Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Do prostredia slovenskej literatúry vstúpil v roku 1962 ako redaktor časopisu Kultúrny život.
Autor TASR
Martin/Bratislava 12. septembra (TASR) - V prostredí slovenskej literatúry sa literárny kritik, teoretik, esejista a prozaik Milan Šútovec pohybuje viac ako 50 rokov. Po zbierke poviedok Tieňohry (1968) a románe Muži a zbrane (1975) sa ako literárny vedec sústredil najmä na problematiku slovenského literárneho naturizmu, ktorému venoval monografie Romány a mýty (1982) a Mýtus a dejiny v próze naturizmu (2005). Milan Šútovecm, dlhoročný vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV), ale aj poslanec a predseda Snemovne národov Federálneho zhromaždenia (1990 – 1992) bude mať v sobotu 12. septembra 80 rokov.
Milan Šútovec sa narodil 12. septembra 1940 v Martine v rodine železničného technika. Po absolvovaní strednej školy vo svojom rodisku študoval slovenský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) v Bratislave.
Do prostredia slovenskej literatúry vstúpil v roku 1962 ako redaktor časopisu Kultúrny život. V rokoch 1963 - 1970 pôsobil v Slovenských pohľadoch a od roku 1963 pracoval ako redaktor teoretickej literatúry vo vydavateľstve Tatran. V roku 1972 nastúpil ako vedecký ašpirant do Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave.
V čase Nežnej revolúcie (1989) sa angažoval v hnutí Verejnosť proti násiliu (VPN). Za poslanca Federálneho zhromaždenia ho kooptovali v januári 1990. Po júnových voľbách v roku 1990 sa stal poslancom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia za VPN. Súčasne bol v tomto volebnom období predsedom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia (FZ) a podpredsedom FZ.
Po rozpade Československa v roku 1993 vymenil politickú kariéru za miesto vedúceho bratislavskej kancelárie Nadácie Konrada Adenauera (Konrad-Adenuer-Stiftung), kde pôsobil do roku 1996. Spoluzakladal slovenské centrum PEN a v rokoch 1997 – 1998 predsedal Asociácii organizácií spisovateľov Slovenska.
Na pôdu Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave sa vrátil v roku 1997, kde ako vedecký pracovník pracoval do roku 2012.
Milan Šútovec ako 28-ročný knižne debutoval zbierkou siedmich experimentálnych poviedok Tieňohry (1968). V poviedkach riešil otázky dobra a zla, viny a trestu, slobodnej vôle či zmanipulovateľnosti ľudského vedomia.
V roku 1975 vydal román Muži a zbrane, v ktorom zobrazil napätú atmosféru v železničiarskom mestečku pred vypuknutím Slovenského národného povstania (SNP). Na motívy románu napísal aj scenár pre film Súkromná vojna (1977), ktorý režíroval Martin Hollý.
Ako literárny vedec sa sústredil najmä na problematiku slovenského literárneho naturizmu v dielach Margity Figuli, Dobroslava Chrobáka a Františka Švantnera. Predstaviteľom literárneho naturizmu či lyrizovanej prózy venoval vedecké monografie Romány a mýty (1982) a Mýtus a dejiny v próze naturizmu (2005).
Písal aj kritiky či recenzie na diela generačných súputníkov ako napríklad Pavel Vilikovský, Ladislav Ballek, Dušan Mitana, alebo Vincent Šikula. Výber kritík Milana Šútovca vyšiel s autorským komentárom pod názvom Rekapitulácia nekapitulácie (1990), na ktorý nadviazal aj výber z recenzentskej, esejistickej, kultúrnohistorickej a politickej publicistiky zo 60. až 90. rokov 20. storočia pod názvom Zo šedej zóny (1999).
Bibliografiu výrazného literárneho kritika, publicistu a esejistu tvoria aj tituly O epickom diele (1999), Semióza ako politikum alebo "pomlčková vojna" (1999), Demokratické ovzdušie a politický smog (2002) alebo zbierka fejtónov Maslo na našich hlavách (2011).
V roku 2019 vydal encyklopedickú publikáciu s názvom Politické Slovensko. Encyklopedická príručka obsahuje 600 hesiel o politickom živote Slovákov od počiatkov formovania slovenského národa v rámci habsburskej monarchie cez spoločný česko-slovenský štát a vojnovú Slovenskú republiku (1939-1945) až po súčasnosť.
