Hasprová: „Bolo to krásne, bola som priamo oslovená dramaturgom a šéfom muzikálu Patrickom Fridrichovským, že si ma pamätá , keď sme v Čechách robili Bernsteinovu Omšu. Že chystajú nový muzikál Sunset Boulevard od Lloyda Webbera a predstavuje si, že by som to mohla robiť ja. Potrebujú nielen dobrú speváčku, ale aby to bolo aj dobre zahrané. Keď som si pozrela na youtube árie z tohto muzikálu, a že to aj Barbra Streisand spievala, bola som nadšená. Toto je sen pre každú zrelú ženu. Nemusela som ísť na konkurz do Ostravy, dali mi pripraviť si dve piesne a dramaturg s dirigentom prišli za mnou do Bratislavy. Doniesli mi kyticu, prišli ku mne domov a pri klavíri som im zaspievala, čo som sa naučila, a bolo. Hlavne som sa tešila, že to bolo s veľkým živým orchestrom. Majú tam skvelého dirigenta, je to mladý chalan, ktorý je do muzikálov zažratý. Škoda, že to už nemohol vidieť môj tatino.“


Bratislava 26. júna (TASR) – Speváčka a herečka Katarína Hasprová (*10.9.1972, Bratislava) pochádza z divadelnej rodiny režiséra Pavla Haspru a herečky Sone Valentovej. Vyštudovala odbor muzikál na Janáčkovej akadémii v Brne. Už počas štúdia hrala na Novej scéne v muzikáli Andrew Lloyda Webbera Jozef a jeho zázračný farebný plášť. Po škole hrala v Prahe v českom muzikáli Dracula. Hrala aj v ďalších muzikáloch West Side Story a Hair. V roku 1997 vyhrala zlatú Bratislavskú lýru s piesňou Jedno zbohom, ktorú pre ňu zložili Janko Lehotský a Kamil Peteraj. V roku 1998 reprezentovala Slovensko s piesňou Modlitba na 43. ročníku piesňovej súťaže Veľká cena Eurovízie, ktorý sa uskutočnil 9. mája v anglickom Birminghame. Hrala aj v ďalších muzikáloch Pomáda, Kráľ Dávid či Cigáni idú do neba. Vydala tri albumy, debutový Katarína Hasprová v roku 1999, Chvíľu so mnou leť v roku 2002 a v novembri 2009 tretí s názvom Priznám sa.

V muzikáli Báthoryčka na Novej scéne hrala hlavnú postavu. Úspech mala ako Norma Desmond v muzikáli Sunset Boulevard na javisku ostravského Divadla Jiřího Myrona, ktorý mal premiéru vo februári tohto roku. Najnovším je účinkovanie v muzikáli Mačky (Cats), ktorý mal premiéru 29. apríla na Novej scéne. Hrá v ňom dve postavy, Grizabellu, hlavnú ženskú rolu, ktorá spieva áriu Memory preslávenú Barbrou Streisand, tou druhou je postava, ktorá sa volá Ťapka, mačka domáca.

Muzikál Mačky je malým jubileom speváčky a herečky. Je dvadsiatou produkciou, v ktorej účinkuje. To bola aj jedna z tém rozhovoru s Katarínou Hasprovou.

Foto: TASR, TASR/AP

Ak dovolíte, začneme aktuálne, 29. apríla mal na bratislavskej Novej scéne premiéru svetoznámy muzikál Andrewa Lloyda Webera Mačky (Cats). V ňom hráte dokonca dve postavy, titulnú Grizabellu a Ťapku. Ako k tomu došlo?



(úsmev) Som veľmi vďačná, že ma oslovili na nádhernú rolu Grizabelly. Aj keď mnohí hovoria, že sa tam ukáže iba trikrát, ale záverečná ária Memories stojí zato. Ale Grizabella je herecko-spevácka rola. Statická, netancuje a muzikál Mačky je hlavne o tanci. Poznám sa, mne by bolo veľmi ľúto, že si nemôžem s deckami zatancovať aj ja, cvičiť choreografie aj s Lackom Cmorejom. Opýtala som sa, či by bola možnosť prísť aj na tanečný konkurz. Prišla som, konkurzom som prešla a dali mi tú možnosť, tak robím aj druhú rolu mačky Ťapky. A Ťapka má aj sólo, aj zbory, tak tancujem aj spievam, čo ma veľmi baví.





Aké sú ohlasy na tento muzikál?



