Bratislava 18. decembra (TASR) - O začiatkoch v denníku Smena, literárnej a prekladateľskej činnosti, o pôsobení v diplomatickej službe o význame kultúry v živote národa aj o potrebe pestovania slovenčiny, neskrývajúc schopnosť síce konštruktívneho, ale kritického myslenia, o tom všetkom a mnohom ďalšom sa rozhovorila esejistka, umelecká prekladateľka, literárna kritička, bývalá kultúrna radkyňa Slovenskej republiky vo Francúzsku. V rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky poskytla TASR rozhovor Michaela Jurovská.


-Začnime vašimi literárnymi a prekladateľskými začiatkami. Aké boli tie "zlaté šesťdesiate" a čo vám z nich dnes chýba?-


Po skončení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského som začínala v denníku Smena, kde som prešla, a dodnes to neľutujem, od jazykovej redaktorky cez denné i nočné služby na sekretariáte po vytúženú kultúrnu rubriku a novozaloženú týždennú prílohu Smena na nedeľu. Stretla som sa tu s veľkými novinárskymi esami ako Gavril Gryzlov, Slávo Kalný, Jano Čomaj či Oto Fülop, medzi mojimi kolegami bol aj neskôr fotograf okupácie Československa Laco Bielik, mojím šéfom "na kultúre" bol filmový kritik a historik Richard Blech a kolegami muzikológ Marián Jurík a divadelník Vlado Štefko. Robiť v takomto kolektíve bolo náročné a zároveň to bolo nesmierne podnetné. Aj vďaka tomu som sa ako mladá novinárka, publikujúca aj preklady a články v literárnych časopisoch, v Kultúrnom živote, Mladej tvorbe, Slovenských pohľadoch, Revue svetovej literatúry a Romboide, zoznámila s množstvom ľudí zo všetkých oblastí umenia a kultúry a zo všetkých generácií vrátane tej mojej, vtedy začínajúcej. S mnohými z nich som spolupracovala, vídali sme sa v redakciách a vydavateľstvách, ale aj v kaviarňach a umeleckých kluboch, lebo spoločenský život bol vtedy čulý a intelektuálne zaujímavý, a rozhodne voľnejší ako v päťdesiatych rokoch.


-Po zmene spoločenského poriadku v roku 1989 ste sa rozhodne postavili za navrátenie Dominika Tatarku (1913-1989) do slovenskej literatúry. Čo vás viedlo k takému postoju?


Jeho literárne kvality, najmä prózy ako Panna zázračnica, Démon súhlasu alebo samizdatové Písačky, ktoré sa po každej stránke vymykajú z dobovej literárnej "produkcie", a takisto objavné eseje o kultúre ako obcovaní a o umení reflektovanom z hľadiska archetypov a mýtov. A, pravdaže, aj Tatarkove občianske postoje po auguste 1968, keď patril k hŕstke slovenských disidentov. Zoznámili sme sa v marci 1968, keď som s ním robila interview pre Smenu pri príležitosti jeho 55. narodenín. Ako prvý u nás sa vtedy rozhovoril o Jaltskej konferencii po skončení druhej svetovej vojny a o prijatej dohode víťazných veľmocí o rozdelení sveta či o politickej naivite slovenských spisovateľov a o iných pálčivých otázkach. V Smene potom ešte uverejnil slávnu esej Obec božia, obec človečia a esej o cézaropapizme, nato sa pobral do Paríža, kde práve vypukli búrlivé študentské nepokoje. Spomínam si živo na jeho reportáž o Parížskom máji v Kultúrnom živote. Sympatizovali sme spolu tiež preto, že aj on študoval francúzštinu a francúzsku kultúru a literatúru mal nadovšetko rád, a sledoval ju tak trochu aj vďaka mne, keď už bol odstavený, izolovaný a sledovaný, a navyše "priškripnutý", lebo mu vzali pas. Nadchýnal sa de Gaullovou víziou spoločnej Európy a koncepciami vtedajšieho ministra kultúry, inak známeho spisovateľa Andrého Malrauxa. Bola som s Tatarkom v osobnom styku do polovice osemdesiatych rokov, keď naša spoločná priateľka, francúzska lektorka na FFUK v Bratislave Sabine Bollacková prekladala jeho Démona súhlasu, no ku koncu jeho života som bola už len v styku písomnom, keďže Štátna bezpečnosť na mňa vyvíjala tlak, aby som naňho donášala, čo som odmietla. A potom prišiel upršaný májový deň v roku 1989, keď sme sa s ním rozlúčili – pochovával ho Anton Srholec.

