rokov.
Takmer tridsať rokov mal Karajan dominantné postavenie vo všetkých významných hudobných metropolách. Nahral veľké množstvo gramofónových platní a CD. Považovali ho za jedného z najväčších mágov zvuku vôbec. Jeho poslednou nahrávkou bola Brucknerova 7. symfónia s Viedenskými filharmonikmi.
Pochádzal zo starého rodu Karajanissov z gréckej časti Macedónska. Narodil sa v rakúskom Salzburgu 5. apríla 1908. Študoval na prestížnom salzburskom Mozarteu a hru na klavír ako aj dirigovanie na viedenskej Musikhochschule.
Debutoval v roku 1927, keď v rakúskom Landestheatri dirigoval Fidelia. Od roku 1929 sa na päť rokov stal hlavným dirigentom v nemeckom Ulme. V Aachene ho v roku 1935 vymenovali za hlavného umeleckého riaditeľa, v tom čase najmladšieho v Nemecku.
Koncerty s Berlínskym štátnym orchestrom (Staatsoper Unter den Linden) v Nemecku počas Hitleroveho pôsobenia a jeho údajná účasť v nacistickej NSDAP (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei - Národnosocialistická nemecká robotnícka strana) bola tŕňom v oku protinacisticky naladenému svetu a spojenci mu po vojne zakázali dirigovať. Už v roku 1955 však dirigoval Berlínskych filharmonikov (Berliner Philharmoniker). Stal sa tiež šéfom Viedenskej štátnej opery (Staatsoper Wien) a úzko spolupracoval s Viedenskými filharmonikmi (Wiener Philharmoniker), Londýnskym filharmonickým orchestrom (London Philharmonic Orchestra) vo Veľkej Británii a milánskou La Scalou v Taliansku.
Herbert von Karajan inicioval prvú medzinárodnú dirigentskú súťaž v nemeckom Berlíne. Nenechal si ujsť dirigovanie Straussovej Eine Alpensymfonie, ktorú ako prvú vôbec klasickú hudbu zaznamenali na kompaktný disk.
V polovici 70. rokov 20. storočia ho začalo zrádzať zdravie. Choré platničky a mŕtvica ho na dlhé obdobie vyradili z tvorivej práce. S Berlínskymi filharmonikmi si teda posledný raz zahral v roku 1989. Svoje vôbec posledné vystúpenie však venoval Viedenským filharmonikom.
Umelec s mimoriadnou túžbou po dokonalosti zomrel 16. júla 1989 v rodnom Salzburgu na zlyhanie srdca. Dožil sa 81 rokov.
Takmer tridsať rokov mal Karajan dominantné postavenie vo všetkých významných hudobných metropolách. Nahral veľké množstvo gramofónových platní a CD. Považovali ho za jedného z najväčších mágov zvuku vôbec. Jeho poslednou nahrávkou bola Brucknerova 7. symfónia s Viedenskými filharmonikmi.
Pochádzal zo starého rodu Karajanissov z gréckej časti Macedónska. Narodil sa v rakúskom Salzburgu 5. apríla 1908. Študoval na prestížnom salzburskom Mozarteu a hru na klavír ako aj dirigovanie na viedenskej Musikhochschule.
Debutoval v roku 1927, keď v rakúskom Landestheatri dirigoval Fidelia. Od roku 1929 sa na päť rokov stal hlavným dirigentom v nemeckom Ulme. V Aachene ho v roku 1935 vymenovali za hlavného umeleckého riaditeľa, v tom čase najmladšieho v Nemecku.
Koncerty s Berlínskym štátnym orchestrom (Staatsoper Unter den Linden) v Nemecku počas Hitleroveho pôsobenia a jeho údajná účasť v nacistickej NSDAP (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei - Národnosocialistická nemecká robotnícka strana) bola tŕňom v oku protinacisticky naladenému svetu a spojenci mu po vojne zakázali dirigovať. Už v roku 1955 však dirigoval Berlínskych filharmonikov (Berliner Philharmoniker). Stal sa tiež šéfom Viedenskej štátnej opery (Staatsoper Wien) a úzko spolupracoval s Viedenskými filharmonikmi (Wiener Philharmoniker), Londýnskym filharmonickým orchestrom (London Philharmonic Orchestra) vo Veľkej Británii a milánskou La Scalou v Taliansku.
Herbert von Karajan inicioval prvú medzinárodnú dirigentskú súťaž v nemeckom Berlíne. Nenechal si ujsť dirigovanie Straussovej Eine Alpensymfonie, ktorú ako prvú vôbec klasickú hudbu zaznamenali na kompaktný disk.
V polovici 70. rokov 20. storočia ho začalo zrádzať zdravie. Choré platničky a mŕtvica ho na dlhé obdobie vyradili z tvorivej práce. S Berlínskymi filharmonikmi si teda posledný raz zahral v roku 1989. Svoje vôbec posledné vystúpenie však venoval Viedenským filharmonikom.
Umelec s mimoriadnou túžbou po dokonalosti zomrel 16. júla 1989 v rodnom Salzburgu na zlyhanie srdca. Dožil sa 81 rokov.