Úprimne poviem – a nie je to zveličené – ohlas je fantastický. Svedčí o tom aj totálne vypredané divadlo, čo sa na Novej scéne už dávnejšie nestalo, že aj balkóny sú úplne vypredané. Na klaňačke si nás diváci fotia do mobilov, veľmi sa z toho tešíme. Samozrejme, mám niekoľko pripomienok, čo by som ja na tomto predstavení zmenila. Ale nikdy nie je všetko dokonalé.





Mačky je pohybovo náročné predstavenie, ani chvíľu sa nezastavíte. Nemáte v portáli váhu, aby ste si mohli overiť, koľko ste po takom náročnom výkone schudli?



(úsmev) Nemáme, ale viem, že počas skúšania som schudla, pretože sme to dennodenne drilovali. V portáli si skôr utierame pot, aby sa nám neroztiekli šminky. Najťažšie to má Janko Slezák, ten musí spievať a tancovať vlastne v jednom kuse.

Foto: TASR/Michal Svítok

O koľko hodín skôr musíte prísť pred predstavením do divadla, aby ste sa stihli namaskovať?



Ja chodím o dve hodiny skôr, ale viem, že maskérky sú tam už tri hodiny pred začiatkom. Aby nás všetkých stihli nalíčiť, niektorí z nás sa však líčia sami.





Táto otázka bude patriť vašej maminke. Ako je na tom zdravotne po mozgovej príhode dnes?



Ešte to, samozrejme, nie je dobré. Práve preto som sa rozhodla, že toto leto nepôjdem na dovolenku k moru, aby som jej bola na blízku. Mačky bol prvý muzikál, keď maminka nebola na mojej premiére. Verím, že sa to podarí a bude tú slávnu áriu počuť.

Foto: TASR Martin Baumann

To boli otázky na aktuálnu tému, teraz ak dovolíte, prejdime k vám a vašej hereckej dráhe. Ste dieťa z umeleckej rodiny, nieslo sa to od mala s vami?



Na jednej strane to vyzerá jednoducho – že áno, bola som ovplyvnená divadlom, umením, tak je logické, že tá cesta by mala ísť týmto smerom. Ale nie vždy je to tak, že deti umelcov po nich zdedia talent. Preto som to ja mala zo začiatku ťažšie, lebo sa so mnou nieslo porovnávanie, že mama je výborná herečka. Možno aj preto som odišla študovať do Brna na Janáčkovú akadémiu, aby som sa presadila vlastnými silami.





Brávali vás rodičia do divadla, napríklad keď vás nechceli nechať doma samú?



Áno, často som bola v divadle. Ale nielen z dôvodu, že ma nemali kde nechať. S nami bývala babička, mamkina mama, a ona sa o mňa starala. Ja som ale chcela chodiť do divadla, mňa to tam ťahalo. Veľmi ma bavilo pozerať sa, ako tatino režíruje maminu na skúške. Keď som bola maličká, veľmi na bavilo, keď sa nakrúcali televízne inscenácie, chodilo sa nakrúcať všelikde do exteriérov. Kamery, kostýmy, šminky, pričuchla som k tomu od mala.





Kde bolo teda lepšie, v divadle alebo v škole?



(smiech) Jasné, že v divadle a telke. Najviac ma bavilo, keď mi tatino dal možnosť si privyrobiť, keď ma obsadil do nejakej menšej úlohy. To som sa mohla aj uliať zo školy. Aj keď som to potom musela všetko dohnať. Ale na základke som rada chodila do školy. Mala som rada telocvik, aj vďaka pohybu, a nemčinu. Údajne mi aj dobre išla. Aj hudobnú výchovu som mala rada, humanitné predmety ma bavili.

Foto: TASR -Štefan Puškáš

Čo ste mali radšej, skôr ste recitovali alebo spievali?



Recitovanie, so spevom som prišla oveľa neskôr. Preto bol aj tatino v šoku, že ja chcem spievať. Ale ako malá som začínala s baletom, pri základke som chodila do baletu na Ľudovú školu umenia a to ma nesmierne bavilo. Vlastne som chcela byť baletka. Maminka mi to však rozumne vyhovorila, že je to krátkodobá a často nedocenená drina. Keby som bola baletka, tak tento rozhovor robím už ako dôchodkyňa (úsmev).





Na strednej škole už prevládalo umenie?



Skončila som Strednú pedagogickú odbornú školu. Sebakriticky som nešla robiť prijímačky na gymnázium, lebo som vedela, že by som ich asi nespravila, a nechcela som protekciu. Nebola som talent na matematiku, fyziku či chémiu. Tak som si vybrala pedagogickú, kde boli samé baby. Chcela som to tam trocha oživiť, vraj som bola kúsok nezbedná. Priznám sa, že tam sa stalo, že som išla poza školu, za chalanmi, na diskotéku.





