Bratislava 14. decembra (Teraz.sk) - „Dňa 6. júna roku 1861 v Turčianskom Svätom Martine sa začalo dvojdňové rokovanie asi šesťtisíc zástupcov slovenského národného života z celého územia Slovenska. Jeho poslaním bolo prijať národný program, aby sa mohli na jeho základni intenzívne presadzovať slovenské národné požiadavky, predovšetkým v súvislosti s pripravovanou novou ústavou Uhorska.“ To sú vstupné dve vety textu z Kroniky Slovenska ktorý približuje historickú udalosť Memorandového zhromaždenia, na ktorom bolo prijaté Memorandom slovenského národa.

Jozef Miloslav Hurban patril k rozhodujúcim a najvplyvnejším osobnostiam, ktoré na zhromaždení vystúpili a ktoré sa zúčastnili na konečnej verzii tohto dnes už historického dokumentu. Vzápätí sa však ocitli pred otázkou – komu ho predložiť? Hurban navrhoval ísť priamo do Viedne. Právnik Štefan Marko Daxner, ako to už u právnikov býva, navrhoval „zachovať ústavný postup“ a Memorandum odovzdať uhorskému snemu. Ako sa čoskoro ukázalo, Hurban mal pravdu. Delegácia nepochodila ani u Kolomana Tiszu, ani u baróna Eötvösa. Obaja činovníci ich síce prijali, no neveľmi dôstojne. Župan ministra Tiszu, v ktorom delegáciu prijal v salóniku svojho súkromného bytu, je dodnes symbolom a konkrétnou metaforou farizejstva a povýšenectva predstaviteľov politickej moci. Inými slovami, obaja štátnici ich diplomaticky odbili, vraj sa pripravuje národnostný zákon. No našim išlo práve o to, aby slovenské požiadavky boli v tomto zákone zohľadnené.

A tak sa išlo do Viedne. V mrazivých dňoch na začiatku decembra si však niekoľko dní museli počkať na panovníka, ktorý sa vracal z Benátok. Bolo to nepríjemné, ale zdá sa, že aj na niečo dobré. Do Viedne totiž prišiel biskup Štefan Moyses, a tak si mohli v hoteli „U uhorského kráľa“ pokojne prediskutovať a premyslieť ďalší postup. Po druhé - málo sa vie o tom, že zloženie slovenskej deputácie malo pôvodne až päťdesiatosem členov, no päťdesiat sa ich vrátilo predčasne domov a zostali len ôsmi najvýznamnejší činovníci. Bolo to rozumné riešenie, lebo panovník, ako každý vládca, neveľmi obľuboval masové delegácie. No a práve na to upozornil Hurban. No a po tretie, Hurban pri tejto príležitosti venoval Moysesovi a užšiemu kruhu deputácie svoje najnovšie literárne dielo, básnickú zbierku Piesne nateraz, „v ktorej sa jasne prejavuje radosť nad uvoľnením politického napätia“, ako uvádzajú akademické Dejiny slovenskej literatúry. No a Štefan Moyses si to považoval. Od tejto chvíle môžeme zaznamenať medzi Hurbanom a Moysesom celoživotnú náklonnosť, ktorá neskôr ovplyvnila aj Hurbanovho syna Svetozára.

V tejto situácii do popredia začína vystupovať ešte jedna, menej známa črta Hurbanovho charakteru. Niet sporu o tom, že mal vodcovské schopnosti a do značnej miery aj autoritatívny charakter. No na druhej strane, podobne ako Štúr, keď sa v jeho blízkosti objavila rovnocenná a všeobecne uznávaná osobnosť, dokázal ustúpiť do pozadia a prispôsobiť sa. Tou osobnosťou bol v tých dňoch biskup Štefan Moyses. Dnes môžeme povedať, že práve situácia v decembrovej Viedni roku 1861 ho nasmerovala na budúci post predsedu Matice slovenskej.

Výsledok deputácie bol prijateľný. Napomohla tomu aj skutočnosť, že Viedenské noviny venovali prítomnosti slovenských vlastencov a intelektuálov pomerne veľkú pozornosť. To na jednej strane v našich vyvolávalo dôveru v správnosť svojej veci, a na druhej strane bol to prejav mediálnej sily a účinnosti, ktorý je v súčasnosti umocnený až na neúnosnú mieru.

„Smutný osud Memoranda po putovaní medzi Pešťou a Viedňou sa skončil prerokovávaním v Štátnej rade vo Viedni. Slováci dostali povolenie založiť národný spolok Maticu slovenskú. Na prebojovávaní požiadaviek Memoranda sa zúčastnil aj Hurban. Uspokojil sa s tým, že Slováci dostali aspoň niečo z toho, za čo bojovali“, napísal Tomáš Winkler v biografickom románe Perom a mečom.

No osud Memoranda nebol až taký smutný. Z dobového hľadiska sa to tak videlo, no zdá sa, že Hurban bol jedným z mála, ktorí si vedeli predstaviť, čo môže dokázať celonárodná inštitúcia, navyše vedená takou osobnosťou ako bol Štefan Moyses. Bolo mu jasné, že týmto činom sa otvorila aj cesta k slovenskému školstvu, o literatúre a postavení spisovného jazyka v živote národa ani nehovoriac. J.M.Hurban Utvrdzovala ho v tom aj skutočnosť, že v júni 1862 dostal povolenie na vydávanie časopisu Cirkevné listy. Pôvodne ho rozbehol ako štvrťročník, potom prešiel na mesačnú periodicitu, až sa nakoniec etabloval ako dvojtýždenník. Je prirodzené, že na stránkach časopisu rozvinul zápas o dôstojné miesto evanjelickej cirkvi v rakúskej monarchii, urobil z neho aj informatívneho spravodajcu o dianí v evanjelickej cirkvi a v duchu celkom pochopiteľného teologického dogmatizmu písal aj svoje úvahy. Nakoniec, bol kňaz a povolanie evanjelického kazateľa ho živilo.

Lenže táto časť programovej orientácie časopisu bola v rovnováhe so „svetskou časťou“ časopisu. Encyklopédia slovenských spisovateľov ju charakterizuje takto: „V strede pozornosti časopisu bol boj medzi zástancami cirkevnej autonómie, orientovaných na svetských (maďarských) predstaviteľov a patentalistami, vedenými slovenskými farármi, zväčša príslušníkmi štúrovského pokolenia. Bránili slovenské gymnáziá a sústavne odhaľovali prenikanie maďarizácie do cirkevného života.“ A to nebolo málo. Troška poeticky by sme mohli povedať, že Hurbanova revolučná šabľa prešla v tomto čase z jeho fyzickej ruky do ruky jeho ducha. Jazykovou zaujímavosťou časopisu, hodnou povšimnutia i dnes, bola skutočnosť, že články Cirkevných listov boli písané po slovensky i po česky. Ako uvádza Encyklopédia – „kritériom bola miera cirkevnej tematiky“. Pripomeňme, že túto prax do istej miery používajú aj niektoré súčasné slovenské periodiká. Prečo je tomu tak, to by už bola úvaha z celkom iného písacieho stola.