Bratislava 16. decembra (TASR) - Július Botto (1848 Rozložná - 1926 Revúca) bol naším najuznávanejším historikom druhej polovice 19. a v prvých dvoch dekádach 20. storočia. Od roku 1876 bol v Revúcej advokátom a v posledných rokoch života sa vrátil k pedagogickej práci na obnovenom revúckom gymnáziu. Popri právnickej praxi sa s profesionálnym nasadením venoval výskumu slovenských dejín od najstarších čias až do jeho súčasnosti. Výsledkom štvrťstoročnej práce bolo dvojdielne historické dielo Slováci. Vývin ich národného povedomia (Martin 1906, 1910). Neskôr napísal monografické štúdie Michal Miloslav Hodža, Jonáš Záborský, Ján Francisci a prvú syntetickú prácu o Matici - Dejiny Matice slovenskej 1863-1875.

Historickú štúdiu Slováci. Vývin ich národného povedomia môžeme považovať za naše prvé historické dielo so zjavným úmyslom vedeckého prístupu k jednotlivým témam. Autor sa vo všetkých kapitolách úzkostlivo usiloval dodržiavať pravidlá vedeckého bádania. To znamenalo, že prioritou mu bol pramenný historický materiál a z hľadiska štýlu vyhýbanie sa akémukoľvek citovému zafarbeniu. No v niektorých častiach sa mu to nie celkom podarilo. Nepodarilo sa mu to najmä v druhej časti tretej kapitoly „Slovenský literárny ruch od roku 1785 a jeho vplyv na vývin národného povedomia Slovákov“. O Štúrových prednáškach na pôde bratislavského lýcea a jeho pedagogických schopnostiach napísal: „V Jednote literárnej vo voľných hodinách prednášal, vysvetľoval a povzbudzoval slovenskú mládež. Rozprával o otcoch dávno spráchnivelých, ukazoval obrazy a výjavy zo slovanskej histórie, prednášal o jazykovede a filozofii a svojím neprekonateľným rečníckym talentom opisoval skvelé dni života veľkých osobností a mučeníkov myšlienky. Jeho unášajúca a presvedčivá výrečnosť pretvorila najkaždodennejšieho egoistu na zapáleného idealistu a utvorila čatu čistých nadšených národných bojovníkov, takzvanú školu Štúrovu.“

Z informačného hľadiska sa z práce dozvedáme, že „Štúr sa naďalej udržal v Ústave, ktorý v rokoch 1842-43 rozkvitol do takej miery, že začiatkom roku 1843 prihlásilo sa naň dvesto oduševnených mladíkov.“

Napriek všetkému, Ľudovíta Štúra z Ústavu reči a literatúry česko-slovenskej však nakoniec vypovedali. Z autorovho textu sa dozvedáme, že „hlavnou príčinou odstránenia Ľudovíta Štúra bola jeho agitačná činnosť v jozefovskom rekurznom pohybe a významná okolnosť, že pri prednášaní reči česko-slovenskej budil v slovenskej mládeži i národné povedomie.“

Exodus slovenských študentov z Bratislavy do Levoče okomentoval takto: „Proti odstráneniu Štúra protestovala mládež, protestovali najprednejší slovenskí evanjelickí kňazi Pavol Jozeffy, Ján Seberini, Samuel Reuss, Samuel Tomášik a mnohí iní, ale protest zostal nepovšimnutý, následkom čoho najrozhodnejší, najnadanejší slovenskí študujúci opustili v zime Prešporok a presťahovali sa na školy levočské.“

V súvislosti s Bottovou štúdiou nedá nám konštatovať: čas urobí svoje, rany sa zacelia, smútok sa rozplynie. A tak v Bottovej štúdii je po desaťročiach Štúrova smrť vecne a suchopárne okomentovaná takto: „12. januára 1856 postihla slovenský národ nenahraditeľná strata: veľký slovenský idealista Ľudovít Štúr, prestreliac si na poľovačke náhodou stehno, umrel v ten deň v Modre. Štúra dotkli sa sklamané nádeje a rýchle politické premeny po roku 1849 veľmi bolestne. Potom písal už len zvukom srdca vlastného. Jeho Spevy a piesne sú žalostením nad smutným slovenským osudom...“