Nešli ste na VŠMU, ale do Brna na Janáčkovú akadémiu múzických umení.



Ani to nebola priamočiara cesta. Spomínala som, že mi išli jazyky. Popri strednej škole som ďalej študovala nemčinu, absolvovala som aj kurz v Nemecku. Povedala som si, že skúsim jazyky, že sa prihlásim na Univerzitu Komenského. Urobila som prijímačky, vzali ma na nemčinu, ale už po troch mesiacoch som cítila, že to nie je pre mňa. Ja nie som sedavý typ, chcela som sa hýbať, furt som chcela robiť niečo so spevom a tancom. Až som stretla Alenku Antalovú a ona mi povedala, že študuje na JAMU v Brne muzikál. Hneď som to začala riešiť, či sa dá urobiť prestup, prijímačky a podobne. Išla som na talentovky do Brna, počkala som polrok, prijali ma a nastúpila som od prvého ročníka.





Ako vám zbehol čas v Brne?



Brno, to boli štyri úžasné roky. Po prvé, Brňáci a Morava sú nám blízki, cítime spolu. Boli sme pomiešaný ročník, Slováci, Češi, mali sme skvelého pedagóga, ktorý bol zažraný do muzikálu, takže sme štyri roky tvrdo makali. Som veľmi šťastná, že som túto školu absolvovala.





Ktorý bol váš prvý výstup na javisku?



Ak nerátam predstavenia v Brne, ktoré sme hrali ako študentské predstavenia, tak mi dal môj muzikálový tatko Jožko Bednárik šancu ako tretiačke na JAMU hlavnú ženskú rolu v muzikáli Jozef a jeho zázračný farebný plášť od Andrewa Lloyd Webbera. Túto úlohu brali aj v škole ako moju ročníkovú prácu. Naskočila som teda hneď do top inscenácií. Bolo to úžasné, skvelá škola.





Po Brne ste ďalej kráčali po krajoch českých a zastavili ste sa v Prahe.



Jasné, robil sa veľký konkurz na Draculu, opäť to režíroval Jožko Bednárik. Skvele mi to vyšlo, lebo v roku 1995 som skončila Janáčkovú akadémiu a hneď v lete som sa sťahovala do Prahy, kde sme začali skúšať. Aj tam ma vzali na jednu z hlavných rolí kňažnej Adriany. Hovorím si, čo lepšie sa mi mohlo stať, hneď takto začať spievať v divadle.





Dracula je najúspešnejší pôvodný český muzikál. Hral sa v Paláci kultúry, v roku 1995 premenovanom na Kongresové centrum. Aký to bol pocit, keď vám tlieskalo viac ako 2000 divákov v hľadisku, k tomu standing ovation?



Áno, zažila som tam tieto veci. Bolo to úžasné, že som pri prvom premiérovom prevedení mohla spolupracovať s Jožkom Bednárikom a ľuďmi, ktorí už nežijú – Zdeněk Borovec, Richard Hes, Karel Svoboda. Zažila som tam aj negatívne veci, aj intrigy, to bolo však vedľajšie. To hlavné pre mňa bolo, že som mohla byť pri tom.





Draculom však vaše účinkovanie v Prahe neskončilo.



Hneď po Draculovi som tam dostala jednu z hlavných rolí v rockovom muzikáli Vlasy. Ten sa hral v Pyramíde na výstavisku v Holešoviciach. To bolo tiež skvelé, tam sme hrali s veľkým živým orchestrom. Potom prišlo Brno, muzikál West Side Story a postava Anity. Vlastne som začínala v Čechách. Nikto mi nemohol vyčítať, že som dieťa známych rodičov. Ten divadelný Pánbožko nado mnou drží ruku, vlastne od skončenia školy som nezišla z pódia.





Tlieskala vám aj Ostrava, kde účinkujete ako Norma Desmond v muzikáli Sunset Boulevard na pódiu ostravského Divadla Jiřího Myrona, ktorý mal premiéru vo februári tohto roku.



Oslovil ma priamo dramaturg a šéf muzikálu Patrick Fridrichovský, on si ma pamätal, keď sme v Čechách robili Bernsteinovu Omšu. Že chystajú nový muzikál Sunset Boulevard od Lloyda Webbera a predstavuje si, že by som to mohla robiť ja. Potrebujú nielen dobrú speváčku, ale aby to bolo aj dobre zahrané. Keď som si pozrela na youtube árie z tohto muzikálu, bola som nadšená. Toto je sen pre každú ženu. Nemusela som ísť na konkurz do Ostravy, dali mi pripraviť si dve piesne a dramaturg s dirigentom prišli za mnou do Bratislavy. Doniesli mi kyticu, prišli ku mne domov a pri klavíri som im zaspievala, čo som sa naučila. Veľmi dobre som sa v Ostrave cítila, je to moja životná rola. Tešila som sa, že to bolo s veľkým živým orchestrom. Majú tam skvelého dirigenta, je to mladý chalan, ktorý je do muzikálov zažratý. Škoda, že to už nemohol vidieť môj tatino.





