Knižne debutoval začiatkom 90. rokov minulého storočia prózou Mury Hebronu (1992), v ktorej opísal svoje zážitky z väzenia.
Autor TASR
Varšava/Bratislava 25. septembra (TASR) - Literárni kritici Andrzeja Stasiuka označujú za "spisovateľa strednej Európy" či za "hlas strednej Európy". Dnes patrí medzi najprekladanejších poľských autorov. Andrzej Stasiuk, držiteľ najvýznamnejšej poľskej literárnej ceny Nike, bude mať v piatok 25. septembra 60 rokov.
Vo svojich dielach Stasiuk analyzuje nielen svoj vzťah k zložitej realite sveta, ešte stále rozdeleného na nemej rozvinutý Východ a moderný Západ. Hrdinami jeho próz sú aj "obyčajní" ľudia čeliaci problémom tohto rozdelenia.
Andrzej Stasiuk sa narodil 25. septembra 1960 vo Varšave. Dospievanie budúceho oceňovaného spisovateľa, ktorý zaznamenal úspech aj za hranicami Poľska, sa vyznačovalo rebelantstvom. Pre rôzne disciplinárne prehrešky nedokončil strednú školu a ako mladík sa zapojil do pacifistického hnutia a umeleckého (bohémskeho) varšavského života.
Jeho odmietavý postoj k vojne vyústil do dezercie z armády počas povinnej vojenskej služby. Za útek z armády bol odsúdený a rok a pol si odsedel vo väzení. Po prepustení v roku 1987 opustil Varšavu a usadil sa v obci Wolowiec v Nízkych Beskydách na slovensko-poľských hraniciach, kde v roku 1996 založil so svojou manželkou dnes už prestížne vydavateľstvo Czarne.
Knižne debutoval začiatkom 90. rokov minulého storočia prózou Mury Hebronu (1992), v ktorej opísal svoje zážitky z väzenia. Po básnickej zbierke Wiersze miłosne i nie (Milostné básne a nie, 1994) nasledoval román Biały kruk (Biela vrana, 1995).
V roku 1995 vydal úspešnú zbierku poviedok Haličské poviedky (Opowieści galicyjskie), ktoré vyšli v roku 2008 v slovenskom preklade. Príbehy obyčajných ľudí špecifického podduklianskeho kraja, sa stali aj predlohou poľsko-česko-slovenského koprodukčného filmu Jahodové víno (Wino truskawkowe) režiséra Dariusza Jabłońského. Očarenie podduklianskym regiónom opísal Stasiuk tiež v knihe Dukla z roku 1997 (v slovenčine v roku 2004).
Autobiografiu v prozaicko-literárnom prevedení predviedol v knihe Jak zostałem pisarzem - Próba autobiografii intelektualnej (Ako som sa stal spisovateľom - Pokus o intelektuálnu autobiografiu, 1998).
Ako výborný esejista sa predstavil knihou Moja Europa. Dwa eseje o Europie zwanej Środkową (Moja Európa. Dve eseje o Európe zvanej Stredná, 2000).
Za knihu Jadąc do Babadag (Cestou do Bagdadu, 2004) získal v roku 2005 najvýznamnejšiu poľskú literárnu cenu Niké.
Cestopisný ráz má aj román Taksim (2009, v slovenčine 2011), ktorý je príbehom poľských obchodníkov, životných stroskotancov, Pawła a Władka. Tí na starej dodávke brázdia východnú a južnú hranicu Poľska, aby predávali obnosené oblečenie, ktoré sami pohŕdavo volajú smeťami.
Tiež román Wschód (Východ, 2014, v slovenčine vyšiel v roku 2015) je putovaním periférnymi končinami Ruska, mongolskou stepou či ujgurskými oblasťami Číny. Na pozadí tejto cesty Stasiuk spomína nielen na detstvo, ale vracia sa až k vojnovým zážitkom svojich prarodičov. Kniha bola nominovaná na cenu Niké a v roku 2015 získala ocenenie mesta Varšava.