Keď som po Nežnej revolúcii 1989 bola v diplomacii, bola som šťastná, že belgický spisovateľ a dramatik Paul Emond, ktorý v Bratislave pôsobil v sedemdesiatych rokoch ako lektor francúzštiny, spolu s manželkou Slovenkou Majou Poláčkovou preložili Prútené kreslá a mohla som zorganizovať v prestížnom Centre Pompidou tatarkovský večer za účasti spisovateľa Bernarda Noëla a ďalších. Vtedy bol už Dominik mŕtvy – nedožil sa, žiaľ, Nežnej revolúcie, tak ako sa jej nedožil ani jeho moravský priateľ, skvelý básnik Jan Skácel a iní.


-Slovenský spisovateľ Ján Johanides v rozhovore s Vladimírom Barboríkom ...priveľa kriku!* vás nazval svojou priateľkou: "Vyznávam lásku k tomuto jazyku, mám ho rád. (slovenčina, pozn. TASR) So svojou dobrou priateľkou Michaelou Jurovskou, prekladateľkou z francúzštiny, sme sa zhodli, že slovenčina je báječný jazyk, do ktorého možno čokoľvek preložiť". Aký je váš pohľad na osobnosť Jána Johanidesa?-


Johanides bol ďalší dobrý priateľ a takisto ako Tatarka milovník a obdivovateľ Francúzska, a takisto ako Tatarka milovník a znalec výtvarného umenia, autor skvostnej eseje o Rembrandtovi, ktorá vyšla aj vo francúzštine. Obidvaja boli úžasní majstri slova a priam jazykoví labužníci, pravda, každý šiel svojou cestou, experimentoval po svojom, stačí pomyslieť na Tatarkove poetické aj erotické etymológie, napríklad v Písačkách pre milovanú Lutéciu, a na Johanidesove košaté barokové súvetia, zložené adjektíva, nenásytné, do najjemnejších podrobností zabiehajúce opisy a pod. U obidvoch vidíme dôraz na estetickú stránku literatúry, vychutnávanie krásy slova, ktoré však nie je samoúčelné, je pre nich spôsobom či prostriedkom, ako postihnúť pravdu, vystihnúť podstatu. Ich chápanie literatúry ako umenia znamená, že aj prózu chápu ako poéziu v najširšom zmysle slova – v pôvodnom zmysle starogréckej poiesis, čiže aktívneho pomenúvania, činorodosti. To sa u nás aj v odborných kruhoch väčšinou ignoruje – žiaľ!


-A čo sa týka slovenského jazyka?-


Pokiaľ ide o slovenčinu, áno, aj podľa mňa je to úžasne tvárny jazyk, len treba s ním vedieť narábať, využívať a rozvíjať jeho latentné možnosti, ako to robili aj naše veľké prekladateľské osobnosti, napríklad Blahoslav Hečko či Zora Jesenská. Žiaľ, dnes, čiže posledných 10-15 rokov, pod vplyvom internetu a televízie, nečítania a pasívneho prijímania informácií sa možnosti neotvárajú, skôr naopak, zatvárajú sa a ide sa proti duchu jazyka. To hovorím ja, čo som prekladala Georgesa Pereca aj Borisa Viana, aj Itala Calvina, aj Ostrov Tučniakov Anatola Francea, a dovolila som si kadečo, slovné hry, neologizmy, slang, paródie a parafrázy a podobne. Nie som teda nijaký purista, ale som proti tomu, aby sa slovenčina splošťovala a ochudobňovala otrockým preberaním postupov a prvkov z americkej angličtiny či z češtiny.


