Bratislava 16. októbra (TASR) – Trenčianske Teplice boli v dňoch 22. a 23. septembra miestom Kongresu slovenských spisovateľov. Jaroslav Rezník, čestný predseda Spolku slovenských spisovateľov, v prejave na kongrese na margo literatúry uviedol, že „so slovenskou literatúrou nebude dobre, dokiaľ sa jej autorom nevráti spoločenská vážnosť ako ľuďom, ktorí boli tvorcami našich národných i kultúrnych dejín“.

„Slovenská literatúra je verným obrazom našej spoločnosti, je trochu rozháraná žánrovo, tematicky, generačne, tak ako celá naša spoločnosť. Tento stav vyplýva z podstaty kapitalistického zriadenia spoločnosti. Je to prísne individualistický spoločenský poriadok, ktorý funguje na princípe zachráň sa, kto môžeš, uži si, ako vieš a uchmatni si, čo sa dá. Toto sa odráža aj v kultúre všeobecne a v literárnej kultúre zvlášť. Fungujú tu rôzne generačné vrstvy. Nastupujúca mladá generácia je už ovplyvnená technológiami, má svoje videnie sveta, no nemá, chvalabohu, skúsenosť z veľkých sociálnych otrasov či vojnových konfliktov z minulosti,“ uviedol Rezník v rozhovore pre TASR.

„Naša literatúra, ktorú prezentujú hlavne mladší, nabehla na vlnu zábavnosti západnej literatúry, pričom pre mňa je zábavnou literatúrou aj detektívka. Podobá sa to ako vajce vajcu. Najskôr je tu nejaká vražda či krádež, no a potom nastúpi múdry detektív, ktorý to vyrieši. Ľudia túžia po spravodlivosti, preto to čítajú, pritom vo vnútri cítia uspokojenie, že im sa nič podobné zatiaľ nestalo. Pre porovnanie - taký Umberto Eco... Jeho román Pražský cintorín je veľké dielo, ako aj predchádzajúce romány. Čakal som, že za života dostane Nobelovu cenu za literatúru, no už ju nedostane (zomrel 19. februára 2016 vo veku 84 rokov, pozn. TASR). Zo záujmu i z profesionálnej povinnosti však viac čítam slovenskú literatúru. Zaujíma ma hlavne moja generácia. Od nej očakávam veľký spoločenský román. Možno prekvapí aj nejaký mladoň, no zatiaľ sa neobjavil. Máme tu však celú plejádu ženských autoriek rôzneho veku. No to, čo píšu, nie je veľká literatúra. Kritika už pre ich tvorbu vymyslela aj pomenovanie. Nazvala to konzumnou literatúrou. Ženské čitateľské zázemie rado číta príbehy generačne spriaznených žien, veď majú podobné starosti: sú viazané starostlivosťou o deti a domácnosť, nemôžu urobiť kariéru, akú si predstavujú. No a keď sa k tomu ešte pridá zrobený a unavený muž, dráma je na svete.“

Foto: TASR/Štefan Puškáš

Z Rezníkovho pohľadu ako autora aj detskej literatúry je tu možnosť písania dvojgeneračných knižiek. „Napíšete rozprávku, tá zaujme jednu vrstvu malých detí, o dva roky sú však už v inej pozícii a knižku odložia. Ak dieťa nemá mladšieho súrodenca, nemá ju kto čítať. Preto som tak troška experimentálne takúto knižku napísal. Volá sa Slnečný budíček a má podtitul Literárne hádanky.“

Veľmi zaujímavý názor vyslovil na povinné čítanie na školách. „Medzi žiakmi by sa malo vynechať, no malo by byť súčasťou výučby budúcich učiteľov slovenčiny a literatúry, kde by im prednášatelia mali odporučiť, že toto a toto je vhodné na čítanie, že toto by mali a musia poznať. A oni potom na základe terénu, čiže sociálneho i prírodného prostredia, do ktorého sa dostanú, by sami zvážili, čo konkrétne žiakom odporučiť na čítanie. Jednoducho, učiteľ by mal byť literárne vzdelaný, sčítaný a hlavne pedagogicky vynachádzavý a pohotový. Nie celkom na okraj dodám aj to, že prichádza čas, v ktorom aj kníhkupci, vrátane predavačov, budú musieť mať vysokoškolské literárne vzdelanie. Tí dnešní sa v literatúre veľmi nevyznajú. Musia si uvedomiť, že kniha je špecifický kultúrny tovar, a nie trdelník na vianočných trhoch,“ dodal spisovateľ pre TASR.

Rodák z Ružomberka, básnik, autor literatúry faktu, scenárista a dramatik Jaroslav Rezník má na svojom konte viac ako dve desiatky knižiek pre deti a mládež, poézie, drámy, či literatúry faktu. Z jeho najnovšej tvorby je to knižka Slnečný budíček - Literárne hádanky, kde v dvoch desiatkach veršovaných hádaniek sú schované diela autorov, na základe ktorých treba na záver uhádnuť ich mená.