Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Literárny kritik a historik, esejista a publicista PhDr. Alexander Matuška, DrSc. patrí k najvýznamnejším osobnostiam našich novodobých dejín.
Autor TASR
Bratislava 1. apríla (TASR) – Literárny kritik a historik, esejista a publicista PhDr. Alexander Matuška, DrSc. patrí k najvýznamnejším osobnostiam našich novodobých dejín. V stredu 1. apríla uplynie 40 rokov od jeho úmrtia.
Typickým žánrom Alexandra Matušku sa stala esej. V nich poukazoval na provinčný aspekt v slovenskej kultúre a prílišné zdôrazňovanie národných ideí v literárnych dielach. Kritizoval zaostávanie Slovenska v rámci Európy, neopodstatnenú glorifikáciu minulosti a priveľkú záľubu v nej, ľahostajnosť, konfesionálnu nevraživosť, či politickú skorumpovanosť. Za to všetko si vyslúžil prívlastky ako čechofil, anarchista, či boľševik. Na druhej strane vyzdvihoval také umelecké diela, ktoré svojim odkazom prekračovali horizont Slovenska.
Alexander Matuška sa narodil 26. februára 1910 vo Vlkanovej pri Banskej Bystrici. Po maturite na banskobystrickom gymnáziu (1920-1928) študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe (1928-1935) klasickú filológiu, filozofiu, francúzštinu a československý jazyk. Bol členom akademického spolku Detvan a už v tom čase publikoval svoje literárnokritické state. Najskôr iba v českých časopisoch (Přítomnost, Legionářský týden, Slovenské hlasy – príloha Národního osvobození a i.), pretože slovenské redakcie mu príspevky pre veľa negativizmu odmietali. Neskôr začal publikovať aj v Živene, Eláne, Kultúrnom živote a i. Písal aj pod pseudonymami Fedor Tomšic, Matúš Meščerjakov. Po skončení štúdií pôsobil ako stredoškolský profesor na Štátnom učiteľskom ústave v Leviciach (1935-1938), na reálnom gymnáziu v Bratislave (1938-1939), v Michalovciach (1939-1941) a na Učiteľskej akadémii v Banskej Bystrici (1941-1944). Počas Slovenského národného povstania (SNP) pôsobil ako zástupca vedúceho tlačového odboru pri Slovenskej národnej rade (SNR, 1944-1945). Prispieval do povstaleckého Nového slova a povstaleckého rozhlasu v Banskej Bystrici.
Po potlačení SNP bol nemeckými bezpečnostnými orgánmi zadržaný a väznený (22.-31. december 1944). Po vojne sa usadil v Bratislave. V roku 1945 bol vedúcim tlačového, neskôr propagačného odboru na Povereníctve informácií, v 1946 redaktorom kultúrnej rubriky Národnej obrody, 1947-1948 lektorom francúzskej literatúry vo vydavateľstve Pravda, 1949-1952 referentom na Povereníctve školstva, 1953-1958 šéfredaktorom Slovenských pohľadov, 1959-1973 vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV). V roku 1965 sa stal členom korešpondentom SAV. V rokoch 1968-1971 bol poslancom SNR a Snemovne národov vo Federálnom zhromaždení Československej socialistickej republike (FZ ČSSR).
Angažoval sa za užšiu spätosť autorov s realitou. V mene tejto požiadavky kritizoval Matuška aj slovenskú literárnu minulosť, najmä Vajanského ako prozaika, čo vyjadril v monografii Vajanský prozaik (1946). Svoje literárnokritické články vydal v knihe Pre a proti (1956). V tvorbe sa sústredil aj na obdobie slovenského národného obrodenia (Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Milan Rastislav Štefánik ) a predstaviteľov ruskej a francúzskej literatúry. V povojnovom období sa viacerými esejistickými dielami podieľal na formovaní vtedajšieho literárneho poznania (1948 Štúrovci, 1950 Nové profily, 1953 Vavríny nevädnúce). Nasledovali Medailóny (1960), Človek v slove (1967), Pripomienky a podlžnosti (1971). Knihou Od včerajška k dnešku (1959), hodnotením vtedajšej slovenskej literárnej tvorby vyvolal rozsiahlu polemiku. Jeho dielo napokon vyústilo do syntetických prác: Človek proti skaze (1963), Rudolf Jašík (1964), Jozef Cíger Hronský (1970). Bol editorom Vybraných spisov Štefana Krčméryho (1953-1957 päť zväzkov) a spoluredaktorom viacerých zborníkov, venovaným popredným slovenským spisovateľom (Kukučín, Timrava, Tajovský, Jesenský, Jégé) a i.
Za svoju prácu sa stal laureátom štátnej ceny Klementa Gottwalda (1957), nositeľom Radu práce (1964), Národným umelcom (1969). V roku 1970 získal Cenu Zväzu slovenských spisovateľov, 1971 Cenu Štefana Krčméryho.
