Krupina/Bratislava 14. augusta (TASR) - Nielen svojim životom, ale aj dielom podal Juraj Špitzer, spisovateľ, esejista či literárny vedec, neopakovateľné svedectvo o oboch totalitách, ktoré tragicky poznačili dejiny Európy. V stredu 14. augusta uplynie 105 rokov od narodenia šéfredaktora dnes už legendárneho Kultúrneho života, laureáta Ceny Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska (1994) a hlavnej ceny Egona Ervína Kischa (1995).

Paradoxy doby, v ktorej Juraj Špitzer žil a tvoril, sa prejavili aj do jeho osobných rozhodnutí. Do komunistickej strany vstúpil už ako 20-ročný. V komunizme totiž videl ako mnohí intelektuáli po skončení druhej svetovej vojny novú nádej. Z ideologického nadšenia však vytriezvel v druhej polovici 50. rokov minulého storočia.

V liste z roku 1991 uverejnenom v časopise OS - Fórum občianskej spoločnosti, napísal: "Nemohol som tušiť, že riadenie spoločnosti môže takto degenerovať, tým menej, že ide o import inde už osvedčený, ktorý našiel v našich končinách vďačnú pôdu... Všetko, čo sme v európskej kultúre považovali za hodnotné, bolo protifašistické a nám sa zdalo prirodzené, že je to zároveň socialistické."

Juraj Špitzer sa narodil 14. augusta 1919 v Krupine. Po maturite na zvolenskom gymnáziu začal v roku 1938 študovať na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Ambície budúceho lekára prerušili mníchovské udalosti z roku 1939, pre ktoré štúdium medicíny nedokončil. Rozpadlo sa totiž Československo a vznikla vojnová Slovenská republika (1939 - 1945), ktorá sa po vzore nacistického Nemecka drasticky vyrovnala so Židmi žijúcimi na jej území.

Pre svoj židovský pôvod a na základe rasových zákonov sa v roku 1942 ocitol aj Juraj Špitzer na necelé dva roky v zbernom koncentračnom tábore Nováky. V auguste 1944 sa aktívne zapojil do Slovenského národného povstania (SNP). Velil židovskej partizánskej jednotke a bol príslušníkom Hornonitrianskej partizánskej brigády.

Po vojne študoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, dnešnej Univerzity Komenského. Jeho novinárske začiatky sa viažu k časopisu Bojovník, v ktorom ako redaktor pôsobil v rokoch 1946 - 1950. Krátko pracoval aj na kultúrnom oddelení Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. V rokoch 1951 - 1970 vedecky pôsobil v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV).

Začiatkom 50. rokov minulého storočia patril k ostrým kritikom tzv. buržoáznych nacionalistov. Na plenárnom zasadnutí Zväzu spisovateľov v máji 1951 vystúpil s referátom ostro zameraným proti príslušníkom avantgardnej ľavicovej skupiny DAV.

Za svoje vtedajšie postoje sa neskôr ospravedlnil a pripojil sa k slovenským publicistom a spisovateľom, ktorí po roku 1956 využili postupne sa uvoľňujúci politický a ideologický tlak na rozšírenie priestoru pre slobodnejší prejav a pravdivé hodnotenie povstania a odsúdenie stalinských procesov zo začiatku 50. rokov.

Počas jeho pôsobenia na poste šéfredaktora Kultúrneho života (1956 - 1958 a 1965 – 1967) sa na jeho stránky dostala výrazná kritika pomerov v socialistickom Československu, stalinských procesov a pokriveného hodnotenia SNP.

V roku 1967 sa ako tajomník Zväzu československých spisovateľov podieľal aj na príprave IV. zjazdu československých spisovateľov, na ktorom s kritikou vedenia Komunistickej strany Československa (KSČ) vystúpili okrem iných aj spisovatelia Milan Kundera, Ludvík Vaculík, Pavel Kohout alebo Dominik Tatarka.

Ako zástanca obrodného procesu v roku 1968 bol po augustovej sovietskej invázii vylúčený zo spisovateľského zväzu a prepustený zo zamestnania. Neprijal ponuky predstaviteľov vtedajšieho normalizačného komunistického režimu na sebakritické prehodnotenie svojich postojov z roku 1968, a tak mnohé jeho prózy a eseje vyšli až v 90. rokoch minulého storočia.

V tvorbe Juraja Špitzera sa prelína niekoľko tém. Zážitky z Povstania sa objavili v novelách Biele oblaky (1963) a Patrím k vám (1964). Rozčarovanie z nepoučiteľnosti človeka z dejín ľudstva pretavil zasa v novele napísanej v 70. rokoch Letná nedeľa, ktorá však knižne vyšla až v roku 1991. Téme antisemitizmu sa venoval v autobiografickej próze Nechcel som byť žid (1994) a v knihe esejí Svitá, až keď je celkom tma (1996).

Okrem literárnej tvorby napísal scenáre k filmom Posledný návrat, Niet inej cesty, Výlet po Dunaji a k televíznemu seriálu Zaprášené histórie.

V knihe Svitá, až keď je celkom tma uverejnil Špitzer aj časť svojich rozhovorov s bývalým pohlavárom vojnovej Slovenskej republiky Alexandrom Machom, prepusteným z väzenia v roku 1968 na základe amnestie prezidenta Ludvíka Svobodu.

Juraj Špitzer zomrel 11. októbra 1995 v Bratislave, kde je pochovaný na židovskom cintoríne.