Ide o výber z listov nášho najväčšieho básnika najskôr svojej priateľke, potom snúbenke a nakoniec manželke, dolnokubínskej rodáčke Ilone Novákovej, dcére tamojšieho evanjelického farára.
Autor TASR
Bratislava 3. januára (TASR) - Knihu s darčekovým dizajnom vydalo koncom uplynulého roka vydavateľstvo Slovart v Bratislave. Kniha má názov Žena moja drahá a vysvetľujúci podtitul „P. O. Hviezdoslav manželke Ilone“. Ide teda o výber z listov nášho najväčšieho básnika najskôr svojej priateľke, potom snúbenke a nakoniec manželke, dolnokubínskej rodáčke Ilone Novákovej, dcére tamojšieho evanjelického farára.
Výber zostavila, koncepčne zoradila do chronologicko-tematických celkov a základnými edičnými náležitosťami (úvod, slovníček, literatúra, archívne pramene, zdroje obrazového materiálu a i.) opatrila spisovateľka Jana Juráňová. Jednotlivé kapitoly uvádzajú tieto názvy: Dvorenie, zásnuby, svadba, Milý svadobný páre a Manželské odlúčenia a správy z ciest. Štvrtá kapitola má názov Ilona Hviezdoslavová a tvorí ju komentovaný výber „z Iloninej korešpondencie manželovi“ s poetickým podtitulom „O láske až za hrob“. Záverečný dôvetok tvoria slovníkovo poňaté biografické heslá o Hviezdoslavovi a zostavovateľke.
Publikácia obsahuje aj bohatú fotodokumentáciu, ktorú môžeme rozdeliť do troch vrstiev. Sú to sólové i párové portrétne fotografie manželov, privátne fotografie z ich života a reprodukcie vybraných Hviezdoslavových listov a dobových dokumentov. Tu treba upozorniť na druhú kapitolu Milý svadobný páre, ktorá neobsahuje priamu korešpondenciu, ale - ako hovorí podtitul - Hviezdoslavovu svadbu rečou archívov.
Z úvodného slova autorky do tejto kapitoly sa dozvedáme, že „Samuel Novák s prijatím básnika do rodiny nadšene súhlasil. Dátum svadby určili na 15. mája 1876, na deň sv. Žofie, kedy mala meniny Ilonina matka.“ Hviezdoslav mal vtedy 27 rokov.
V kapitole nájdeme okrem listu, v ktorom básnik žiada pána otca o ruku jeho dcéry, aj Hviezdoslavovu báseň Mojej mladuche, a tiež fotokópiu oznamu udalosti básnikovej svadby v Národných novinách v rubrike Chýrnik, ktorý znie: „Pán Pavol Országh, okresný podsudca v Dolnom Kubíne, slávi dňa 15. t. m. svoj sňatok so slečnou Elenou Novák-ovou. Naše úprimné na zdar!“ (Predpokladáme, že oznam bol bezplatný.) Tu sa žiada doložiť, že v roku svadby básnik bol ešte stále len Pavol Országh, pseudonym Hviezdoslav po prvý raz použil až o rok neskôr.
Záverečná fotodokumentácia približuje básnikov skon a uzatvára ju dobová fotografia manželky Ilony nad manželovým hrobom niekedy v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Možno by bolo užitočné publikovať aj fotografiu dnešného výzoru básnikovho hrobu s postavou sediaceho oráča vo chvíli oddychu z ateliéru sochára Fraňa Štefunku. A to nielen ako dokument, ale aj ako pripomenutie drámy, ktorá sprevádzala vznik a odhalenie tohto pomníka v roku 1969 pri príležitosti 120. výročia básnikovho narodenia.
Kniha má vynaliezavú grafickú úpravu (Pergamen Trnava, s.r.o.), no najmä spracovanie čelnej strany väzby so zúbkovanými okrajmi, ktorá je „inšpirovaná novoročným pozdravom Pavla Országha z roku 1874, ktorý sa nachádza v Literárnom archíve SNK“.
