Okrem divadelných dosiek môžu diváci jej umenie obdivovať aj na filmovom plátne a televíznych obrazovkách. Spolu účinkovala vo viac ako stovke filmov a televíznych seriálov.
Autor TASR
Bratislava 19. decembra (TASR) - Je stálicou Činohry Slovenského národného divadla (SND) a dlhé roky patrí medzi najpopulárnejšie slovenské herečky. Okrem divadelných dosiek môžu diváci jej umenie obdivovať aj na filmovom plátne a televíznych obrazovkách. Spolu účinkovala vo viac ako stovke filmov a televíznych seriálov. Už v mladosti sa dostala do povedomia divákov svojimi dlhými, havraními vlasmi a hlbokými očami.
Obľúbená herečka Zuzana Kocúriková bude mať v utorok 19. decembra 75 rokov.
"Celoživotným vzorom mi boli samozrejme moji rodičia, ktorí mi boli príkladom. Vždy keď sa o niečom rozhodujem, vždy si spomeniem na rodičov. Oni ma viedli správnou cestou - im ďakujem najviac, boli mi najväčším vzorom. Potom v mladosti, keď som mala 17 rokov a išla som maturovať, ma najviac ovplyvňovali básnici beatnickej generácie. Bol to básnik Lawrence Ferlinghetti, ktorého som vedela naspamäť. Potom to bol slávny básnik Irwin Allen Ginsberg, ktorý bol dokonca v Bratislave a mala som s ním fotografiu. Beatnicki básnici boli môj ideál," povedala pre TASR jubilujúca herečka.
Ako ďalej prezradila, okrem toho bola ako 17-ročná posadnutá The Beatles a Rolling Stones. Tieto legendárne kapely jej ukazovali a otvárali dvere do slobodného sveta.
Zuzana Kocúriková sa narodila 19. decembra 1948 v Bratislave. V mladosti sa venovala výtvarnému umeniu a pôvodne chcela byť kostýmovou návrhárkou. Túto svoju záľubu realizovala neskôr vo svojom butiku, "skôr galérii", ako obchod sama nazvala, kde krátko predávala autorskú módu - modely známych výtvarníčok.
Pred tým, ako začala študovať herectvo na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave, debutovala v roku 1967 ako nádejný objav bratislavského filmového štúdia vo filme režiséra Jozefa Zachara Zmluva s diablom (1967). Ďalej si zahrala v slovensko-francúzskej koprodukcii Muž, ktorý luže (1968) a v psychologickej dráme Inferno (1969). Po absolvovaní VŠMU sa v roku 1971 stala členkou Činohry SND, kde pôsobí dodnes.
"Počas štúdia ma veľmi ovplyvnili a budem im do smrti vďačná, moji profesori na Vysokej škole múzických umení - Ladislav Chudík v prvom ročníku a potom ďalšie tri roky národný umelec, režisér Jozef Budský. Tým som strašne vďačná. Ja som sa dosť orientovala aj na výtvarné umenie. Veľkým mojim idolom bola módna návrhárka Vivienne Westwood. Obdivovala som moju blízku rodinu – moju tetu – skvelú slovenskú maliarku Vierku Žilinčanovú a jej manžela Michala Jakabčica, skvelí slovenskí maliari. Keďže mám veľmi rada výtvarné umenie, obdivujem tiež fantastického slovenského a dnes sa už dá povedať, že európskeho či svetového maliara Andreja Dúbravského," prezradila umelkyňa.
Herečka sa od skončenia vysokej školy zaskvela vo viacerých filmoch ako napríklad v rodinnej dráme Červené víno (1972), v komédii Ako ostrihať manžela (1973), v muzikáli Hvězda padá vzhůru (1974), či v mysterióznej rozprávke Panna a netvor (1978). Nasledovala rozprávka Soľ nad zlato (1982), televízna dráma Dirigent (1988), koprodukčná dráma Marta a ja (1990). Z novších filmov možno spomenúť Zamatoví vrahovia (2005), Nebo, peklo… zem (2009) alebo Spiknutie (2012).
