Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Pre dráhu spisovateľa v slobodnom povolaní sa Aškenazy definitívne rozhodol po úspechu knihy Dětské etudy, ktorá vyšla v roku 1955.
Autor TASR
Český Těšín/Bratislava 24. februára (TASR) - Charakteristickou črtou literárnych textov českého spisovateľa Ludvíka Aškenazyho bol nevtieravý humor. Jeho poviedky, rozprávky, reportáže, alebo rozhlasové hry neboli priamo veselé, ale čitateľ či poslucháč sa neraz potichu usmieval. Po okupácii Československa v roku 1968 emigroval Aškenazy do Nemeckej spolkovej republiky (NSR), kde sa venoval literárnej tvorbe a písaniu filmových scenárov.
Od narodenia spisovateľa, reportéra, dramatika a scenáristu Ludvíka Aškenazyho, uplynie v stredu 24. februára 100 rokov.
Ludvík Aškenazy sa narodil 24. februára 1921 v Českom Těšíne v česko-židovskej rodine. Po jeho narodení sa rodina presťahovala do Poľska, kde Aškenazy v roku 1939 maturoval na gymnáziu v Stanisławówe (dnes ukrajinské mesto Ivano-Frankivsk). Po maturite študoval na univerzite v Ľvove slovanskú filológiu a históriu.
Počas druhej svetovej vojny učil dejepis na strednej škole v Kazachstane, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu (ZSSR). V roku 1942 vstúpil v ZSSR do 1. československého armádneho zboru, ktorý viedol Ludvík Svoboda. Zúčastnil sa bojov pri Sokolove a po vojne dostal viaceré vyznamenania. Ako člen Svobodovho zboru sa vrátil aj do Československa, kde sa v roku 1945 zoznámil a neskôr aj zosobášil s Carlou Henriettou Mariou Leoni Mannovou, dcérou nemeckého spisovateľa Heinricha Manna. Mali spolu dvoch synov.
Koncom 40. a začiatkom 50. rokov minulého storočia pracoval Aškenazy ako zahraničný reportér a politický komentátor pre Československý rozhlas. Vďaka tomu navštívil Poľsko, Indiu, ale aj Spojené štáty americké (USA), Japonsko, Taliansko či Izrael. Postrehy z ciest zhrnul do viacerých reportážnych kníh. Izrael opísal v knihe Kde teče krev a nafta (1948), Poľsku venoval publikáciu Ulice milá a jiné reportáže z Polska (1950) a zážitky z pobytu v New Yorku opísal asi v najznámejšej reportážnej knihe Indiánské léto (1956).
Už počas novinárskej práce sa venoval aj literárnej tvorbe, ktorú uverejňoval v časopisoch ako Host do domu, Kulturní tvorba, Literární noviny, alebo Plamen. Napísal rozhlasové hry Cena míru (1949), Začalo to v Chicagu (1949), Plán Barbarosa (1949), Byla to vichřice (1949), Dítě a bomba (1951), ktoré odvysielal československý rozhlas.
Pre dráhu spisovateľa v slobodnom povolaní sa Aškenazy definitívne rozhodol po úspechu knihy Dětské etudy, ktorá vyšla v roku 1955. Talent v písaní kratších literárnych útvarov, poviedok, čŕt, alebo etúd koketujúcich aj so žánrom sci-fi, predviedol v knihách Ukradený měsíc (1956) a Milenci z bedny (1959).
Medzi jeho najrozsiahlejšie prózy sa radí kniha venovaná deťom Putování za švestkovou vůní (1959), ktorá rozpráva o cestách trpaslíka Pitrýska. Na jej základe vznikol aj rovnomenný večerníčkový seriál. Deťom - aj keď v prípade Aškenazyho sa hranice medzi detskou literatúrou a dielami venovaným dospelým často stierali -, venoval prózy Osamělý létací talíř (1963), Praštěné pohádky (1965), Pohádka na klíč (1967). Značnú popularitu u dospelých čitateľov si získali poviedkové zbierky s protivojnovým nádychom či s témou holokaustu Psí život (1959) a Vajíčko (1963).
Napísal aj scenáre k známym československým filmom ako Můj přítel Fabián (r. Jiří Weiss, 1953), či snímka Tam na konečné - koláž príbehov, ktoré prežívajú obyvatelia činžiaku na pražskom predmestí, preniesla v roku 1957 na filmové plátno neskôr oskarom ocenená dvojica režisérov Ján Kadár a Elmar Klos. Pohľadom do detského fantazijného sveta bol film Hry a sny (r. Milan Vošmik, 1958). Ako scenárista je Aškenazy podpísaný aj pod snímkami Májové hvězdy (r. Stanislav Rostockij, Stanislav Strnad, 1959) Noční host (r. Otakar Vávra, 1961), alebo Křik (r. Jaromil Jireš, 1963). Pokračoval aj v tvorbe rozhlasových hier ako Akce Rudý šátek (1959), Piškot (1963), Bylo to na váš účet (1964), Kůže (1967), Servítek (1967).
Po invázii vojsk Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy v auguste 1968 Aškenazy emigroval s celou rodinou do Nemeckej spolkovej republiky (NSR) a usadil sa v Mníchove. Venoval sa písaniu kníh pre deti, ale aj filmovým a televíznym scenárom pre nemeckú televíziu ZDF. Podľa jeho scenárov, rozhlasových hier či poviedok vznikli filmy ako napríklad Biskuit (r. Klaus Kirschner, 1971), alebo Galgentoni (r. Michael Kehlmann, 1972).