-Študentom Katedry romanistiky na Filozofickej fakulte UK ste prízvukovali, aby čítali slovenskú literatúru... -


V umeleckom preklade je znalosť cieľového jazyka v istom zmysle dôležitejšia ako znalosť jazyka východiskového, a kde inde sa máme učiť, ak nie u veľkých spisovateľov a spisovateliek? Slovenskú umeleckú či krásnu literatúru treba teda čítať stále, pokiaľ chcete do slovenčiny prekladať, a zároveň treba aj počúvať reč "ľudu" či "ulice" a vnímať, ako sa cieľový jazyk mení, obohacuje, či ochudobňuje. Ako som už povedala, novoty, ktorými sú v deväťdesiatich deviatich percentách bohapusté kalky, teda lexikálne, ba aj syntaktické, a pravdaže frazeologické doslovizmy, treba kriticky vyhodnocovať. Jazykovedci sú zastrašení, nemajú podporu ani verejnosti, ani kultúrnej obce, ani médií, ani vlády a ministerstiev kultúry a školstva, nehovoriac už o ministerstve financií, navyše na rozdiel od svojich predchodcov z medzivojnového obdobia v minulom storočí nie vždy sú dosť jazykovo podkutí a erudovaní – myslím tu najmä na znalosť moderných svetových jazykov s dlhou aj jazykovednou a lexikografickou tradíciou, nehovoriac už o starej gréčtine a latinčine... Bohužiaľ, so znalcami iných jazykov a literatúr a s umeleckými prekladateľmi nespolupracujú v tej miere, ako by mali, vo výkladových slovníkoch nereflektujú výsledky ich činnosti, hoci je nad slnko jasnejšie, že do tzv. malého, málo rozšíreného jazyka a literatúry impulzy vnášajú a obzor rozširujú aj tvorivé prekladateľské výkony.


-Keď ste so študentmi preberali encyklopedistov, povedali ste im, že národ, ktorý nemá encyklopédiu vo vlastnom jazyku, nie je kultúrny národ. Je podľa vás Slovensko kultúrny národ?-



Viem, znie to kacírsky, mea culpa, ale – aký majú Slováci a Slovenky vzťah k vlastnému jazyku, k svojim dejinám, k svojim umelcom, mysliteľom, vedcom, intelektuálom obidvoch pohlaví, teda k svojim duchovným a kultúrnym elitám, tak súčasným ako predchádzajúcim? A ako sa, na druhej strane, výkvet spoločnosti, teda kultúrna obec, a nie hospodárska a politická smotánka, zasadzuje o prehlbovanie nášho vedomia kultúrnej kontinuity napriek všetkej historickej a politickej diskontinuite? Prakticky veľmi málo. Väčšinou to stojí na oduševnených a vytrvalých jednotlivcoch. Bez porovnávania s kultúrami okolo nás, bez vedomia súvzťažností, odlišností aj príbuzností s inými národmi a etnikami a ich kultúrami, prinajmenšom v Európe, to jednoducho nejde. Encyklopédia je čosi ako "zhmotnená" kultúrna pamäť kolektívu, pamäť etnika, národa a zároveň ujasnenie si vecí a javov diachronicky i synchronicky v širšom nadnárodnom kontexte. V tomto zmysle je základom pre súčasníkov aj základným odkazom pre nasledujúce generácie. Pridala by som k tomu aj výkladový slovník národného jazyka, čo je ďalšia naša boľavá stránka. Za prvú nevydanú, násilím zlikvidovanú slovenskú encyklopédiu, ktorú pripravovali v päťdesiatych rokoch minulého storočia v Matici slovenskej v Martine, boli súdení aj odsúdení viacerí odborníci na čele s vedúcim tímu, zakladateľom slovenskej sociológie Alexandrom Hirnerom – napríklad preto, že heslo slovenská katolícka cirkev bolo dlhšie ako heslo Komunistická strana Slovenska. Na nový akademický výkladový slovník sme čakali vyše štyridsať rokov. Zatiaľ horko-ťažko vyšli tri diely (2006, 2011, 2015) a excerpovanie z niektorých autorov vzbudzuje prinajmenšom údiv. Celkom dobre nechápem ani to, že ide o výkladový slovník slovenského jazyka - súčasného.