Rovnako ako na striebornom plátne, tak aj v divadle debutovala ešte pred ukončením VŠMU, keď v roku 1970 v inscenácii Žobrácke dobrodružstvo stvárnila postavu Cilky. V tom istom roku účinkovala aj v Divadle na Korze.
Na scéne SND stvárnila množstvo postáv - diváci ju mohli vidieť napríklad v tituloch Aj kone sa strieľajú, Biele leto, August: Stratení v Oklahome, Čaj u pána senátora, Čertice, Hedda Gablerová, Dom nad oceánom, Cyrano z Bergeracu, Antigona, Rivers of Babylon, Spievajúci dom, Ilúzie, Veselé paničky windsorské, Fanny a Alexander, Štvorec a v mnohých ďalších.
Hosťovala, a naďalej sa objavuje tiež v divadlách Nová scéna, Divadlo Aréna, Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava, v Štúdiu L+S či v Divadle Komédie.
Televíznym divákom sa predstavila aj v mnohých televíznych seriáloch, ako napríklad Miesto v dome (1976), Povstalecká história (1984), Štúrovci (1991), Ordinácia v ružovej záhrade (2007), Panelák (2008), Expozitúra (2009), Horúca krv (2012), Semafor (2018), ako aj Pán profesor (2022).
S manželom, divadelným režisérom Petrom Mikulíkom, má dcéru Katarínu, ktorá sa po vzore svojej matky venuje výtvarnému umeniu. "Samozrejme vzorom mi je aj môj manžel Peter Mikulík, s ktorým sme veľmi veľa v živote spolupracovali. Bol trpezlivý a veľmi veľa mi v pracovnom aj v súkromnom živote dal," vyznala sa herečka.
Spolu s Hanou Lasicovou sú autorkami knihy Oteckovia, ktorá zachytáva televízny fenomén rovnomenného seriálu.
V roku 2014 získala Zuzana Kocúriková Cenu Literárneho fondu za celoživotné dielo a v roku 2017 jej bola udelená cena Osobnosť Bratislavy.
Na otázku TASR, čo považuje vo svojej doterajšej bohatej divadelnej a filmovej kariére za najväčší úspech, odpovedala: "Na to vám odpoviem veľmi krátko: To nech radšej posúdia druhí."
Obľúbená herečka Zuzana Kocúriková bude mať v utorok 19. decembra 75 rokov.
"Celoživotným vzorom mi boli samozrejme moji rodičia, ktorí mi boli príkladom. Vždy keď sa o niečom rozhodujem, vždy si spomeniem na rodičov. Oni ma viedli správnou cestou - im ďakujem najviac, boli mi najväčším vzorom. Potom v mladosti, keď som mala 17 rokov a išla som maturovať, ma najviac ovplyvňovali básnici beatnickej generácie. Bol to básnik Lawrence Ferlinghetti, ktorého som vedela naspamäť. Potom to bol slávny básnik Irwin Allen Ginsberg, ktorý bol dokonca v Bratislave a mala som s ním fotografiu. Beatnicki básnici boli môj ideál," povedala pre TASR jubilujúca herečka.
Ako ďalej prezradila, okrem toho bola ako 17-ročná posadnutá The Beatles a Rolling Stones. Tieto legendárne kapely jej ukazovali a otvárali dvere do slobodného sveta.
Zuzana Kocúriková sa narodila 19. decembra 1948 v Bratislave. V mladosti sa venovala výtvarnému umeniu a pôvodne chcela byť kostýmovou návrhárkou. Túto svoju záľubu realizovala neskôr vo svojom butiku, "skôr galérii", ako obchod sama nazvala, kde krátko predávala autorskú módu - modely známych výtvarníčok.
