Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Básne barda slovenskej poézie Milana Rúfusa sú inšpirované najmä človekom, medziľudskými vzťahmi, prírodou a kresťanstvom.
Autor TASR
Bratislava 26. novembra (TASR) – Nová kniha veršov Milana Rúfusa A čo je krása? vyšla s grafikami a maľbami výtvarníčky Kataríny Vavrovej a dizajnom Borisa Kvasnicu v bratislavskom vydavateľstve Perfekt.
"Verše pána Rúfusa sú nádherné a krásne bez akýchkoľvek gest. Bola to moja krásna výtvarná práca. Z tých kníh, ktoré som robila – Dafnis a Chloé, Marína, tak určite pre mňa najkrajšie básne. Je to výber básní rozdelených na niekoľko oblastí, ako láska, materstvo a asi najkrajším testamentom. Tá kniha bola veľká inšpirácia, pretože Milan Rúfus bol básnikom pokory, ktorý nemal tam tie gestá. Sú to básne, ktoré tvoril od srdca," uviedla pre TASR ilustrátorka Katarína Vavrová.
Básne barda slovenskej poézie Milana Rúfusa sú inšpirované najmä človekom, medziľudskými vzťahmi, prírodou a kresťanstvom. Potvrdzujú to ich názvy: Chvála života, Homo sapiens, Zvony detstva, Zuzanke, Vek rozumu, Modlitba za Slovensko, Staroba, Posledná večera, Spravodlivosť nespravodlivosti, Ako sa pije zo studničky, Pokojná rozlúčka, Svet a ja, Láska prostých, Báseň a modlitba, Diagnóza Slovensko či Óda na radosť. Celkove vyše 40 poetických diel dopĺňajú desiatky myšlienkových vyjadrení tohto majstra slova z rokov 1956 až 1998 o umení, živote, spoločnosti, pokore, trpezlivosti či význame slov.
Podľa básnika ľudskosť je, našťastie, len jedna, jednoznačná a natoľko zrozumiteľná, že aj pri najobratnejšej ideovej mixáži je pre každého pomerne čitateľná. On má pocit obrovskej presile pokrytectva, zatajených hier, ktoré koketujú s predstavou div nie beethovenovskej univerzálnej ľudskosti a pritom nemajú ani tú najdrobnejšiu.
Rodák zo Závažnej Poruby (1928) študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde ostal ako pedagóg, prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. Prvé verše mal uverejnené v časopisoch Prameň, Nový rod, Mladá tvorba a Borba. Po debutovej básnickej zbierke Až dozrieme (1956) mu vyšlo množstvo poetických kníh aj s tvorbou výtvarníkov (fotograf Martin Martinček, maliari Miloš Alexander Bazovský a Ľudovít Fulla, grafik Koloman Sokol).
Okrem poézie písal eseje a prekladal básne z viacerých jazykov. Získal Cenu Jozefa Cígera Hronského za literatúru (1996), Cenu ministra kultúry za zbierku Báseň a čas (2005), Cenu Crane Summit za poéziu (2008), Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR (2009). Zomrel v Bratislave v roku 2009.
"Verše pána Rúfusa sú nádherné a krásne bez akýchkoľvek gest. Bola to moja krásna výtvarná práca. Z tých kníh, ktoré som robila – Dafnis a Chloé, Marína, tak určite pre mňa najkrajšie básne. Je to výber básní rozdelených na niekoľko oblastí, ako láska, materstvo a asi najkrajším testamentom. Tá kniha bola veľká inšpirácia, pretože Milan Rúfus bol básnikom pokory, ktorý nemal tam tie gestá. Sú to básne, ktoré tvoril od srdca," uviedla pre TASR ilustrátorka Katarína Vavrová.
Básne barda slovenskej poézie Milana Rúfusa sú inšpirované najmä človekom, medziľudskými vzťahmi, prírodou a kresťanstvom. Potvrdzujú to ich názvy: Chvála života, Homo sapiens, Zvony detstva, Zuzanke, Vek rozumu, Modlitba za Slovensko, Staroba, Posledná večera, Spravodlivosť nespravodlivosti, Ako sa pije zo studničky, Pokojná rozlúčka, Svet a ja, Láska prostých, Báseň a modlitba, Diagnóza Slovensko či Óda na radosť. Celkove vyše 40 poetických diel dopĺňajú desiatky myšlienkových vyjadrení tohto majstra slova z rokov 1956 až 1998 o umení, živote, spoločnosti, pokore, trpezlivosti či význame slov.
Podľa básnika ľudskosť je, našťastie, len jedna, jednoznačná a natoľko zrozumiteľná, že aj pri najobratnejšej ideovej mixáži je pre každého pomerne čitateľná. On má pocit obrovskej presile pokrytectva, zatajených hier, ktoré koketujú s predstavou div nie beethovenovskej univerzálnej ľudskosti a pritom nemajú ani tú najdrobnejšiu.
Rodák zo Závažnej Poruby (1928) študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde ostal ako pedagóg, prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. Prvé verše mal uverejnené v časopisoch Prameň, Nový rod, Mladá tvorba a Borba. Po debutovej básnickej zbierke Až dozrieme (1956) mu vyšlo množstvo poetických kníh aj s tvorbou výtvarníkov (fotograf Martin Martinček, maliari Miloš Alexander Bazovský a Ľudovít Fulla, grafik Koloman Sokol).
Okrem poézie písal eseje a prekladal básne z viacerých jazykov. Získal Cenu Jozefa Cígera Hronského za literatúru (1996), Cenu ministra kultúry za zbierku Báseň a čas (2005), Cenu Crane Summit za poéziu (2008), Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR (2009). Zomrel v Bratislave v roku 2009.