Koncom 70. rokov Ludvík Aškenazy opustil NSR a usadil sa v severnom Taliansku. Trápili ho vážne zdravotné problémy a po dlhej chorobe 18. marca 1986 zomrel v Bolzane. V roku 2001 nakrútil režisér Pavel Linhart o originálnom českom spisovateľovi, dramatikovi, scenáristovi či reportérovi dokumentárny film Spokojeně vypadajíci pyknik - Ludvík Aškenazy.
Od narodenia spisovateľa, reportéra, dramatika a scenáristu Ludvíka Aškenazyho, uplynie v stredu 24. februára 100 rokov.
Ludvík Aškenazy sa narodil 24. februára 1921 v Českom Těšíne v česko-židovskej rodine. Po jeho narodení sa rodina presťahovala do Poľska, kde Aškenazy v roku 1939 maturoval na gymnáziu v Stanisławówe (dnes ukrajinské mesto Ivano-Frankivsk). Po maturite študoval na univerzite v Ľvove slovanskú filológiu a históriu.
Počas druhej svetovej vojny učil dejepis na strednej škole v Kazachstane, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu (ZSSR). V roku 1942 vstúpil v ZSSR do 1. československého armádneho zboru, ktorý viedol Ludvík Svoboda. Zúčastnil sa bojov pri Sokolove a po vojne dostal viaceré vyznamenania. Ako člen Svobodovho zboru sa vrátil aj do Československa, kde sa v roku 1945 zoznámil a neskôr aj zosobášil s Carlou Henriettou Mariou Leoni Mannovou, dcérou nemeckého spisovateľa Heinricha Manna. Mali spolu dvoch synov.
Koncom 40. a začiatkom 50. rokov minulého storočia pracoval Aškenazy ako zahraničný reportér a politický komentátor pre Československý rozhlas. Vďaka tomu navštívil Poľsko, Indiu, ale aj Spojené štáty americké (USA), Japonsko, Taliansko či Izrael. Postrehy z ciest zhrnul do viacerých reportážnych kníh. Izrael opísal v knihe Kde teče krev a nafta (1948), Poľsku venoval publikáciu Ulice milá a jiné reportáže z Polska (1950) a zážitky z pobytu v New Yorku opísal asi v najznámejšej reportážnej knihe Indiánské léto (1956).
Už počas novinárskej práce sa venoval aj literárnej tvorbe, ktorú uverejňoval v časopisoch ako Host do domu, Kulturní tvorba, Literární noviny, alebo Plamen. Napísal rozhlasové hry Cena míru (1949), Začalo to v Chicagu (1949), Plán Barbarosa (1949), Byla to vichřice (1949), Dítě a bomba (1951), ktoré odvysielal československý rozhlas.
Pre dráhu spisovateľa v slobodnom povolaní sa Aškenazy definitívne rozhodol po úspechu knihy Dětské etudy, ktorá vyšla v roku 1955. Talent v písaní kratších literárnych útvarov, poviedok, čŕt, alebo etúd koketujúcich aj so žánrom sci-fi, predviedol v knihách Ukradený měsíc (1956) a Milenci z bedny (1959).
Medzi jeho najrozsiahlejšie prózy sa radí kniha venovaná deťom Putování za švestkovou vůní (1959), ktorá rozpráva o cestách trpaslíka Pitrýska. Na jej základe vznikol aj rovnomenný večerníčkový seriál. Deťom - aj keď v prípade Aškenazyho sa hranice medzi detskou literatúrou a dielami venovaným dospelým často stierali -, venoval prózy Osamělý létací talíř (1963), Praštěné pohádky (1965), Pohádka na klíč (1967). Značnú popularitu u dospelých čitateľov si získali poviedkové zbierky s protivojnovým nádychom či s témou holokaustu Psí život (1959) a Vajíčko (1963).
Napísal aj scenáre k známym československým filmom ako Můj přítel Fabián (r. Jiří Weiss, 1953), či snímka Tam na konečné - koláž príbehov, ktoré prežívajú obyvatelia činžiaku na pražskom predmestí, preniesla v roku 1957 na filmové plátno neskôr oskarom ocenená dvojica režisérov Ján Kadár a Elmar Klos. Pohľadom do detského fantazijného sveta bol film Hry a sny (r. Milan Vošmik, 1958). Ako scenárista je Aškenazy podpísaný aj pod snímkami Májové hvězdy (r. Stanislav Rostockij, Stanislav Strnad, 1959) Noční host (r. Otakar Vávra, 1961), alebo Křik (r. Jaromil Jireš, 1963). Pokračoval aj v tvorbe rozhlasových hier ako Akce Rudý šátek (1959), Piškot (1963), Bylo to na váš účet (1964), Kůže (1967), Servítek (1967).
Po invázii vojsk Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy v auguste 1968 Aškenazy emigroval s celou rodinou do Nemeckej spolkovej republiky (NSR) a usadil sa v Mníchove. Venoval sa písaniu kníh pre deti, ale aj filmovým a televíznym scenárom pre nemeckú televíziu ZDF. Podľa jeho scenárov, rozhlasových hier či poviedok vznikli filmy ako napríklad Biskuit (r. Klaus Kirschner, 1971), alebo Galgentoni (r. Michael Kehlmann, 1972).
Koncom 70. rokov Ludvík Aškenazy opustil NSR a usadil sa v severnom Taliansku. Trápili ho vážne zdravotné problémy a po dlhej chorobe 18. marca 1986 zomrel v Bolzane. V roku 2001 nakrútil režisér Pavel Linhart o originálnom českom spisovateľovi, dramatikovi, scenáristovi či reportérovi dokumentárny film Spokojeně vypadajíci pyknik - Ludvík Aškenazy.