Dajme ešte niekoľko úspešných postáv, jednou z nich je Kleopatra či Báthoryčka.



Kleopatra je jednou z mojich životných rolí. Všetko sú to zvláštne náhody či nenáhody, krásne bol urobený aj muzikál Cigáni idú do neba. Báthoryčka, ďalší krásny titul, kde musím povedať, že nie všetky inscenácie sú také, že tam môže žena ukázať aj činohru. A Báthoryčka na Novej scéne bola aj o činohre. A Kleopatra, to bolo tiež veľké šťastie, vybrali ma ako jedinú Slovenku. To som si strašne cenila. A ešte k tomu som mala aj šťastie. Keď som išla na druhé kolo konkurzu do Prahy, tak si hovorím – namaľujem si aj linky ako Kleopatra, aby som ukázala, že pasujem aj typovo do tejto postavy. Prídem do divadla, tam už nikto nesedel a porota odchádzala z hľadiska. My sme skončili, kde si bola? Tak ešte mi dali šancu.





Muzikálovú scénu sme trocha preprali, prejdime do pop music. Akým spôsobom a kedy ste vstúpili na scénu populárnej hudby?



Bolo to v roku 1997, keď som vyhrala Bratislavskú lýru. Išla som tam ako nováčik. Oslovil ma Vlado Valovič, ktorý ma už poznal z niektorých projektov a televíznych vystúpení. Či by som to nechcela skúsiť, že idú obnoviť Bratislavskú lýru, nech sa prihlásim. Skvelý tím, tandem Lehotský – Peteraj mi napísali pesničku Jedno zbohom. A ja som tú lýru vyhrala, dostala som aj cenu novinárov. Dá sa povedať, že toto odštartovalo moju sólovú kariéru. Výhrou na lýre som dostala možnosť reprezentovať Slovensko na Eurosongu, išla som do anglického Birminghamu. Museli mi napísať novú pesničku, lebo bolo predpísané, že môže mať iba tri minúty. Odporučili nám, že by bolo lepšie mať trošku živšiu pieseň, nie smutnú, pomalú, a táto bola pomalá. Tak sa oslovil Gabo Dušík a potom to už išlo. My sme sa ako Slovensko umiestnili na posledných priečkach, Eurovízia je okrem iného o politickom lobingu, ale Modlitba sa chytila u nás, stala sa známou. To bolo pre mňa veľmi potešujúce, na základe toho potom prišlo moje prvé sólové CD.





Týždňový pobyt v máji 1998 na Eurosongu v anglickom Birminghame musel byť pre vás veľkou skúsenosťou.



Bola to super skúsenosť v jednom, že som videla, ako fantasticky dokáže fungovať organizácia v takom veľkom kolose, na akej super profesionálnej úrovni to bolo. A spievať v obrovskej zaplnenej aréne, to bol veľký zážitok. Ale zažila som aj sklamanie, keď som pochopila, že to nie je len o pesničke a speve, ale o dohodnutom lobovaní. Tam sa už vopred akoby vedelo, že vyhrať môže Dana International, bol okolo nej obrovský rozruch. Boli tam dobré vzťahy medzi interpretmi, napríklad aj Dana International prišla za mnou po súťaži, že sa jej veľmi páči moja pesnička a vypýtala si singel. Po Eurosongu som dostala pozvanie do švajčiarskeho Bazileja, kam ma na vystúpenie pozval fan klub Eurovízie. Ešte dva roky po Eurovízii mi chodili listy od fanúšikov v rámci Európy, chceli kartu s podpisom. Napríklad tento posledný ročník sa mi veľmi páčil. Klobúk dolu, ako to vedia scénicky a svetelne urobiť. To je paráda.





Ešte v roku 1998 vyšiel aj váš debutový album Katarína Hasprová. Veľký autorský vklad má na ňom Gabo Dušík.