Za dlhoročnú tvorivú a publikačnú činnosť si vyslúžil aj viacero ocenení. Prémiu vydavateľstva Slovenský spisovateľ za dielo Rekapitulácia nekapitulácie dostal v roku 1991. V roku 1999 získal Cenu Asociácie organizácie spisovateľov Slovenska za diela O epickom diele a Zo šedej zóny. Cenu E. E. Kischa za dielo Semióza ako politikum alebo Pomlčková vojna dostal v roku 2000.
Jeho syn Martin Šútovec je známy slovenský karikaturista, ktorý tvorí pod umeleckým menom Shooty.
Milan Šútovec sa narodil 12. septembra 1940 v Martine v rodine železničného technika. Po absolvovaní strednej školy vo svojom rodisku študoval slovenský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) v Bratislave.
Do prostredia slovenskej literatúry vstúpil v roku 1962 ako redaktor časopisu Kultúrny život. V rokoch 1963 - 1970 pôsobil v Slovenských pohľadoch a od roku 1963 pracoval ako redaktor teoretickej literatúry vo vydavateľstve Tatran. V roku 1972 nastúpil ako vedecký ašpirant do Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave.
V čase Nežnej revolúcie (1989) sa angažoval v hnutí Verejnosť proti násiliu (VPN). Za poslanca Federálneho zhromaždenia ho kooptovali v januári 1990. Po júnových voľbách v roku 1990 sa stal poslancom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia za VPN. Súčasne bol v tomto volebnom období predsedom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia (FZ) a podpredsedom FZ.
Po rozpade Československa v roku 1993 vymenil politickú kariéru za miesto vedúceho bratislavskej kancelárie Nadácie Konrada Adenauera (Konrad-Adenuer-Stiftung), kde pôsobil do roku 1996. Spoluzakladal slovenské centrum PEN a v rokoch 1997 – 1998 predsedal Asociácii organizácií spisovateľov Slovenska.
Na pôdu Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave sa vrátil v roku 1997, kde ako vedecký pracovník pracoval do roku 2012.
Milan Šútovec ako 28-ročný knižne debutoval zbierkou siedmich experimentálnych poviedok Tieňohry (1968). V poviedkach riešil otázky dobra a zla, viny a trestu, slobodnej vôle či zmanipulovateľnosti ľudského vedomia.
V roku 1975 vydal román Muži a zbrane, v ktorom zobrazil napätú atmosféru v železničiarskom mestečku pred vypuknutím Slovenského národného povstania (SNP). Na motívy románu napísal aj scenár pre film Súkromná vojna (1977), ktorý režíroval Martin Hollý.
Ako literárny vedec sa sústredil najmä na problematiku slovenského literárneho naturizmu v dielach Margity Figuli, Dobroslava Chrobáka a Františka Švantnera. Predstaviteľom literárneho naturizmu či lyrizovanej prózy venoval vedecké monografie Romány a mýty (1982) a Mýtus a dejiny v próze naturizmu (2005).
Písal aj kritiky či recenzie na diela generačných súputníkov ako napríklad Pavel Vilikovský, Ladislav Ballek, Dušan Mitana, alebo Vincent Šikula. Výber kritík Milana Šútovca vyšiel s autorským komentárom pod názvom Rekapitulácia nekapitulácie (1990), na ktorý nadviazal aj výber z recenzentskej, esejistickej, kultúrnohistorickej a politickej publicistiky zo 60. až 90. rokov 20. storočia pod názvom Zo šedej zóny (1999).
Bibliografiu výrazného literárneho kritika, publicistu a esejistu tvoria aj tituly O epickom diele (1999), Semióza ako politikum alebo "pomlčková vojna" (1999), Demokratické ovzdušie a politický smog (2002) alebo zbierka fejtónov Maslo na našich hlavách (2011).
V roku 2019 vydal encyklopedickú publikáciu s názvom Politické Slovensko. Encyklopedická príručka obsahuje 600 hesiel o politickom živote Slovákov od počiatkov formovania slovenského národa v rámci habsburskej monarchie cez spoločný česko-slovenský štát a vojnovú Slovenskú republiku (1939-1945) až po súčasnosť.
Za dlhoročnú tvorivú a publikačnú činnosť si vyslúžil aj viacero ocenení. Prémiu vydavateľstva Slovenský spisovateľ za dielo Rekapitulácia nekapitulácie dostal v roku 1991. V roku 1999 získal Cenu Asociácie organizácie spisovateľov Slovenska za diela O epickom diele a Zo šedej zóny. Cenu E. E. Kischa za dielo Semióza ako politikum alebo Pomlčková vojna dostal v roku 2000.
Jeho syn Martin Šútovec je známy slovenský karikaturista, ktorý tvorí pod umeleckým menom Shooty.