Pred tým, ako začala študovať herectvo na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave, debutovala v roku 1967 ako nádejný objav bratislavského filmového štúdia vo filme režiséra Jozefa Zachara Zmluva s diablom (1967). Ďalej si zahrala v slovensko-francúzskej koprodukcii Muž, ktorý luže (1968) a v psychologickej dráme Inferno (1969). Po absolvovaní VŠMU sa v roku 1971 stala členkou Činohry SND, kde pôsobí dodnes.
"Počas štúdia ma veľmi ovplyvnili a budem im do smrti vďačná, moji profesori na Vysokej škole múzických umení - Ladislav Chudík v prvom ročníku a potom ďalšie tri roky národný umelec, režisér Jozef Budský. Tým som strašne vďačná. Ja som sa dosť orientovala aj na výtvarné umenie. Veľkým mojim idolom bola módna návrhárka Vivienne Westwood. Obdivovala som moju blízku rodinu – moju tetu – skvelú slovenskú maliarku Vierku Žilinčanovú a jej manžela Michala Jakabčica, skvelí slovenskí maliari. Keďže mám veľmi rada výtvarné umenie, obdivujem tiež fantastického slovenského a dnes sa už dá povedať, že európskeho či svetového maliara Andreja Dúbravského," prezradila umelkyňa.
Herečka sa od skončenia vysokej školy zaskvela vo viacerých filmoch ako napríklad v rodinnej dráme Červené víno (1972), v komédii Ako ostrihať manžela (1973), v muzikáli Hvězda padá vzhůru (1974), či v mysterióznej rozprávke Panna a netvor (1978). Nasledovala rozprávka Soľ nad zlato (1982), televízna dráma Dirigent (1988), koprodukčná dráma Marta a ja (1990). Z novších filmov možno spomenúť Zamatoví vrahovia (2005), Nebo, peklo… zem (2009) alebo Spiknutie (2012).
Rovnako ako na striebornom plátne, tak aj v divadle debutovala ešte pred ukončením VŠMU, keď v roku 1970 v inscenácii Žobrácke dobrodružstvo stvárnila postavu Cilky. V tom istom roku účinkovala aj v Divadle na Korze.
Na scéne SND stvárnila množstvo postáv - diváci ju mohli vidieť napríklad v tituloch Aj kone sa strieľajú, Biele leto, August: Stratení v Oklahome, Čaj u pána senátora, Čertice, Hedda Gablerová, Dom nad oceánom, Cyrano z Bergeracu, Antigona, Rivers of Babylon, Spievajúci dom, Ilúzie, Veselé paničky windsorské, Fanny a Alexander, Štvorec a v mnohých ďalších.
Hosťovala, a naďalej sa objavuje tiež v divadlách Nová scéna, Divadlo Aréna, Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava, v Štúdiu L+S či v Divadle Komédie.
Televíznym divákom sa predstavila aj v mnohých televíznych seriáloch, ako napríklad Miesto v dome (1976), Povstalecká história (1984), Štúrovci (1991), Ordinácia v ružovej záhrade (2007), Panelák (2008), Expozitúra (2009), Horúca krv (2012), Semafor (2018), ako aj Pán profesor (2022).
S manželom, divadelným režisérom Petrom Mikulíkom, má dcéru Katarínu, ktorá sa po vzore svojej matky venuje výtvarnému umeniu. "Samozrejme vzorom mi je aj môj manžel Peter Mikulík, s ktorým sme veľmi veľa v živote spolupracovali. Bol trpezlivý a veľmi veľa mi v pracovnom aj v súkromnom živote dal," vyznala sa herečka.
Spolu s Hanou Lasicovou sú autorkami knihy Oteckovia, ktorá zachytáva televízny fenomén rovnomenného seriálu.
V roku 2014 získala Zuzana Kocúriková Cenu Literárneho fondu za celoživotné dielo a v roku 2017 jej bola udelená cena Osobnosť Bratislavy.
Na otázku TASR, čo považuje vo svojej doterajšej bohatej divadelnej a filmovej kariére za najväčší úspech, odpovedala: "Na to vám odpoviem veľmi krátko: To nech radšej posúdia druhí."