Bratislava 13. mája (TASR) - Prvá dáma slovenskej módnej scény a uznávaná módna návrhárka Lýdia Eckhardt oslávila v týchto dňoch päťdesiatku. Nádherná žena s veľkým srdcom a charizmou začala pred 20 rokmi s nadšením rozbiehať svoj vlastný módny salón v Bratislave. Zaujíma vás, ako to robí? Hoci pravidelne cvičí zumbu, nedá dopustiť na zdravý detox a je vždy dokonale upravená, jej skutočné tajomstvo krásy, mladistvého vyžarovania a talentu je ukryté úplne inde. V jej vnútri. Neustále sa usmieva, pretože ako sama hovorí, šťastie je vo vnútornom pocite. Riadi sa predovšetkým svojím osobným mottom "Správaj sa tak, ako sa chceš cítiť" a robí všetko pre to, aby sa dobre cítila nielen ona, ale aj tí, pre ktorých žije a tvorí. Vyznáva sa Lýdia Eckhardt v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.





-Povedzte, úprimne, môže dvere vášho módneho salónu otvoriť obyčajná žena, ktorá ledva stíha svoju rodinu spolu so zamestnaním?-



To je veľmi zaujímavá otázka... Už veľakrát som sa stretla s akýmsi ostychom pred tými, ktorí ľudí vnímajú iba cez médiá. Svojím spôsobom to platí aj o mne samotnej. Ženy si o mojom salóne v časopisoch prečítajú, že sa ku mne prišla obliecť manželka známeho podnikateľa alebo populárna speváčka, naraz sa zarazia a i keď by sa im niektorý z mojich cenovo prijateľných modelov páčil, obavy z dostupnosti, a možno aj trochu hanblivosť, im nedovolia prísť. Ale tak to, prosím vás, nie je. My sme úplne klasický salón a snažíme sa všetkým vyjsť v ústrety. Mám osem línií od Lýdie Eckhardt Exclusiv až po slušivé modely za veľmi solídne ceny. Keď však chce byť niektorá z dám výnimočná a vlastniť iba jediný kus, tak za pätnásť metrov drahej látky, luxusnej čipky a dvojtýždňovej práce krajčírky nemôže očakávať cenu sto eur. To je predsa pochopiteľné alebo nie? Ani ja nevkročím do obchodu Louis Vuitton každý deň, pretože na to proste nemám.





-Vy ste sa nikdy netajili tým, že ste komerčná návrhárka. Nie je možno práve preto vaša práca náročnejšia?-



Áno, som komerčná návrhárka a som na to hrdá. Nerobím modely pre mimozemšťanov, ale pre normálnych reálnych ľudí. Niekto možno vníma tento môj názor negatívne, ale ja ho pestujem cielene. Slovensko nie je Francúzsko, Bratislava nie je Paríž alebo Miláno, ale ženy sa chcú zdobiť všade na svete. Niekedy ku mne skutočne prichádzajú s malou dušičkou a trošku sa aj hanbia za to, čo je im prirodzené. Chcú sa prosto iba páčiť. Uvidia nejaký kúsok krásy, predstavia si v ňom seba samú a zatúžia po ňom. A to je ten okamih, keď sa z módneho návrhára stáva psychológ. Nemám to slovo rada, ale poviem ho – zákazníčky sa v priebehu opakovaného skúšania šiat, kde je veľa času na rozhovory o všetkom možnom - Pristane mi to? Myslíte si, že v tom manžela prekvapím? Máme výročie svadby - naraz stane vašou dôvernou priateľkou. Zverí sa vám s najrôznejšími tajnosťami a do rúk vám vloží svoje priania a predstavy. A vy tak neobliekate jej telo, ale dušu. Slávna francúzska návrhárka Coco Chanel kedysi povedala "Kto vstúpi do môjho domu, stane sa mojím priateľom. Keď nie, nemôžem ho obliekať". A tak to vnímam aj ja.





