Bratislava 3. júla (TASR) - Patrí do generácie dokumentaristov, ktorí svojou tvorbou dokázali, že slovenská kinematografia dýcha. Po sérii úspešných dokumentov My zdes, Hranica či Cigáni idú do volieb uspel aj v oblasti hraného filmu. Jeho hraný debut Deti získal viaceré ocenenia, z 5. ročníka Medzinárodného filmového festivalu v Pekingu si dokonca odniesol tri hlavné ceny.

"Peking bol pre mňa veľký zážitok, Číňania vlastne odkopírovali Cannes. Festival sa odohrával v obrovských kinách, na otvorenie nás posadili do Maserati, pri červenom koberci nás čakalo 300 novinárov," povedal v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky Jaro Vojtek.

Na ázijskom festivale sa osobne stretol aj s filmármi, ktorých dlhé roky obdivoval. "Predsedom poroty bol Luc Besson, obrovský zážitok bol rozprávať sa aj s Kim Ki-dukom," doplnil režisér, ktorý teraz chystá dokument o Slovákoch pracujúcich v zahraničí a portrét Andreja Bána. Hotový už má i námet na druhý hraný film. "Prinesiem tému, ktorá vo mne tlie už niekoľko rokov a bytostne ju chcem prerozprávať. Budem šťastný, keď sa mi ten film podarí natočiť, lebo je aj o politike, o kresťanstve a ľudskosti, ale aj o svedomí, vine a nevine."

-Čo rozhodlo o tom, že ste svoje uplatnenie našli vo filmovom priemysle?-
Cesta ku filmu viedla cez fotografiu. Ako chlapec som veľmi rád fotil, mal som doma foťák, v kúpelni klasické vývojky, zväčšováky, dokonca som sa hlásil na štúdium fotografie na VŠMU. Aj som chodil do nultého ročníka, ale v jednom okamihu som mal pocit, že tie postavy by mali ožiť. Fotka mi nestačila, zistil som, že ma baví rozprávať príbeh. Potom som sa prihlásil na dokumentárny film.

-Na Filmovú a televíznu fakultu VŠMU ste nastúpili až ako 26-ročný, čo ste robili dovtedy, bolo to len o fotografovaní?-
Tak som sa potuloval, fotil a stále ma to ťahalo k filmu, až som si našiel to svoje miesto.

-Nelákala vás pražská FAMU?-
Ani nie, v tom čase pôsobili na VŠMU pre mňa zaujímaví ľudia ako Dušan Hanák, Martin Slivka. Bol som očarený ich filmami, ich poetika mi vyhovovala. Myslím si, že voči FAMU to bolo vyrovnané. Druhá vec je, že keď som sa tak neskoro rozhodol pre školu, musel som si to celé sám financovať, zarábať si popri škole, študovať v Bratislave bolo pre mňa jednoduchšie.

-Mali ste šťastie, študovali ste réžiu dokumentárneho filmu práve u Dušana Hanáka, to musela byť dobrá škola...-
A nielen na seminároch, dával nám ucelený pohľad na život ako taký. Mohli sme otvorene hovoriť o veciach, ktoré nás trápili, bavili sme sa aj mimo školy, ten ľudský presah bol veľmi zaujímavý. Nebolo to len o filme. Film obsahuje v sebe aj nejaký morálny postoj k životu, k čomu nás on viedol, a to sa potom premietalo aj do tvorby.

-Zrejme ste streli aj inšpirujúcich spolužiakov. Kto bol s vami na škole?-
Bol som v ročníku s fotografom Mirom Nôtom, Mirou Petráňovou, Peťom Kúbelom, ktorí teraz pracujú v televíziách. Potom som na rok štúdium prerušil, tak som sa ocitol v ročníku s Marekom Šulíkom, Ďurom Lehotským. Bolo to veľmi inšpiratívne obdobie, na internáte sme sa hádali a riešili ako budeme točiť filmy a formovali naše poetiky. Generačne to bola veľmi dôležitá tvorivá dielňa. Fungovala kamarátska spolupráca, pomáhali sme si a neustále sme o filme debatovali. Všetko sa odohrávalo na báze kamarátstva, ktoré nikdy nepadlo na tom, že niekto vidí film inak, čo teraz troška u mladej generácie absentuje, sú uzavretejší.

