Courbevoie/Bratislava 31. júla (TASR) – Od narodenia svetoznámeho francúzskeho filmového herca a komika Louisa de Funés uplynie vo štvrtok 31. júla sto rokov.

Filmové postavy "muža štyridsiatich tvárí za minútu" boli charakteristické výsmešným humorom, kŕčovitými gestami a uhundranou, prchkou povahou. V súkromí bol vraj pokojným a tichým človekom, veľkým milovníkom ruží, milujúcim otcom a manželom. Filmy tohto nezabudnuteľného francúzskeho komika dodnes žnú úspechy a rozosmievajú tisíce divákov.

Louis de Funés sa narodil 31. júla 1914 vo francúzskom meste Courbevoie nie veľmi úspešnému advokátovi a jeho manželke a pri krste dostal meno Louis Germain David. Už ako dieťa rád zabával svojich blízkych, neskôr v sebe objavil jedinečný talent imitátora. "Hral som komédie pred svojím publikom... Myslím, že záujmy, ktoré sa prejavili v ranom detstve nás poznamenajú na celý život. Môžeme ich stratiť, ale ony sa znova vrátia", spomínal neskôr. Mladý zabávač bol bystrým pozorovateľom, ktorý rýchlo odhadol podstatné črty každého človeka, s ktorým sa stretol. Počas štúdií na internátnej škole sa vzpieral prísnej disciplíne tak, že zo seba robil šaša, a za trest musel stávať v kúte. V roku 1926 oslavovalo gymnázium výročie založenia a jeho žiaci nacvičili divadelné predstavenie, kde si budúci umelec zahral dieťa komediantov.

Pre hereckou kariérou skúsil viacero zamestnaní

Po škole sa oženil, no manželstvo sa po pár rokoch rozpadlo. Pred kariérou slávneho komika vystriedal Louis de Funés viacero zamestnaní, bol kožušníkom, dekoratérom, aranžérom, účtovníkom alebo predavačom. Na začiatku štyridsiatich rokov minulého storočia sa uchytil ako klavirista v bare Horizont na Montmartri v Paríži. Tam spoznal svoju druhú manželku Jeanne Augustine Barthélemy de Maupassant, ktorá mu bola do smrti vernou spoločníčkou, priateľkou a  jediným človekom, pred ktorým sa vždy dokázal otvoriť.

Počas svojich klavírnych vystúpení si Louis de Funés uvedomil zlomovú skutočnosť. Jeho mimika a jedinečné gestá obecenstvo veľmi bavili a od tej doby nesmierne túžil stať sa hercom. Nasledujúcich desať rokov hral bezvýznamné úlohy a prihrával repliky slávnejším kolegom, získané skúsenosti však časom zúročil. Úspech prišiel v roku 1958 s divadelnou hrou Oscar o nešťastnom podnikateľovi, ktorého podvedie zamestnanec, aby získal jeho dcéru. Hlavná úloha bola hercovi šitá na mieru a výsledkom boli nadšené ovácie divákov. Zrodil sa typický herecký štýl Louisa de Funés. "Už ste videli Oscara? Ale možno ste ešte nevideli Louisa de Funés v Oscarovi. Robí grimasy, jedno obočie zamračí, druhé vysunie hore až ku korienkom vlasov, klame telom a kriví tvár, že vyzerá ako z gumy. Vypadá, ako by sa pohyboval na pružine a odviazane pri tom tancuje", hlásali vtedajšie kritiky.



Na konte mal viac ako sto filmov

Ani filmové plátno našťastie neostalo voči Louisovi de Funés dlho imúnne. Nakrútil viac ako sto filmov. Úloha v komédii Le gendarme de Saint-Tropez (Žandár zo Saint Tropez, 1964) znamenala prelom v jeho živote, otvorila cestu jednej z najznámejších francúzskych filmových sérií a urobila z neho na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia jedného z najobľúbenejších francúzskych komikov. Potom už nasledovali všetky tie filmy, ktoré sa stali klasikou. Ďalšie série Fantômas (Fantomas, 1964), Le Grand restaurant (Grand restaurant pana Septima, 1966), L'Homme orchestre (Piti, piti pa, 1970), či L' Aile ou la cuisse (Krídelko, alebo stehienko, 1976), ktorým sa úspešne vrátil po dvoch infarktoch opäť na filmové plátno.

Najväčší kasový úspech dosiahol s režisérom Gérardom Ourym, ktorého každý nový film prekonal úspech predchádzajúceho. Filmy Le Corniaud (Smoliar, 1965), La Grande vadrouille (Veľký flám, 1966) ale hlavne Les Aventures de Rabbi Jacob (Dobrodružstvo rabína Jakoba, 1973), ktorý za štrnásť týždňov premietania videlo vo Francúzsku 25 miliónov divákov, sa stali vrcholom jeho kariéry.

Problémy so srdcom

Vysoké pracovné nasadenie celosvetovo uznávaného komika si v sedemdesiatych rokoch 20. storočia vyžiadalo svoju daň. Louis de Funés mal problémy so srdcom a s každou svojou úlohou cholerických postáv riskoval srdcový infarkt. Ten v roku 1974 prežil len vďaka tomu, že bola pri ňom manželka, ktorá okamžite zavolala pomoc. Po tejto udalosti pracovné tempo zvoľnil a zvolil si utiahnutý rodinný život na svojom zámku Clermont. Voľný čas trávil v skleníku, kde sa venoval milovaným ružiam. "Na Clermonte prestávam byť hercom", povedal pri istom interview. "Tam som len záhradníkom". Podarilo sa mu vyšľachtiť vlastnú ružu oranžovej farby a La rose de Louis de Funčs je oficiálne uznaným druhom.

V roku 1980 dostal čestného Cézara za celoživotné dielo. Zomrel 27. januára 1983 v Paríži po úplne bežne prežitom dni.