-Ste prekladateľkou z jazykov francúzskeho a talianskeho. Ako by ste stručne charakterizovali súčasný stav francúzskej literatúry?-


Súčasnú literatúru už tak nesledujem ako v rokoch mladosti a zrelosti, vraciam sa pomaly dozadu – z Francúzov som sa takto vrátila v posledných rokoch k Borisovi Vianovi a tiež k Jeanovi Genetovi, Paulovi Claudelovi a Marguerite Durasovej, vo všetkých troch prípadoch k ich textom pre divadlo. Z Talianov som čiastočne splatila dlh Italovi Calvinovi nielen prekladom troch jeho diel, ale celým calvinovským projektom realizovaným na môj popud za prispenia aj iných prekladateliek a prekladateľov... Pri hodnotení súčasného stavu francúzskej a talianskej literatúry si treba uvedomiť fakt, ktorý na Slovensku málokto berie na vedomie, a to, že ide o základné a zakladateľské moderné literatúry v našom európskom, či širšie euroamerickom kultúrnom priestore. O literatúry moderné, to znamená vznikajúce v národných jazykoch po období antiky, ktoré sa nepretržite vyvíjajú od prelomu desiateho a jedenásteho storočia po súčasnosť a určovali aj určujú vývin iných literatúr na našom kontinente. Za vyše tisícročného trvania nám priniesli tieto literatúry rozhodujúce impulzy, preto ak Taliani dnes nemajú Danteho či Petrarcu, Bocaccia či Leopardiho, Graziu Delleddu či Elsu Morante, Pirandella či Leonarda Sciasciu, Ungarettiho či Quasimoda, ak Francúzi nemajú dnes Villona a Rabelaisa, Montaigna, Pascala, Moliera, Voltaira, Rousseaua, Diderota, Balzaca, Stendhala, Zolu, Maupassanta, Huga, Musseta, George Sand(ovú), Baudelaira, Rimbauda, Saint-John Persa, Chara, Jarryho, Prousta, Célina, Mauriaca, Bernanosa, Camusa či Juliena Gracqa, ak už nemajú Simone de Beauvoir ani Nathalie Sarrautovú alebo pôvodom Belgičanku Marguerite Yourcenarovú, nič to! Taliani majú napríklad mimoriadne invenčného a osobitého, a pritom v najlepšom zmysle slova rafinovaného Alessandra Barricca, Francúzi majú zas mrazivo jasnozrivého zaklínača či "bosoráka" Houellebecqua, ale aj neopakovateľnú Amélie Nothombovú, krehkú a silnú zároveň, nehovoriac už, pravda, o relatívne čerstvých nobelovcoch, ako sú Jean-Marie Gustave Le Clézio a Patrick Modiano.


-Ktorých autorov francúzskej/talianskej literatúry nemáme preložených do slovenčiny a mali by sme mať?-


Zo spisovateľov, ktorých som vymenovala, nemáme v slovenčine ani kompletného Rabelaisa, autora Gargantuu a Pantagruela, ani Montaigna či Pascala, ani Lautréamonta, ani Prousta, autora Hľadanie strateného času, ani Paula Valéryho s jeho cyklom o pánovi Testovi a s brilantnými esejami, bolo by potrebné znova preložiť Rimbauda a doplniť naše poznanie Michela Tourniera, Bernanosa, Célina či iskrivého podkušiteľa, prozaika, esejistu a básnika Raymonda Queneaua. Z Talianov nemáme v slovenčine ani Torquata Tassa ani Ariosta, ale ani poéziu a esejistiku nobelovca Eugenia Montaleho, a to už nehovorím o divadelných hrách nobelovca Daria Fo...