PhDr. Alexander Matuška, DrSc. zomrel 1. apríla 1975 v Bratislave.
Typickým žánrom Alexandra Matušku sa stala esej. V nich poukazoval na provinčný aspekt v slovenskej kultúre a prílišné zdôrazňovanie národných ideí v literárnych dielach. Kritizoval zaostávanie Slovenska v rámci Európy, neopodstatnenú glorifikáciu minulosti a priveľkú záľubu v nej, ľahostajnosť, konfesionálnu nevraživosť, či politickú skorumpovanosť. Za to všetko si vyslúžil prívlastky ako čechofil, anarchista, či boľševik. Na druhej strane vyzdvihoval také umelecké diela, ktoré svojim odkazom prekračovali horizont Slovenska.
Alexander Matuška sa narodil 26. februára 1910 vo Vlkanovej pri Banskej Bystrici. Po maturite na banskobystrickom gymnáziu (1920-1928) študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe (1928-1935) klasickú filológiu, filozofiu, francúzštinu a československý jazyk. Bol členom akademického spolku Detvan a už v tom čase publikoval svoje literárnokritické state. Najskôr iba v českých časopisoch (Přítomnost, Legionářský týden, Slovenské hlasy – príloha Národního osvobození a i.), pretože slovenské redakcie mu príspevky pre veľa negativizmu odmietali. Neskôr začal publikovať aj v Živene, Eláne, Kultúrnom živote a i. Písal aj pod pseudonymami Fedor Tomšic, Matúš Meščerjakov. Po skončení štúdií pôsobil ako stredoškolský profesor na Štátnom učiteľskom ústave v Leviciach (1935-1938), na reálnom gymnáziu v Bratislave (1938-1939), v Michalovciach (1939-1941) a na Učiteľskej akadémii v Banskej Bystrici (1941-1944). Počas Slovenského národného povstania (SNP) pôsobil ako zástupca vedúceho tlačového odboru pri Slovenskej národnej rade (SNR, 1944-1945). Prispieval do povstaleckého Nového slova a povstaleckého rozhlasu v Banskej Bystrici.
Po potlačení SNP bol nemeckými bezpečnostnými orgánmi zadržaný a väznený (22.-31. december 1944). Po vojne sa usadil v Bratislave. V roku 1945 bol vedúcim tlačového, neskôr propagačného odboru na Povereníctve informácií, v 1946 redaktorom kultúrnej rubriky Národnej obrody, 1947-1948 lektorom francúzskej literatúry vo vydavateľstve Pravda, 1949-1952 referentom na Povereníctve školstva, 1953-1958 šéfredaktorom Slovenských pohľadov, 1959-1973 vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV). V roku 1965 sa stal členom korešpondentom SAV. V rokoch 1968-1971 bol poslancom SNR a Snemovne národov vo Federálnom zhromaždení Československej socialistickej republike (FZ ČSSR).
Angažoval sa za užšiu spätosť autorov s realitou. V mene tejto požiadavky kritizoval Matuška aj slovenskú literárnu minulosť, najmä Vajanského ako prozaika, čo vyjadril v monografii Vajanský prozaik (1946). Svoje literárnokritické články vydal v knihe Pre a proti (1956). V tvorbe sa sústredil aj na obdobie slovenského národného obrodenia (Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Milan Rastislav Štefánik ) a predstaviteľov ruskej a francúzskej literatúry. V povojnovom období sa viacerými esejistickými dielami podieľal na formovaní vtedajšieho literárneho poznania (1948 Štúrovci, 1950 Nové profily, 1953 Vavríny nevädnúce). Nasledovali Medailóny (1960), Človek v slove (1967), Pripomienky a podlžnosti (1971). Knihou Od včerajška k dnešku (1959), hodnotením vtedajšej slovenskej literárnej tvorby vyvolal rozsiahlu polemiku. Jeho dielo napokon vyústilo do syntetických prác: Človek proti skaze (1963), Rudolf Jašík (1964), Jozef Cíger Hronský (1970). Bol editorom Vybraných spisov Štefana Krčméryho (1953-1957 päť zväzkov) a spoluredaktorom viacerých zborníkov, venovaným popredným slovenským spisovateľom (Kukučín, Timrava, Tajovský, Jesenský, Jégé) a i.
Za svoju prácu sa stal laureátom štátnej ceny Klementa Gottwalda (1957), nositeľom Radu práce (1964), Národným umelcom (1969). V roku 1970 získal Cenu Zväzu slovenských spisovateľov, 1971 Cenu Štefana Krčméryho.
PhDr. Alexander Matuška, DrSc. zomrel 1. apríla 1975 v Bratislave.