-Usporiadali ste prehliadky v Nemecku, v Rakúsku, v Česku. Cítite pred nimi stále to veľké napätie, alebo ste už získali primeraný nadhľad?-



Som pred nimi stále rozklepaná tak, ako to bolo skôr. A niekedy možno aj ešte viac, než keď som začínala. Vždy sa predsa môže niečo vyskytnúť, s čím nepočítate a nezabúdajte, že pracujete s ľuďmi. Niekto môže ochorieť, iný má osobné problémy. A ja sa vždy snažím, aby som na nič nezabudla a ľudia odchádzali zo sály spokojní. Som perfekcionalistka. Keby som bola neurotická, preniesla by som nervózne nálady na personál a prehliadka by bola prepadák. Z manekýnok musí žiariť pohoda, ony nosia vašu prácu na trh. Nerobím rozdiely medzi úsilím pre módnu prehliadku vo Viedni, alebo pre ušitie svadobných šiat pre slečnu z malého mesta. Ani netušíte, aký je to nádherný pocit, keď vám potom nevesta zavolá a povie "Teda mne to tak na svadbe pristalo. Každý vaše šaty obdivoval!" Preto mám svoju prácu rada a dobrý pocit zákazníka je mojou najvyššou odmenou. Ale taktiež sa nemôžem tváriť ako módny guru, vymýšľať iba extravagantné modely, z ktorých možno niekto – ako sa hovorí – v hľadisku odpadne, ale nikto si ich nekúpi. Nehrám sa na niečo, čo nie som. Pracujem v službách a to je moje poslanie. Ako som už naznačila, na Slovensku nemôžete robiť módu, ktorá nie je nositeľná. Pretože potom nemáte peniaze, nemôžete ďalej firmu rozvíjať a vaše podnikanie sa rýchlo skončí.





-Čo bolo pre vás pred jedenadvadsiatimi rokmi, keď ste s módou začínali, najťažšie?-



Obchodná realita a postavenie podnikateľa. Môj otec bol lekár a viete, čo mi kedysi povedal? Lýdia, hlavne, prosím ťa, nikde nehovor, že si podnikateľka, pretože to je hanba pre celú rodinu. Vážne. Môj otec mal k móde ako takej svojský prístup. Keď u mňa ako u mladého dievčaťa zaregistroval snahy pekne sa obliekať, odbil ma slovami - načo vyhadzovať peniaze za handry. Ale ja mu to, samozrejme, nevyčítam. Začala som sama šiť dievčatám na študentskom internáte, ktorým sa moje výtvory páčili a tak som sa postupne dostala k návrhárstvu. Ale späť k vašej otázke. Prvé tri roky som sa budila s hrôzou, či budem mať na výplaty a nebyť môjho partnera, zrejme by som to psychicky neuniesla. Vždy ma upokojil – neboj, dnes je iba piateho v mesiaci a výplaty máš až desiateho... Manžel je umelec, hudobník a má nadhľad, ktorý my všetci, čo sa živíme kreatívnou prácou, veľmi potrebujeme. Tiež mi na začiatku vôbec nedochádzalo, že musím svojim krajčírkam platiť odvody, dovolenky, zariadiť stravné lístky a keď mi to ekonómka ustavične vysvetľovala, vyhodila som ju. Bola som vtedy naivne presvedčená, že tomu nerozumie. Lenže potom mi jej nástupkyňa potvrdila, že to tak vo vzťahu zamestnávateľ a zamestnanec skrátka byť musí (pousmiatie). A podobných situácií bolo veľa. Po desiatich rokoch som sa konečne dopracovala k tomu, že som mala v banke výplaty na mesiac dopredu a už sa mi dýchalo lepšie.





-Dá sa vôbec zmerať čas, alebo obrazne vyčísliť úsilie, koľko vás stojí módna prehliadka?-



Nová kolekcia stojí okolo dvoch miliónov korún a teraz už, našťastie, nemusím nikomu darovať obličky, aby som to všetko finančne utiahla. Na 80-ich modeloch, a mala som ich už na móle aj 110, pracuje dva mesiace tím 15-ich ľudí. Musím nakúpiť materiál, všelijaké doplnky, šperky, zipsy, gombičky. Dať zamestnancom výplaty a potom už iba čakať. Usporiadať módnu prehliadku pre 500 ľudí, to je ako zorganizovať päť veľkých svadieb naraz. A špeciálne v Bratislave, kde mám svoje publikom a veľa klientov. Napríklad pred tou poslednou som sa dozvedela, že si mnohí záujemcovia termín dopredu zahovorili a vzali si poniektorí aj dovolenky, len aby mohli prísť. Zodpovednosť je obrovská. A ja vždy dbám na to, aby sa perfektne cítili, boli uvoľnení, každého sa snažím osobne privítať a usadiť priateľov vedľa seba. Je to veľmi veľa svedomitej práce s dopredu neistým efektom a vo mne je vždy malinká dušička. Veď v sále sedí 18-ročná dievčina, konzervatívna právnička, extravagantná tridsaťpäťka, ale tiež moja 75-ročná mamička a každá z nich si chce niečo vybrať.