Áno, moje dve najznámejšie pesničky Modlitba a Isabel napísal on. Vtedy to bolo súkromné vydavateľstvo Aura Production, ktoré si ma zobralo pod ochranné krídla. Veľmi pekne sa o mňa postarali, pomohli mi nielen tým, že mi vydali prvé CD, urobili bilboardovú kampaň, ale zafinancovali mi aj videoklip, ktorý natočil Filip Renč. Uznávam ho veľmi ako režiséra, s mojou maminou natočil skvelý film Rekviem pro panenku. Dali sme Filipovi vybrať z dvoch pesničiek, vypočul si Isabel a ešte jednu. Povedal, že Isabel sa mu páči a na ňu klip natočí. Pamätám sa, keď som ho púšťala tatinovi, povedal, že tak má vyzerať videoklip.





Druhý album Chvíľu so mnou leť vyšiel v roku 2002.



Druhé cédečko Chvíľu so mnou leť mi produkoval a väčšinu piesní napísal Vašo Patejdl. A Vašo ma zobral ako hosťa na veľké turné po športových halách v Čechách a na Slovensku. S Jožom Rážom a Petrom Nagyom sme hosťovali. Tam som zažila skvelé koncerty. Zaujímavé bolo, že lepšia atmosféra a plnšie haly boli v Čechách. Oni vedia byť dobrí fanúšikovia.





V týchto dňoch je 50. výročie začiatku Bratislavskej lýry. Pod názvom Lýra 50 sa uskutoční 18. októbra veľký galakoncert.



Bola som už oslovená, aby som zaspievala pieseň Jedno zbohom. A pridám ešte jednu pieseň. Nebolo by vôbec zlé, ak by sa lýra obnovila. Však práve tam vznikol kopec nových piesní, ktoré naši interpreti spievajú dodnes.





Dnes vznikajú celebrity za jeden večer, už po jednom diele televízneho seriálu. Vy máte za sebou mnoho úspešných postáv a stále ste taká skromná.



Mala som doma dobrú školu od tatina, ktorý by ma hneď vyhrešil, ak by videl, že mi začína rásť horenos. Aj Béďo bol taký, že by nedopustil takú namyslenosť. A možno už tými skúsenosťami, ktoré mám, nemôžeme mať zvláštne maniere na tomto maličkom Slovensku.





Akú hudbu počúvate?



Rádiá veľmi nepočúvam. Nie kvôli hudbe, ale kvôli omáčke, reklamám a podobným veciam vo vysielaní. V aute mám cédečka, ktoré počúvam, keď cestujem.





Aký ste mali pocit, keď ste sa prvýkrát počuli z rádia?



Potešila som sa. Ale je to vždy taký zvláštny pocit. Nemám to veľmi rada počuť samú seba. Ale keď vydám cédečko, vždy si ho vypočujem, aby som vedela, čo som urobila dobre, čo nie.





Máte nejaké hobby, ktorému venujete čas?



Znie to ako klišé, ale práca je mi koníčkom. Je to tak. Najviac ma baví, keď som na javisku, keď môžem spievať, tancovať, nacvičovať muzikál. Beriem to ako dar, že práca ma baví, nie je to tak u každého.





Hovorili ste, že matematika nebola vašou silnou stránkou. Ale predsa, máte zrátané, v koľkých muzikálových produkciách ste hrali?



Jáj, už som to rátala. Mačky sú mojou jubilejnou 20. produkciou. Niektoré som robila dvakrát, napríklad West Side Story v Čechách aj v Bratislave, Vlasy tak isto, Draculu som robila v Prahe aj v Bratislave.



Čo vám divadlo prinieslo, čo vám, naopak, zobralo?



Veľa emócií, nádherných emócií. Samozrejme, aj stresu, však nie je to ľahké. Je to jedna z mojich radostí v živote. Strašne mi to dáva zmysel. A keď som aj smutná, alebo mi je ťažko, liečime dušu nielen divákom, ale niekedy aj nám. Vďaka divadlu som zažila také veci, čo by mi nenapadli, že niekedy zažijem. Myslela som, že to je len v opere, že operný spevák počuje z hľadiska „bravo“. Už som to mohla zažiť aj ja, bola som veľmi šťastná.

Divadlo mi nezobralo nič. Niekedy si poviem v zákulisí, keď čakám a mám hroznú trému, že prečo to mám robiť práve ja. Ale stojí to zato.



Máte nejaké príslovie, porekadlo či ľudovú múdrosť, ktorú si poviete?



Maminka ma viedla k tomu, že v Biblii je veľa múdrostí. Snažím sa zaoberať tým a študovať túto vzácnu knihu. A tam som si uvedomila, že veľa tých akoby ľudových porekadiel a múdrostí je odtiaľ. Tam je to napísané.





Rozhovor s herečkou a speváčkou Katarínou Hasprovou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.