-V súčasnosti vyučujete na svojej alma mater, môžete teda posúdiť nakoľko sa zmenili podmienky pre študentov...-
Výrazne sa to zmenilo technologicky. My sme točili filmy na 16 mm kamery a dostali sme šesť škatuliek materiálu, čo bolo celkovo 60 minút. Dušan Hanák a Martin Slivka nás vychovávali k tomu, aby sme si rozmysleli, čo ideme nakrúcať. Každý jeden záber, každý meter filmu bol pre nás dôležitý, lebo viac materiálu sme nemali. To bola obrovská škola, obrovské poznanie ako rozlišovať, čo je pre mňa dôležité z prostredia, čo je podstatné, aby sa do filmu dostalo. Dnes môžete film točiť na mobil, ľudia točia, točia, a potom niečo v strižni akože vznikne. My sme mali obrovskú prípravu už na nakrúcanie. Mali sme presne premyslené, že tento človek a tento výsek reality je pre nás dôležitý a vieme, prečo to nakrúcame.

-Zmenili ste výrazne vaše študentské názory na to, aký by mal byť film?-
Názorovo sa nič nezmenilo, mojím vesmírom je stále človek ako individualita, samostatný mysliaci tvor v konfrontácii s priestorom, kde žije a voči čomu sa vymedzuje. Stále ma priťahuje inakosť, ktorá ma oslovuje už od školy. Vnútorné presvedčenie sa nezmenilo, a tá inakosť je možno teraz v niečom inom, ako bola kedysi, ale stále je to pre mňa zaujímavá inšpirácia.

-Spomenuli ste mená Hanák, Slivka, sú ďalší filmári, ktorí zohrali vo vašom živote dôležitú úlohu?-
Martin Šulík, pán Párnický, filmy ako Záhrada, Všetko čo mám rád zanechali na mne stopu. Vysoká škola je jeden organizmus, neznamená to, že chodíte do ateliéru k jednému učiteľovi, vstrebávate to ako prostredie, môžete sa porozprávať s Martinom Šulíkom aj s pánom Párnickým. Je to jeden organizmus, ktorý kompaktne funguje.

-Máte medzi študentmi talentovaných nasledovníkov?-
Na škole sú šikovní ľudia, robia vynikajúce filmy, čo nás teší. Snažíme sa ich formovať ako osobnosti, ktoré majú svoj názor a za tým názorom si stáť, mať svoj osobitý pohľad na priestor, kde žijú. Komplikovaný je však potom prechod do praxe. Kedysi bola televízia zdielnejšia, ako študent som tam mohol pracovať, zažiť si profesionálnu atmosféru, redaktorov. Dnes má televízia iné pozadie, vytvára iné programy, chce diváka zabaviť. Aj keď musím povedať, že teraz je dostatočný priestor aj na dokumentárne filmy, vznikajú zaujímavé projekty, v mojich študentských časoch bola predsa len kompaktnejšia. Keď som končil školu, mal som vzťahy s profesionálnym priestorom, dnes to majú študenti ťažšie. Ostávajú v čiernej diere, skončia školu a čo? Je dôležité nájsť si kontinuitu už počas školy. V Česku majú mladí tvorcovia väčší priestor, vo verejnoprávnej televízii sa neboja mladým dať šancu a ísť do rizika.

