Bratislava 25. januára (TASR) - Hurbanov najstarší syn Svetozár mal pravdu. Publikovanie životopisu, či skôr „rozpomienok“ na Ľudovíta Štúra z pera jeho najbližšieho priateľa a spolubojovníka Jozefa Miloslava Hurbana v Slovenských pohľadoch zabralo hneď od začiatku. Časopis išiel na odbyt, bola po ňom zhánka, koloval z rodiny do rodiny.

No nebolo by to po slovensky, aby kosa nezakopla o kameň. Každá mladá generácia, ktorá sa – povedané s Hviezdoslavom – derie do vlády, vidí veci inak ako jej otcovia. Otcovia sú zaťažení bezprostrednou účasťou na udalostiach, nemôžu vraj posúdiť veci správne. Zato oni, s odstupom doliny času, to musia vedieť a vidieť lepšie. Tak sa stalo, že mladý, nastupujúci literárny historik a kritik Jaroslav Vlček napísal do časopisu Ruch kritickú recenziu na publikované časti Hurbanovho Štúra. Do faktov zabŕdnuť nemohol, tak si našiel „ideové výhrady proti Hurbanovej koncepcii Ľudovíta Štúra“ (Winkler). (Ako vidieť, kopnutia do Štúra zo strany rôznych protislovenských potrimiskárov majú u nás dávne zázemie a tradíciu.)

To Hurbana právom rozhnevalo. Najskôr napísal polemickú a riadne uštipačnú odpoveď a potom – povedané metaforicky – zlomil brko, vylial kalamár a synovi oznámil, že s písaním Štúrovho životopisu končí.

Ako Vajanský neskôr kdesi napísal, vtedy sa mu na hlave objavil prvý prameň šedivých vlasov. Trikrát bol osobne za otcom v Hlbokom a prosil ho, aby v práci pokračoval. No ten bol dlho zaťatý. Nakoniec, ako obyčajne – rozhodli ženské slzy. Až keď mamke a babke, kedysi najšvárnejšej neveste na kopaniciach Aničke Jurkovičovej vyhŕkli slzy, starnúci Hurban prikývol a objal sa so synom.

No Svetozár bol aj za tejto situácie len v polovici námahy. Čakala ho ešte dlhá korešpondencia s Jaroslavom Vlčkom. A nebola vôbec jednoduchá. S dvadsaťročnými sopliakmi sa komunikuje dosť ťažko. Navyše, tento bol tak troška prominentným študentom v Prahe. Jeho otec bol predtým gymnaziálnym profesorom prírodopisu v Banskej Bystrici a mama bola Slovenka „z národne uvedomelej dolnokubínskej rodiny“. „Prosím Vás, netrhajte naše pomery, zneste už niečo od starnúceho výtečníka, povážiac, že my sme ešte mladí a skôr znesieme kritiku ako starí“, napísal Vlčkovi. A jeho úsilie nakoniec zabralo. Až tak, že sa neskôr spriatelili. A samotný Vlček na margo 3. pokračovania Hurbanovho spisu (1883) napísal: „Náučná časť je zastúpená rovnako pekne. III. Kniha Štúrovho životopisu od dr. Hurbana vyznačuje sa opäť cennými dátami literárnohistorickými a povahopisnými i nadšeným spisovateľským vlastenectvom.“

Urovnanie sporu o „povahopisnú“ podobu Ľudovíta Štúra pre Hurbana znamenalo aj návrat k jeho príslovečným národným aktivitám. V roku 1883 pri príležitosti 20. výročia vzniku Matice slovenskej sa zúčastňuje závažnej politickej akcie na jej obnovenie. Pozorne sleduje aj aktivity Slovenskej národnej strany, ktorá vznikla pri 10. výročí Memoranda slovenského národa, konkrétne 6. júna 1871, a v apríli 1881, pri 10. výročí jej vzniku, sa zúčastňuje na jej porade, ktorá mala charakter straníckeho zjazdu. Dohovorili na nej spoločný postup v nastávajúcich voľbách. Zažíva však aj krušné chvíle, keď ho s politickým zámerom obvinia, že v revolúcii sa zúčastnil na rabovačkách v Budatíne. Tam však Hurban nikdy nebol. Ako vidieť, politické osočovania a výmysly už dávnejšie patria k štandardným praktikám politického boja. Hurban sa presvedčivo ubránil. Jedno s druhým mu medzi slovenským ľudom prinieslo pomenovanie – otec národa.

Významnou udalosťou v jeho živote bola aj účasť na slávnostnom otvorení Národného divadla v Prahe v druhej polovici novembra 1883. Lesk a krása udalosti na jednej strane vyvolávajú v ňom obdiv i žičlivosť voči kultúrnemu rozmachu českého národa, no na druhej strane v ňom vzbudzujú smútok, lebo si nevie predstaviť, že by sa Slováci v danej situácii mohli zmôcť na niečo podobné. Napriek tomu, že „dnešné matere rodia synov, ktorí svojich otcov nepoznajú“, rád sa ako patriarcha zúčastňuje rôznych národných podujatí. Napríklad tradičných výletov na Filipov, Korlát a Branč. V júni 1886 prišiel do Martina na slávnostné podujatia pri príležitosti 25. výročia Memorandového zhromaždenia a prijatia Memoranda slovenského národa. Hurban nechcel veriť, že odvtedy ubehlo už celé štvrťstoročie. Na druhej strane bol rád, že myšlienky Memoranda sú stále živé a že sa ich už ujal aj prvý politický subjekt v dejinách Slovákov – Slovenská národná strana. No aby sme si nemysleli, že slovenské jedle porastú až do neba, úrady slávnosť zakázali. A tak sa konali len rodinné a príbuzenské zhromaždenia v jednotlivých rodinách.

Roky sa hlásia a Hurban je stále viac unavenejší. Aj choroby sa hlásia. Bolieva ho celé telo, no najmä brucho. Preto sa rozhodne ísť na kúpeľnú liečbu do Luhačovíc. Padne mu to veľmi dobre. No nielen z fyziologickej stránky. Teší ho, že ho poznajú aj ľudia za hranicami Slovenska, teda Moravania. Je taký populárny, že keď sa dá na pamiatku vyfotografovať, majster fotografista si pýta súhlas na vyhotovenie šiestich kusov fotografií s tým, že Hurban mu ich po vyvolaní podpíše. Stalo sa. Hurban to mal o zlatku lacnejšie, a koľko na tom neskôr zarobil fotografista, nevieme.

V auguste roku 1887 Jozef Miloslav Hurban prišiel do Martina, aby sa zúčastnil slávnostného otvorenia výstavy slovenských výšiviek v dome V. Pauliny-Tótha a aby tam predniesol slávnostný prejav. Pravdepodobne už tušil, že táto cesta do obľúbeného Martina bude jeho poslednou. Pre istotu sa tu dal vyfotografovať s celou rodinou.