Popri písaní kníh a vydavateľskej činnosti sa Andrzej Stasiuk venuje aj písaniu fejtónov, ktoré vychádzajú v periodikách ako napríklad Gazeta Wyborcza či Frankfurter Allgemeine Zeitung.
Vo svojich dielach Stasiuk analyzuje nielen svoj vzťah k zložitej realite sveta, ešte stále rozdeleného na nemej rozvinutý Východ a moderný Západ. Hrdinami jeho próz sú aj "obyčajní" ľudia čeliaci problémom tohto rozdelenia.
Andrzej Stasiuk sa narodil 25. septembra 1960 vo Varšave. Dospievanie budúceho oceňovaného spisovateľa, ktorý zaznamenal úspech aj za hranicami Poľska, sa vyznačovalo rebelantstvom. Pre rôzne disciplinárne prehrešky nedokončil strednú školu a ako mladík sa zapojil do pacifistického hnutia a umeleckého (bohémskeho) varšavského života.
Jeho odmietavý postoj k vojne vyústil do dezercie z armády počas povinnej vojenskej služby. Za útek z armády bol odsúdený a rok a pol si odsedel vo väzení. Po prepustení v roku 1987 opustil Varšavu a usadil sa v obci Wolowiec v Nízkych Beskydách na slovensko-poľských hraniciach, kde v roku 1996 založil so svojou manželkou dnes už prestížne vydavateľstvo Czarne.
Knižne debutoval začiatkom 90. rokov minulého storočia prózou Mury Hebronu (1992), v ktorej opísal svoje zážitky z väzenia. Po básnickej zbierke Wiersze miłosne i nie (Milostné básne a nie, 1994) nasledoval román Biały kruk (Biela vrana, 1995).
V roku 1995 vydal úspešnú zbierku poviedok Haličské poviedky (Opowieści galicyjskie), ktoré vyšli v roku 2008 v slovenskom preklade. Príbehy obyčajných ľudí špecifického podduklianskeho kraja, sa stali aj predlohou poľsko-česko-slovenského koprodukčného filmu Jahodové víno (Wino truskawkowe) režiséra Dariusza Jabłońského. Očarenie podduklianskym regiónom opísal Stasiuk tiež v knihe Dukla z roku 1997 (v slovenčine v roku 2004).
Autobiografiu v prozaicko-literárnom prevedení predviedol v knihe Jak zostałem pisarzem - Próba autobiografii intelektualnej (Ako som sa stal spisovateľom - Pokus o intelektuálnu autobiografiu, 1998).
Ako výborný esejista sa predstavil knihou Moja Europa. Dwa eseje o Europie zwanej Środkową (Moja Európa. Dve eseje o Európe zvanej Stredná, 2000).
Za knihu Jadąc do Babadag (Cestou do Bagdadu, 2004) získal v roku 2005 najvýznamnejšiu poľskú literárnu cenu Niké.
Cestopisný ráz má aj román Taksim (2009, v slovenčine 2011), ktorý je príbehom poľských obchodníkov, životných stroskotancov, Pawła a Władka. Tí na starej dodávke brázdia východnú a južnú hranicu Poľska, aby predávali obnosené oblečenie, ktoré sami pohŕdavo volajú smeťami.
Tiež román Wschód (Východ, 2014, v slovenčine vyšiel v roku 2015) je putovaním periférnymi končinami Ruska, mongolskou stepou či ujgurskými oblasťami Číny. Na pozadí tejto cesty Stasiuk spomína nielen na detstvo, ale vracia sa až k vojnovým zážitkom svojich prarodičov. Kniha bola nominovaná na cenu Niké a v roku 2015 získala ocenenie mesta Varšava.
Popri písaní kníh a vydavateľskej činnosti sa Andrzej Stasiuk venuje aj písaniu fejtónov, ktoré vychádzajú v periodikách ako napríklad Gazeta Wyborcza či Frankfurter Allgemeine Zeitung.