-Patríte do generácie dokumentaristov, ktorí potvrdili, že slovenská kinematografia dýcha. Za svoje filmy ste získali mnoho ocenení a uspeli ste nielen s dokumentom. Váš celovečerný hraný debut Deti dodnes oceňujú festivaly po celom svete. Sú pre vás filmové ceny dôležité?-
Sú povzbudením, získaním sebadôvery, že komunikácia voči divákovi funguje, je to cesta, na ktorej sa dá potom stavať. Človeku prinesú aj väčšiu nádej, že zoženie peniaze na ďalší projekt. Je to tiež spôsob ako vidieť vo svete súčasnú kinematografiu. Vo Francúzsku a Amerike som si potvrdil, že dokumentárny film tam má skutočne svoje silné pevné miesto, je to šedá eminencia filmu, veľmi uznávaná. Nám po 40 rokoch názov dokumentárny film stále evokuje propagačný film, film o zvieratkách alebo náučno-populárny film. V západných krajinách má dokument úplne iné pozadie. Už sa to aj u nás láme, pochopili sme, že dokumentárny film môže byť aj o živote človeka, problémoch spoločnosti, v modernom dokumente sa nachádzajú prvky hraného filmu. Takže cesta je, vyvíja sa, len ju treba udržať. Pre filmára je dôležitá kontinuita, aby nenatočil jeden - dva filmy, ale mohol pokračovať v svojej práci.

-Pred desiatimi rokmi ste získali prvé ocenenie na festivale Jeden svět v Prahe za svoj prvý dlhometrážny dokument My zdes (2005), máte viacerých Igricov, ste laureátom Krištáľového krídla. Na ktorú cenu ste špeciálne hrdý?-
Zvláštnu hodnotu má pre mňa hlavná cena na festivale Ji.hlava, ktorý je mekkou dokumentárneho filmu v stredoeurópskom priestore. To ocenenie bolo prelomové, otvorilo mi dvere a film Hranica začal fungovať aj vonku.

Foto: TASR/Jakub Kotian

-Čo podľa vás spôsobilo, že sa slovenskému dokumentárnemu filmu začalo tak dariť?-
Autori sú asi bližšie k človeku, sú na tepe doby a prinášajú témy, ktoré bežných ľudí zaujímajú. Otvárajú témy a vidia za roh, divák sa dozvie viac ako v televíznych novinách a správach. Dokument má pridanú hodnotu, dáva možnosť ponoriť sa do témy, ktorá otvára myseľ a videnie spoločnosti, ktoré nie je bežné. V Amerike dokumentárnym filmom Michael Moore pohol spoločnosťou, vo Francúzsku ešte v 30. rokoch vznikali dokumenty, ktoré na ministerstve práce otvárali tému neľudských pracovných podmienok. Dokument má obrovskú funkciu v spoločnosti, len ide o to, aby sa ich točilo viac a kvalitnejšie.

-Narodili ste sa v Žiline, vyrastali v Martine a za fotografiou a filmom ste ušli do Bratislavy. Vďaka filmu ste sa dostali na rôzne miesta na Slovensku, v Kokave nad Rimavicou ste napríklad nakrúcali dokument Cigáni idú do volieb. Máte svoje obľúbené miesto?-
Bude to možno znieť zvláštne, ale mám rád Bratislavu (úsmev). Možno je to spojené so vzťahmi s ľuďmi, s ktorými sa stretávam. Dobré a príjemné miesto na život je vtedy, keď máte okolo seba ľudí, s ktorými sa vám dobre žije. A tu v Bratislave som si našiel svoj priestor, kde mám kamarátov, je to aj kamarátstvo prepojené s prácou. Rád chodím do Martina, ale tam cítim, že prichádzam nie ako cudzinec, ale človek, ktorý už žije iným svetom, inými problémami, inými vzťahmi. Mám rád Bratislavu.

-Nemali ste chuť uniknúť za filmom až za hranice Slovenska?-
Niekedy mám také nutkania, ale je tu veľa tém. Nechcem použiť to slovo, že je zbabelé odísť, ale mám pocit, že tu je ten priestor, o ktorom mám rozprávať, nad ktorým sa mám zamýšľať a poukazovať. Je to mojou povinnosťou zaoberať sa priestorom, kde žijem a nejako sa ho snažiť posúvať. Aj keď to nevidno na prvý pohľad, je treba robiť niečo preto, aby sa lepšie žilo novým generáciám, našim deťom, obetovať sa tomu.