-V rokoch 1991-1996 ste pôsobili v diplomatických službách ako radkyňa pre kultúru najprv na československom veľvyslanectve a od januára 1993 na Veľvyslanectve SR v Paríži...-


Moja diplomatická misia – a nielen moja, ale všetkých mojich kolegýň a kolegov vyslaných von po Nežnej revolúcii 1989 – spočívala v tom, že bolo treba začať po novom vzhľadom na zmenenú spoločenskú a politickú situáciu doma a vzápätí aj na rozpad spoločného štátu. Vznikom samostatnej SR sa pre nás naskytli nové šance a možnosti, brzdené však predsudkami z francúzskej strany a nechápavosťou aj amaterizmom z našej strany. Navyše neboli ani počítače, ani e-mail, ani internet, iba staré písacie stroje, oficiálne informácie z mojej oblasti, teda z oblasti slovenskej kultúry a umenia, školstva a vedy, sme nedostávali takmer žiadne, možnosti získavať ich telefonicky z Bratislavy boli obmedzené, nechodili nám ani časopisy. Bol to veľký nápor na psychiku, najmä keď šlo o závažné veci, ktoré som mala na starosti, ako príprava a podpis historicky prvej medzištátnej dohody o kultúrnej spolupráci SR – FR, zavedenie výučby slovenčiny nielen na univerzitách v Clermonte-Ferrande, v Bordeaux a v Štrasburgu, ale aj v Paríži na Národnom inštitúte východných jazykov a civilizácií, či programácia a organizačné zabezpečenie prvého slovenského kultúrneho festivalu na jeseň 1993 v hornom Provensálsku či takmer ročnej prehliadky nášho umenia a kultúry vo Francúzsku pod názvom Présences slovaques, Podoby Slovenska v roku 1996.

Dnes sme už oveľa ďalej z hľadiska technického vybavenia, ale nie som si istá, či aj z hľadiska personálneho obsadenia, a niektoré základné problémy v našej kultúrnej diplomacii pretrvávajú, pretože Slovensko zatiaľ nemá nijakú dlhodobú či aspoň strednodobú koncepciu kultúrnej politiky. Umenie a kultúra sa stále u nás vnímajú len ako ozdoba či prívesok, prípadne ako niečo, čo sa robí samo! Pritom cez kultúru, umenie, literatúru si malý národ môže vybaviť všetko, aj veci politické a ekonomické, len to musí robiť dôsledne a cieľavedome, ako to vedia robiť napríklad Maďari, musí sa vedieť pozrieť na seba z nadhľadu a v širšom kontexte.


-Ak si požičiam termíny z oblasti módy haute couture či z gastronómie haute cuisine, použil by som obdobný výraz haute lecture pre vaše recenzie, odborné články, eseje i preklady. Neuvažujete nad ich vydaním v knižnej podobe?-


Iste, bola by som nesmierne rada, keby sa na to podujalo niektoré vydavateľstvo. Materiálu mám na niekoľko zväzkov, keďže okrem umeleckého prekladu a kultúrnej publicistiky vrátane rozhovorov s našimi i zahraničnými autormi a umelcami, literárnych reportáží či "listov" z Paríža, Arles, Orleánu, Ríma, Milána, ako aj spomienok na otca hudobného skladateľa Šimona Jurovského, či retrospektívy z tvorivých pobytov v Domove slovenských spisovateľov v Budmericiach, ktorá vyšla aj knižne v kolektívnej publikácii, som sa vždy venovala a doteraz sa venujem literárnej kritike a esejistike. Tá sa týka nielen francúzskej a talianskej literatúry, ale aj, najmä v posledných rokoch, literatúry slovenskej. Zaoberám sa aj problematikou umeleckého prekladu, od kritickej porovnávacej analýzy konkrétnych textov cez bilančné štúdie o slovenskej literatúre vo francúzskych prekladoch po teoretickú reflexiu a hodnotiace state či portréty našich prekladateľských aj zakladateľských osobností ako B. Hečko, Felix, Jesenská, Lukáč, Turčány... K tomu pristupujú eseje a úvahy o iných druhoch umenia a ich tvorcoch, predovšetkým o divadle, tak slovenskom ako inonárodnom, tak alternatívnom ako "oficiálnom", no aj o výtvarnom umení, o hudbe či filme. Všetko to vyšlo u nás časopisecky, ale niečo aj v zahraničí v tematických zborníkoch.