Bratislava 23. mája (TASR) - Monografiu Ľudácka prevýchova prezentovala v utorok (22. 5.) v Bratislave historička Marína Zavacká. Publikácia vypovedá o osude Márie Janšákovej, ženy z dobrej rodiny, ktorú ľudácky režim dostal v roku 1939 na samotku v Ilave. Ako politická väzenkyňa skončila napriek tomu, že mala z ľudáckeho hľadiska priam vzorový životopis. Bola Slovenka, katolíčka, starostlivá matka a svoje nadpriemerné vzdelanie využívala na podporu manželovej kariéry a pri sociálnej a osvetovej činnosti.

Zavacká objavila tento príbeh náhodne počas iného výskumu. "Čítala som jeden ženský časopis vychádzajúci tesne po vojne, kde som našla upútavku na pamäti Márie Janšákovej, na jej pobyt v ilavskom koncentračnom tábore v roku 1939. Volalo sa to Cela číslo 20. Nepoznala som tú knihu, ale zarezonovalo mi meno," uviedla pre TASR historička SAV, ktorá z predchádzajúcich výskumov poznala meno Štefana Janšáka, manžela Márie. "Bol to významný štátny úradník, národovec, už za Uhorska sedel kvôli článkom o Černovej, vyštudoval techniku v Brne, bol stavebný inžinier, zaoberal sa aj zememeračstvom. Po roku 1918 bol členom komisie, ktorá rozhraničovala Československo a Maďarsko," vysvetľuje Zavacká, ktorá sa venuje dejinám propagandy a kontextu budovania totalitných režimov v 20. storočí. "Ako hobby si pestoval archeológiu, patril aj k zakladateľom slovenskej archeológie, mala som ho možnosť poznať z viacerých strán," dopĺňa na margo muža s mnohostrannými záujmami. O manželke dlhoročného predsedu spoločnosti Alliance Francaise v Bratislave však netušila nič. "Už vôbec nie o tom, že bola zavretá, zatiaľ čo on zostával vo funkcii, ani o tom, že napísala knihu spomienok," poznamenala autorka publikácie, ktorá vznikla na pôde SAV a cez osud jednej ženy, jej rodiny a spoluväzňov dokumentuje, ako politika Slovenského štátu zasiahla do životov ľudí, aké nástroje a rétoriku využívala.

Po prepustení sa Mária Janšáková rozhodla z traumatizujúceho pobytu vo väzení "vypísať". Tak vznikol vyše 80-stranový text s názvom Cela číslo 20, ktorý bol publikovaný v roku 1946. Autenticky v ňom popísala väzenský život na slamníku priamo na hlinenej dlážke, bez liekov, bez súdu, bez možnosti obhajoby. Dôvod jej zaistenia nepoznal ani policajný vyšetrovateľ. Odporučil jej len "niečo priznať", aby mala nižší trest. "Bolo to varovanie pre všetkých ostatných, akokoľvek zaslúžilých členov spoločnosti, že ani príslušnosť k významnej rodine, ani bývalé zásluhy ich nezachránia pred tým, že pokiaľ si nedajú pozor na ústa, pôjdu do koncentráku. Koncentrákom sa ľudáci vyhrážali už od jesene 1938. Založili ho na jar 1939, bola to jedna z prvých vecí, ktorú urobili," podčiarkuje historička s tým, že Mária Janšáková sa do ilavského tábora dostala začiatkom októbra 1939 po mesačnom väzení v Bratislave.

"V Ilave stále fungovala aj normálna väznica, ale časť budov vyhradili pre koncentračný tábor. Rozdiel medzi tým bol, že vo väznici musel byť väzeň odsúdený, museli mu preukázať vinu. Vedel, že sa môže voči niečomu odvolať, môže sa brániť. Zatiaľ čo podľa nových noriem Slovenského štátu na to, aby ho zavreli do zaisťovacieho tábora, stačilo, že vzbudzuje vážnu obavu, že bude na prekážku budovania štátu," ozrejmila autorka, ktorá na knižke spolupracovala s filozofom a kurátorom Fedorom Blaščákom.

Súčasťou publikácie, ktorá je dôležitým príspevkom k diskusii o skutočnej povahe Slovenského štátu, je množstvo poznámok, obrazových dokumentov a dobových fotografií. Knihu Ľudácka prevýchova s podtitulom Mária Janšáková v Ilave roku 1939 a jej Cela číslo 20 vydalo Artforum.