-Spomenula som film Cigáni idú do volieb, v ktorom ste zachytili snahu hudobníka a rómskeho aktivistu Vlada Sendreia uspieť vo voľbách. Nemali ste obavu, že filmovanie s Rómami bude problematické?-
Vlada Sendreia som poznal už dávnejšie predtým. V krátkom filme Malá domov, som si ho pred kamerou oťukol. Cigáni idú do volieb je jeden z filmov, z ktorých mám radosť, že vznikli aj kvôli protagonistovi. Išiel som točiť ako kandiduje, bol som presvedčený, že vyhrá a chcel som nakrúcať štyri roky, ako bude existovať v banskobystrickom kraji, kde sú Kotlebovci, aký bude poslanec. Na tom filme je krásne, že nevyhral (úsmev), bola to Vladova spätná väzba, ako ho vnímajú domáci ľudia, že ten povrchný obraz popularity niekedy nemusí znamenať skutočnú realitu.

-V škole finišuje skúškové obdobie, hlásia sa prázdniny. Aké leto zvykne mať filmár Jaro Vojtek? Budete nakrúcať alebo ste typický dovolenkár, ktorý si "odleží" svoje pri mori?-
Dovolenkový typ teda vôbec nie som. Možno raz v živote som ležal na pláži asi pol hodinu (smiech) a išlo ma poraziť, prišlo mi to ako stratený čas. Leto bude pracovné, mám rozrobené dva projekty, na ktoré sa veľmi teším. Budem dokrúcať film o Slovákoch, ktorí sú akoby utečenci. Súčasnou politikou a tým, čo sa deje na Slovensku, sú donútení, aby uživili rodinu, ísť robiť do zahraničia. Citovo sa im však tie rodiny rozpadajú.

-A ten druhý projekt?-
Je to portrét fotografa a novinára Andreja Bána, pracovný názov má Raj na zemi. Bude to intímny portrét vzťahov či už s rodičmi, s partnerkou, manželstvom. Z nejakých príčin, po nich pátram, sú komplikované. Chodíme po Európe, napríklad sme boli na macedónsko-gréckej hranici, a cez Andreja robím zároveň portrét Európy, ktorá si nové vzťahy vytvára, mení, tiež hľadá nejaký spôsob existencie.

-Takže vás zaujíma aj politika, ako vnímate súčasné dianie na Slovensku?-
Politika má výsostne zaujíma, lebo formuje a ovplyvňuje naše každodenné životy, či na úradoch, škole, v MHD. Bol to aj jeden z motívov, prečo robiť film o Andrejovi Bánovi. Za všetkým je človek, aj ten poslanec, premiér, prezident je len človek. Na politiku sa chcem pozrieť cez prizmu človeka, akí sme, či sme naozaj tak pohostinní, ako sa tvárime, že prídeme na východ, dajú nám chleba s masťou a borovičku, ale tým to končí, už nás nenechajú prespať dva-tri dni alebo týždeň. Snažím sa postihnúť ten náš slovenský charakter, čo sa odráža potom aj v politike, lebo my si vytvárame politikov, ktorí nám budú vládnuť, oni neprišli z neba. Troška sa snažím poodhaliť, že vlastne na nás závisí budúcnosť našich detí, že máme byť sebavedomejší a občiansky zdatnejší a viac ísť po našich právach, lebo my si vytvárame priestor, v ktorom žijeme, nikto iný. Už sa nemôžeme vyhovárať ani na Maďarov, ani na Čechov, zvykne sa to hodiť na EÚ, ale my sme jej súčasť, my sme tam chceli ísť, my tam máme svojich poslancov, my tam hlasujeme.

-Sledovali ste aj situáciu okolo brexitu?-
Intenzívne, okrem správ som pozeral rôzne weby, komentáre, snažím sa ju pochopiť zo všetkých strán. Sledujem naše domáce politické kauzy, korupciu, aj keď o nich priamo vo filmoch nehovorím, je to niekde vo mne a vo filmoch sa to prejaví. Dokumentarista musí byť ako autor veľmi silný a poznať politické a morálne súvislosti, aby vedel svoju správu podať čo najobjektívnejšie.

