Bzince pod Javorinou/Bratislava 25. apríla (TASR) - Slovenská spisovateľka Ľudmila Podjavorinská, známa hlavne ako autorka kníh pre deti, sa narodila pred 140 rokmi 26. apríla.
Patrí do štvorlístka slovenských spisovateliek (Šoltésová – Podjavorinská – Vansová – Timrava), ktoré v druhej polovici 19. storočia svojimi dielami pozdvihli ženskú slovenskú literárnu tvorbu na profesionálnu úroveň.
V poézii sa ako najmladšia príslušníčka stala prvou slovenskou poetkou knižne vydaných básní.
Ľudmila Podjavorinská (vlastným menom Riznerová) sa narodila 26. apríla 1872 v evanjelickej učiteľskej rodine v Horných Bzinciach (dnes Bzince pod Javorinou). Základné vzdelanie si dopĺňala sústavným čítaním, jej literárny talent podporoval strýko, bibliograf Ľudovít Rizner.
Písať začala zavčasu, už v pätnástich rokoch jej vyšla vo vládnych Slovenských novinách práca Turecká svadba, o rok zas črta Na Štedrý večer. Potom už písať neprestala. Publikovala pod rôznymi pseudonymami, no pseudonym Podjavorinská zatienil aj jej občianske meno. Spočiatku uverejňovala svoje práce v peštianskych novinách Slovenské noviny a Vlasť a svet. Literárna tvorba mladej autorky čoskoro vzbudila zaslúženú pozornosť a publikovanie v slovenských časopisoch Slovenské pohľady, Národné noviny či Dennica na seba nedali dlho čakať. Keď vyšla jej básnická prvotina Z vesny života (1895), kritika ju privítala ako prvú slovenskú poetku. Uznanie mladej poetke vyslovovali aj Terézia Vansová (dlhoročná najbližšia priateľka), Pavol Orságh Hviezdoslav, Božena Slančíková-Timrava, ktorá hlavne vysoko vyzdvihovala jej detskú poéziu.
Foto: TASRNajlepšie Podjavorinskej básne vyjadrujú nostalgiu z nedosiahnuteľnosti túženého a predchádzajú nálady poézie Slovenskej moderny. Z vesny života (1895) bola zbierkou, do ktorej zaradila lyrické verše ranej mladosti, plné sentimentálnych snov, ale aj reálnych túžob po ľudskom šťastí a bolesti z prvých sklamaní. Druhú a poslednú zbierku osobnej lyriky, poznačenej clivotou zo samoty vydala v roku 1942 pod názvom Piesne samoty. Kritiku meštianskej spoločnosti a jej morálky podala vo veršovaných poviedkach Po bále (1903), Na bále (1909) a Prelud (1915), z ktorých poslednú vysoko ohodnotil Svetozár Hurban Vajanský, no ostala nedokončená. Vrchol veršovanej epiky dosiahla v baladách zahrnutých do zbierok Balady (1930) a Balady a povesti (1946).
V próze od začiatku tvorby čerpala námety z dôverne blízkeho dedinského prostredia a formou nadviazala na realistické tendencie slovenskej prózy. Pozorovací talent jej umožnil nahradiť počiatočnú naivnosť a sentimentálnosť výrazu v lyrike zložitejšími a hlbšími obrazmi v próze.
Zakladateľský význam v kontexte dejín slovenskej literatúry pre deti a mládež má jej tvorba pre deti, žánrovo zastúpená veršovanou epikou a prózou. Verše pre deti uverejňovala v rôznych detských periodikách (Zornička, Včielka, Priateľ dietok) a bola kmeňovou autorkou časopisu Slniečko. Dominantou jej veršov pre deti bol život detí a príroda. Do prvej zbierky určenej deťom Kytka veršov pre slovenské dietky (1921) zaradila optimistické a radostné verše zo života detí so zmyslom pre humor a vtip. Podobný charakter má aj zbierka Veršíky pre maličkých (1930). V 20. rokoch 20. storočia sa v jej tvorbe pre deti ustálil epický žáner, najmä veršované rozprávky o zvieratkách. Najskôr to boli zveršované anekdoty zo života ľudí, zasadené do sveta zvierat, napríklad Medový hrniec (1930), potom celé príbehy zvieracích hrdinov vo veršovaných rozprávkach, ako Zajko-Bojko (1930), Čin-Čin (1943).
Čin Čin bábkové predstavenie - ukážka 1964
Známa je aj jej prozaická tvorba pre deti, ktorá vrcholila v 30. rokoch 20. storočia a to v zbierke symbolických a realistických rozprávok Čarovné skielka (1931) a v novele Baránok boží (1932).
Ako jedna z prvých uverejnila Ľudmila Podjavorinská v rokoch 1898-1910 v Slovenských pohľadoch niekoľko prekladov z ruštiny. V roku 1947 jej udelili titul národná umelkyňa.
Ľudmila Podjavorinská zomrela 2. marca 1951 v Novom Meste nad Váhom. Prežila takmer 78 rokov v skromnosti, no život mala o to bohatší duchovne.