Inšpirovať sa nechali Dana Klimová a Juraj Demovič. Takáto vizáž pôsobí veľmi elegantne a na prvý pohľad publikáciu zaraďuje medzi tzv. „darčekové knihy“. Jej primárna hodnota však spočíva v rozhodujúcom postavení pramenného archívneho materiálu. Jeho obsah okrem poznávacej hodnoty zasa svedčí o tom, že aj najväčšie osobnosti dejín boli predovšetkým ľudia obtekaní krvou, žijúci svoj každodenný život v blízkosti iných.
Výber zostavila, koncepčne zoradila do chronologicko-tematických celkov a základnými edičnými náležitosťami (úvod, slovníček, literatúra, archívne pramene, zdroje obrazového materiálu a i.) opatrila spisovateľka Jana Juráňová. Jednotlivé kapitoly uvádzajú tieto názvy: Dvorenie, zásnuby, svadba, Milý svadobný páre a Manželské odlúčenia a správy z ciest. Štvrtá kapitola má názov Ilona Hviezdoslavová a tvorí ju komentovaný výber „z Iloninej korešpondencie manželovi“ s poetickým podtitulom „O láske až za hrob“. Záverečný dôvetok tvoria slovníkovo poňaté biografické heslá o Hviezdoslavovi a zostavovateľke.
Publikácia obsahuje aj bohatú fotodokumentáciu, ktorú môžeme rozdeliť do troch vrstiev. Sú to sólové i párové portrétne fotografie manželov, privátne fotografie z ich života a reprodukcie vybraných Hviezdoslavových listov a dobových dokumentov. Tu treba upozorniť na druhú kapitolu Milý svadobný páre, ktorá neobsahuje priamu korešpondenciu, ale - ako hovorí podtitul - Hviezdoslavovu svadbu rečou archívov.
Z úvodného slova autorky do tejto kapitoly sa dozvedáme, že „Samuel Novák s prijatím básnika do rodiny nadšene súhlasil. Dátum svadby určili na 15. mája 1876, na deň sv. Žofie, kedy mala meniny Ilonina matka.“ Hviezdoslav mal vtedy 27 rokov.
V kapitole nájdeme okrem listu, v ktorom básnik žiada pána otca o ruku jeho dcéry, aj Hviezdoslavovu báseň Mojej mladuche, a tiež fotokópiu oznamu udalosti básnikovej svadby v Národných novinách v rubrike Chýrnik, ktorý znie: „Pán Pavol Országh, okresný podsudca v Dolnom Kubíne, slávi dňa 15. t. m. svoj sňatok so slečnou Elenou Novák-ovou. Naše úprimné na zdar!“ (Predpokladáme, že oznam bol bezplatný.) Tu sa žiada doložiť, že v roku svadby básnik bol ešte stále len Pavol Országh, pseudonym Hviezdoslav po prvý raz použil až o rok neskôr.
Záverečná fotodokumentácia približuje básnikov skon a uzatvára ju dobová fotografia manželky Ilony nad manželovým hrobom niekedy v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Možno by bolo užitočné publikovať aj fotografiu dnešného výzoru básnikovho hrobu s postavou sediaceho oráča vo chvíli oddychu z ateliéru sochára Fraňa Štefunku. A to nielen ako dokument, ale aj ako pripomenutie drámy, ktorá sprevádzala vznik a odhalenie tohto pomníka v roku 1969 pri príležitosti 120. výročia básnikovho narodenia.
Kniha má vynaliezavú grafickú úpravu (Pergamen Trnava, s.r.o.), no najmä spracovanie čelnej strany väzby so zúbkovanými okrajmi, ktorá je „inšpirovaná novoročným pozdravom Pavla Országha z roku 1874, ktorý sa nachádza v Literárnom archíve SNK“.
Inšpirovať sa nechali Dana Klimová a Juraj Demovič. Takáto vizáž pôsobí veľmi elegantne a na prvý pohľad publikáciu zaraďuje medzi tzv. „darčekové knihy“. Jej primárna hodnota však spočíva v rozhodujúcom postavení pramenného archívneho materiálu. Jeho obsah okrem poznávacej hodnoty zasa svedčí o tom, že aj najväčšie osobnosti dejín boli predovšetkým ľudia obtekaní krvou, žijúci svoj každodenný život v blízkosti iných.