-Ako skúsený dokumentarista ste prekvapili a oslovili aj oceňovaným hraným debutom Deti, vrátite sa ešte k hranému filmu?-
Momentálne mám hotový námet a s Marekom Leščákom rozpisujeme scenár. Prinesiem tému, ktorá vo mne tlie už niekoľko rokov a bytostne ju chcem prerozprávať. Budem šťastný, keď sa mi ten film podarí natočiť, lebo je aj o tej politike, o kresťanstve a ľudskosti, ale aj o svedomí, vine a nevine."

-Miro Remo pripravuje film k 55. narodeninám Richarda Müllera, vy budete o nejaké dva roky oslavovať 50, dáte si k abrahámovinám nejaký špeciálny dar v podobe filmového projektu alebo to bude práve ten druhý hraný film?-
Môj problém je, že niekedy zabudnem koľko mám rokov, takže sa na to ani nepripravím (smiech). Aj tým, že sa stále nachádzam v študentskom prostredí, na vek vždy zabúdam. Čo sa týka veku, nič neplánujem.

-Vo filme Tak ďaleko, tak blízko, ktorý tento rok získal národnú cenu Slnko v sieti, ste divákom ukázali život ľudí postihnutých autizmom. Dokument, ktorý búra zaužívané názory spoločnosti na túto vývinovú poruchu, vznikal sedem rokov, za ten čas ste sa museli o autizme dozvedieť absolútne všetko...-
Nebolo to celý sedem rokov, mal som aj pauzy, lebo som nevedel, ako ten problém uchopiť. Veľmi som chcel, aby to bol pravdivý film. Ten čas bol o spoznávaní, veľakrát som sa stretával s rodičmi autistov bez kamery, aby som pochopil, ako veci fungujú, ako žijú, o čom sa rozprávajú či sa bavia. Stalo sa mi, že aj dva roky som netočil, lebo som nevedel vyriešiť, aký správny pohľad by na to mal byť. A keď som na to prišiel, točil som dva týždne, a zase som mal pol roka pauzu, lebo som sa dozvedel niečo iné. Počas nakrúcania ma silne oslovili rodičia tých detí, zažívajú nesmiernu životnú zmenu. Pochopil som, že ich dieťa ich nikdy neobjíme a nepovie ľúbim ťa. Nikdy nebudú mať úzky vzťah, je to len starosť, to je niečo nepredstaviteľné.

-Sú autisti dobrí herci?-
Sú dobrí, lebo keď si ich získate, nadviažete s nimi vzťah, nehrajú. Pre mňa herec, ktorý nehrá, je vynikajúci. Boli takí, akí sú, vôbec sa pred kamerou nehrali na niečo iné.

-Máloktorý slovenský filmár sa môže pochváliť tým, že prezentoval svoj film v Ázii. Vám sa to podarilo, Deti ste predstavili na festivale v Pekingu? Ako si na to spomínate?-
Peking bol pre mňa veľký zážitok, Číňania vlastne odkopírovali Cannes. Festival sa odohrával v obrovských kinách, na otvorenie nás posadili do Maserati, pri červenom koberci nás čakalo 300 novinárov, bolo to v obrovskom štýle. Pre mňa bolo najzásadnejšie, že v porote boli filmári, ktorých som obdivoval, mohol som sa s nimi osobne stretnúť a nakoniec nám dali tri ceny. Predsedom poroty bol režisér Luc Besson, obrovským zážitkom bolo rozprávať sa aj s Kim Ki-dukom.