-Dočkali ste sa niekedy, okrem potlesku a následného úspešného predaja modelov, aj iného ocenenia, na ktoré neviete zabudnúť?-



Zvláštnou kapitolou sú muži a ja nechcem, aby sa na prehliadkach nudili. Pánov a predovšetkým manželov, ako je známe, móda príliš nezaujíma. Ale čo už môžu robiť, keď ich manželky uprosia, aby ich na prehliadku sprevádzali, že? (pousmiatie) A po jednej takej šou za mnou prišla do zákulisia moja známa spolu s manželom - on je významný podnikateľ a zamestnáva tristo ľudí - povedať mi, ako sa im to páčilo, no a boli okúzlení... Korunu všetkému však nasadil jej manžel, ktorý mi úprimne povedal "Viete, pani Eckhardt, to bolo také úžasné, že som ani nezaspal." Manželka doň medzitým kopla, že čo si to dovoľuje, ale on to povedal tak spontánne, že na to do smrti nezabudnem. Pani sa mi potom neprestávala ospravedlňovať a vysvetľovala mi, že on je tak pravidelne unavený z práce, že zaspí úplne všade. V divadle, na koncerte i pri televízore. A druhý pán? Ten sa zase od prvej chvíle stal mojím vášnivým fanúšikom. Móde síce nerozumie, ale páčia sa mu pôvabné ženy, fascinuje ho prostredie a atmosféra okolo módnych prehliadok. Kedysi, po prvej náhodnej návšteve, mi prekvapený povedal "Jéj, to je škoda, že sa už prehliadka skončila. Ja som si myslel, že to bude oveľa dlhšie predstavenie." A potom už na žiadnej ďalšej prehliadke nechýbal. Bol to pre mňa skutočne milý kompliment (smiech).





-Vedia sa slovenskí muži vkusne obliekať?-



No, už je to oveľa lepšie než doteraz. Jedna z mojich línií v salóne, menom Performance, je venovaná práve mužom, od oblekov až po košele, a musím povedať, že si páni na sebe už dávajú oveľa viac záležať. Možno sú ešte v niektorých smeroch až príliš konzervatívni, predovšetkým vo výbere farieb, ale ono to zrejme súvisí aj s ich kritickým pohľadom na homosexualitu. V Taliansku, a mne osobne sa pánska talianska móda páči najviac, si muži pokojne vezmú ružovú košeľu alebo nejaký iný pastelový odtieň a veľmi im to pristane. My takú odvahu ešte nemáme a je to škoda. Tým ale nepodsúvam našim mužom, aby nosili kvietkované košele... Myslím si však, že ozdobou každého muža je nádherne upravená žena a partner by k s ňou mal byť vkusne zladený. Navštívila som viedenský Ples v Opere a mohla som na väčšine párov oči nechať. Dámy sa honosili úchvatnými róbami a muži boli odetí do frakov. Nedokážem si predstaviť, že by tam mali muži na sebe niečo iné.





-Stáva sa vám často, že sa v bratislavských uliciach otočíte za moderne upravenou ženou?-



