Paríž/Bratislava 21. novembra (TASR) – Životnou filozofiou, ktorá sa odzrkadľovala aj v jeho počiatočnej tvorbe, bol asketizmus naruby. Spočiatku ho ale ovplyvňoval symbolizmus. Nechcel byť spútaný žiadnymi princípmi. Takým bol držiteľ Nobelovej ceny za literatúru, francúzsky prozaik a dramatik André Gide. Od jeho narodenia uplynie v piatok 22. novembra 150 rokov.

André Paul Guillaume Gide sa narodil 22. novembra 1869 v Paríži v rodine významného právnika a profesora Paula Gida. Mladosť prežil v náboženskom rodinnom prostredí, ktoré po otcovej smrti ovládla matka. Hoci bola katolíčka, zaviedla v rodine prísny režim s protestantskými a puritánskymi mravmi.

André Gide študoval na niekoľkých školách a pre zlý zdravotný stav musel štúdiá niekoľkokrát prerušiť. Ako študent École Alsacienne sa začal živo zaujímať o literatúru, prispieval do rôznych revue. Zoznámil sa s takými velikánmi ako Stéphane Mallarmé, Paul Valéry, Paulo Claudel a ďalšími poprednými francúzskymi básnikmi. Začal vydávať svoje prvé diela poplatné symbolizmu, od ktorého sa však čoskoro odklonil.

V rokoch 1893-1894 trávil čas na ozdravných pobytoch v Afrike a stal sa blízkym priateľom Oscara Wilda, s ktorým sa zoznámil v Alžírsku. Práve na cestách po Afrike sa stretával s aktuálnymi národnostnými a sociálnymi problémami. A keďže v tom období objavil svet zmyslov, odvrátil sa od prísnych princípov matkinej výchovy. Doslova bezuzdne smeroval k extrémnemu individualizmu a tiež k etickému, filozofickému aj estetickému relativizmu.

Výrazom tohto prerodu sa stala lyrická próza Pozemské živiny (1897), ktorá sa dá považovať za akýsi Gidov manifest. Autor v nej vyjadruje svoju požiadavku na oslobodenie vlastného ja. To predstavuje akýsi asketizmus naruby, podľa ktorého sa zmysly musia otvoriť všetkému, čo je prirodzené, ľudský život je sám o sebe dostatočným cieľom, náboženské príkazy a morálne konvencie nezaväzujú. Subjektom aj objektom jeho analýzy sa stáva hrdina, ktorý nechce byť spútaný žiadnymi princípmi a vo všetkom sa chce odlíšiť od ostatných ľudí. Svedčia o tom jeho epické príbehy Imoralista (1902) a následné diela Tesná brána (1909), Vatikánske kobky (1914) aj Pastorálna symfónia (1919), ktoré sledujú a rozvíjajú konflikty vznikajúce zo stretu silného jedinca s obmedzujúcim vplyvom prostredia.

Roku 1909 založil spoločne s Jacquesom Copeauem a Jeanom Schlumbergerom literárny magazín La Nouvelle Revue Française (NRF) a viedol ho do roku 1914. Magazín sa hlásil k novému klasicizmu a hodlal uvádzať kvalitné literárne diela bez toho, aby podporoval akékoľvek literárne doktríny.

Na vrchole svojej popularity sa André Gide ocitol po skončení prvej svetovej vojny, keď do jeho diela začal prenikať záujem o súčasné problémy, ako o tom svedčí jeho román Peňazokazci (1925). O sebe samom vypovedal s úplnou úprimnosťou v autobiografickom románe Zomri a ži (1926), v ktorom sa priznal k svojej homosexualite, hoci bol od roku 1895 ženatý so svojou sesternicou Madeleine Rondeauxovou.

Na začiatku 30. rokov 20. storočia začal prejavovať sympatie k úsiliu o sociálnu prestavbu sveta. Bol očarený projektom komunistickej spoločnosti, ktorý však chápal po svojom ako uskutočnenie moderne reformovaných vzťahov prvotného kresťanstva. Spoločne s Andrém Malrauxom intervenoval v Berlíne za oslobodenie uväzneného komunistického funkcionára Georgi Dimitrova. V roku 1936 navštívil dokonca Sovietsky zväz. Hlboké rozčarovanie z tejto cesty potom opísal vo svojej reportáži Návrat zo Sovietskeho zväzu, ktorá vyvolala ostrú kritiku zo strany vtedajších ľavicových intelektuálov, hoci mnoho z nich nemalo so sovietskym prostredím vlastné skúsenosti.

V roku 1947 dostal André Gide Nobelovu cenu za literatúru za jeho obsiahle a umelecky významné literárne dielo, v ktorom ľudské problémy a životné podmienky vystihol s neochvejnou láskou k pravde a psychologickou bystrozrakosťou.

Zomrel 19. januára 1951 v Paríži.