Foto: TASR/Radovan Stoklasa

-Od tvorcu prevažne sociálnych dokumentov by sotva niekto čakal, že spracuje športovú tému. A stalo sa, pre ČT ste vytvorili seriál Sezóna za vodou, v ktorom mapujete život hokejistov v zámorí. Ako ste sa k tomu dostali?-

Aj ja som sa čudoval, prečo si vybrali mňa, lebo šport mi je vzdialený. Mali na to argument, že práve nechcú, aby to bolo len o športe. Ambícia toho projektu bola ukázať aj svet za zápasmi, vidieť ľudí v bežných situáciách, ako idú nakupovať, ako doma jedia, kde radi chodia na kávu, poodhaliť ako sa žije Európanom v Amerike, či si (ne)zvykli a plánujú prísť naspäť.

-Našli ste si cestu k športovcom, stali ste sa hokejovým fanúšikom?-
Bolo to hrozne komplikované, možno ešte ťažšie ako s autistami, čo sa týka času. Oni sú nesmierne zaneprázdnení, každú svoju voľnú sekundu venujú rodine, ale nakoniec sa u niektorých hokejistov ako Eliáš bariéra prevalila. Pozval nás domov, mohli sme tam nakrúcať, dala sa natočiť manželka, snímali sme ako sa on stará o deti, kupuje televízor. Keď pochopili, že nám nejde o bulvár, tak sa viac a viac otvárali.

-Otvorili ste aj tému fenoménu NHL?-
To bol ďalší prvok, ukázali sme, že je to mašina, fabrika, kde hokejista každým zápasom musí dokazovať svoju existenciu. Nemôže si dovoliť nehrať tri zápasy, to nejde. Musia ísť na každý zápas a podať najlepší výkon. Tam sú také tlaky, na jeho miesto čaká päť ďalších hokejistov. Keď nie je zodpovedný alebo do hokeja nedá všetko, okamžite ho menia.

-Bol to projekt, ktorý vás stál najviac nervov alebo existuje iný film, čo vám spôsobil noci bez spánku?-
To je prípad filmu My zdes. Veľmi som sa snažil dostať k protagonistom a ich problému, a zároveň som ich nechcel kompromitovať. Boli to veľmi citlivé situácie, musel som lavírovať medzi tým, že chcem natočiť aj ich intimitu, aby sme videli, ako je ťažké začínať nový život v cudzej krajine. Na druhej strane som tých ľudí nechcel podať v svetle, ktoré by im ublížilo. Bolo to namáhavé.

-Máte čas chodiť do kina? Našli by sa filmové tituly, ktoré sa vám ako divákovi zdali výnimočné?-
Keď mám možnosť, chodím do kina, ale teraz som namotaný, priznám sa, na americké seriály ako House of Cards, ktoré sú neuveriteľne kvalitne spravené. Jeden diel je ako celovečerný film, tým sa teraz zaoberám. V kine ma, samozrejme, nesmierne oslovil Saulov syn.

-Zo slovenských filmov, ktoré prišli v poslednom čase do kinodistribúcie, vás niečo zaujalo?-
Ešte som nestihol ísť na Paru na riekou, oslovil ma predchádzajúci film Roba Kirchhoffa Kauza Cervanová a Čistič, napríklad. Nechcem vypichovať samostatné filmy, skôr chcem povedať, že slovenská kinematografia drží krok s tou európskou. Za koľko málo peňazí a za akých podmienok sa tu vyrábajú filmy, to je malý zázrak.

-V akom stave je teda naša kinematografia?-
Je tu veľa talentovaných ľudí, ktorí idú za svojím cieľom, ale stále je málo peňazí na to, aby sme mohli v hlavných súťažiach konkurovať na obrovských festivaloch, kde tie filmy majú skutočne obrovské výpravy, je vidieť, že niečo stoja a ich tvorcovia sú slobodní. Myslím si, že peňazí je veľa, len ich treba dobre prerozdeliť a nedovoliť, aby sa strácali na nejakých účtoch a na rôznych súkromných lekárskych projektoch. Ide o prerozdelenie, je jasné, že treba znižovať nezamestnanosť, pomáhať ľuďom, ale bez kultúrnej sebareflexie sa nepohneme ani k blahobytu.