Samozrejme, veď u nás môžete často medzi mnohými slečnami počuť, že radšej nebudú jesť, len aby boli pekne oblečené. Mnohé ženy skutočne sú, ako sa s obľubou hovorí, trendy, ale skúste sa na to pozrieť z môjho profesionálneho pohľadu. Koľko odborníkov sa na Slovensku venuje móde? Veľmi málo. Takže, keď žena vstúpi do spoločnosti a je v nej lekár, profesor alebo obchodník, tak ju väčšinou dotyční iba pochvália, že vyzerá perfektne. Nemôžete od nich predsa chcieť, aby sa vyjadrili nejako odborne. A, bohužiaľ, hodne žien je u nás korisťou módnych časopisov, kde si čítajú všelijaké dobré rady a varovania. Sú to skutočne štvanci v sukniach. "Či sa oblečiete tak, či tak, znemožníte sa; na party iba v tomto outfite; základom šatníku je iba čierna a biela, ale keď sa medzi priateľmi neobjavíte iba v pastelových farbách, tak sa skutočne znemožníte..." A tá zmätená žena je potom doslova chudákom. Nechce sa zosmiešniť, ale pretože jej nemá kto poradiť a ona sa možno aj hanbí opýtať, tak sa oblečie sama, pod vplyvom výkladových trendov a výsledok je takmer katastrofálny. Pokiaľ ide žena na nejakú významnú akciu, mala by sa podľa mňa poradiť s odborníkom, ktorý jej štýl vyberie. Múdry Armani kedysi povedal, že žena, ktorá má svoj štýl, by ho nikdy nezmenila kvôli módnym trendom. Ale všetko predsa nie sú iba šaty. Mňa a verím, že aj okolie, ďaleko viac poteší veselá a milá dievčina v skromnejšom oblečení, než arogantná magazínová ikona v poslednom módnom výstrelku.





-Kam chodíte na nápady? Máte nejaké svoje obľúbené miesto, kde vás navštevujú múzy?-



Prinútiť sa umyť riad, alebo upratovať sa dá. Ale keď nemáte pohodu v duši, nič kreatívneho nevymyslíte. Aspoň ja mám takúto skúsenosť. A myslím, že to u mňa platí aj pri písaní, pretože sa o to tiež niekedy pokúšam. Inšpirácia sa prelína v niekoľkých rovinách. Spomínam si, ako sme ešte za socializmu tvrdili o kombinácii zelenej a modrej farby, že je dobrá akurát pre bláznov. A pozrite sa na vkusné prepojenie týchto farieb pri kolekcii vo farbách jednej známej čerpacej stanice. Ďalšou mojou vlnou inšpirácie bola napríklad darovaná kytica v prepojení fialovej a žltej farby. A nápady prichádzajú niekedy aj od samotných žien, ktoré ma žiadajú, aby som im vytvorila niečo, po čom práve túžia. Podnety pre krásu sú všade okolo nás a keď ste v celkovej harmónii, vnímate oveľa intenzívnejšie. Inšpiráciou môže byť aj nie vždy podarený umelecký výtvor či doplnok, avšak vkusne zvolený pre predvádzaný model. Na novej prehliadke máme ružovo – modré kockované kabelky od anglickej návrhárky Vivienne Westwoodovej. Neviem, či by som si ju predtým kúpila, ale teraz už určite áno.





-Prečo býva často pravidlom, že sú módni návrhári vzorom extravagancie? Je to póza za každú cenu? Osobne by som k Vivienne Westwoodovej dôveru nemal.-



Povedali ste krásnu vetu – ja by som k nej dôveru nemal... Pretože módny návrhár je ako váš psychológ. Zverujete mu vlastné pocity a predstavy krásy, odhaľujete sa, svojím spôsobom tak vlastne zasahuje do vášho súkromia. A keď vám z nejakého dôvodu nie je sympatický, vyhľadáte iného. Preto je i medzi nimi rozdielnosť. Na jednej stane je napríklad Vivienne Westwoodová a na strane druhej seriózny klasik Giorgio Armani. Jeho určite nebudú oslovovať ženy, ktoré za každú cenu hľadajú bláznivú extravaganciu a chcú na seba strhnúť pozornosť okolia. Oblečenie by malo vlastne predstavovať vašu osobnosť. Podvedome zrejme priťahujem do svojho salónu ľudí, ktorým som sympatická. Veria, že keď ma navštívia, budú mať pohodu a nájdu v kúsku oblečenia potešenie.





-Akú najslávnejšiu celebritu ste obliekali?-



Pohľad na celebrity alebo verejne známe osobnosti je veľmi diskutabilný. Ľudia ich zväčša vnímajú iba cez médiá, ale to je dosť skreslená a naivná predstava. Prečo potom úspešný lekár, vedec či profesor, ktorí posúvajú ľudstvo vpred, nie sú celebritami? Obliekam práve mnoho takýchto osobností, ibaže ich slovenská verejnosť toľko nepozná ani z novín, ani z televíznych obrazoviek. Pre mňa je každý, kto vstúpi do môjho salónu, významnou osobnosťou. Keby som mala hovoriť o jednej z tých svetovo mediálne známych, tak si vyberiem Patriciu Gucci, s ktorou som prežila nádherné chvíle. Prišla do salónu, slovo dalo slovo a o chvíľku sme – ako typické ženy – skončili v kabínke a skúšali jeden model za druhým. Pre madam Gucci som nakoniec šila chanellovský kostým a veľmi rada na ňu dodnes spomínam.





-Sledujete také populárne rubriky módnej polície? A čo si o nich myslíte?-



Sama by som sa do ničoho podobného nikdy nepúšťala, pretože to je čisto subjektívne a neobjektívne zároveň. Mnohokrát som často videla tých kritizovaných ľudí osobne v skutočnosti a potom na fotkách a v časopisoch. A môžem vám povedať, že znemožniť sa môžete veľmi ľahko. Mala som v ruke veľa svojich perfektných fotografií a potom niekedy stačí, aby ste sa predklonili a vybehnú vám dva faldíky, alebo ste sa ohli a hneď máte dve brady - a keď fotograf v tom momente stlačí spúšť, potom veľmi dobre nevyzeráte. A hneď sa do vás kritici pustia, ako to či ono je na vás príšerné a nemožné... Raz som stretla jedného mladého návrhára a ten mal jednoducho pocit, že ma musí skritizovať. Mala som značkové topánky s červenou podrážkou, červenú kabelku a nalakované nechty, proste bola som celá zladená. Ale ja mám päťdesiat rokov, takže odo mňa už nemôže nikto čakať, že pôjdem po móle s výstrihom na zadku, iba aby som upútala pozornosť... Ale vrátim sa k jeho kritike. A milý návrhár potom napísal, že nechápe, k čomu som mala červenú kabelku. Ťažko mu môžem vysvetľovať, že nemôžem ísť po móle a dvíhať nohy nad hlavu, aby každý z prítomných videl ten dôležitý detail, že mám červené podrážky. Predpokladám, že keby som však nemala červenú kabelku, tak by zrejme napísal, že som bola nudná.




-Tak nám aspoň povedzte, ktorá z dám zo šoubiznisu vás nikdy nesklame?-



Móda nie je maratón, kde všetkých predbehnem a som prvá. V nej sa nedá nikdy určiť, kto je prvý či najlepší. Mne sa veľmi páči česká speváčka Helena Vondráčková. Počula som na ňu veľa rozporuplných názorov, že sa už na svoj vek oblieka nevhodne, nedôstojne. Ale, prosím vás, veď je to populárna speváčka! Prečo by mala na pódiu vystupovať v šedivom nohavicovom kostýme? Na svoj vek má predsa super postavu, na koncerte dve hodiny tancuje a na to, že má cez šesťdesiatku, je podľa môjho úsudku skutočne úchvatná. Koho som však snáď nikdy nevidela nevkusne oblečenú, je modelka Adriana Sklenaříková. Ale nechcem pôsobiť ako nejaký módny policajt alebo cenzor. Každý z nás, v snahe o to najlepšie, niekedy prestrelí. Taký je život.





-Pred rokmi ste dali prednosť móde pred právnickou praxou. Ľutovali ste to niekedy?-



Nie. Doposiaľ nie. A verím, že ani nebudem. Aj keď som sa špecializovala na trestné právo a zrejme by zo mňa bola prísna a spravodlivá pani doktorka v taláre (smiech), móda je mi oveľa bližšia než paragrafy. Spoločenské dianie a politika ma, samozrejme, zaujíma, chodím pravidelne voliť, ale nepatrím k tým, ktorí potom pri televíznych správach nadávajú politikom. Svojho času som sa sama rozhodla, že sa budem trápiť iba udalosťami, ktoré môžem ovplyvniť. Aj tak riešim veľa starostí a pred každou ďalšou prehliadkou mám stále väčší strach, aby som nezlyhala.