Na archívnej snímke herec Milan Ondrík (Pierre Bezuchov) počas tlačovej konferencie Činohry Slovenského národného divadla (SND) k premiére inscenácie adaptácie románu Leva Nikolajeviča Tolstoja Vojna a mier v Bratislave 7. júna 2018.Foto: TASR/Marko Erd
Rozhovor s Milanom Ondríkom o herectve, filme, ale aj rezbárstve a zhavranelých bratoch urobil Peter Śkorňa.
Diapazón jeho postáv je široký – počnúc hrami ruskej klasiky, cez slovenské hry, až po súčasnú svetovú drámu, od drám - cez komédie. Ako herec vyniká svojou vnímavosťou a schopnosťou pravdivo a uveriteľne stvárniť aj ťažké, komplikované charaktery postáv. Napriek svojmu mladému veku sa stal rešpektovaným charakterovým hercom, ktorý svoju prirodzenú dramatickosť, talent, nasadenie, emócie, hereckú vyzretosť a osobitý šarm dokazuje nielen na javisku, ale aj vo filme. Milan Ondrík...
Každého z nás formuje a ovplyvňuje prostredie, z ktorého pochádza. Niektorí umelci sú pokračovateľmi rodinných tradícií a viac, či menej úspešného dedenia „umeleckého žezla“ z generácie na generáciu. Iní sú osamelí jazdci, solitéri, ktorí boli múzami obdarovaní umeleckým talentom. Akú rolu vo vašom herectve, výraze a vnímaní umenia zohralo vaše rodinné prostredie? -Rodina pre mňa vždy znamenala a aj bude znamenať nemenné absolutórium, základ, z ktorého všetko vychádza a čo dokáže napĺňať. Od detstva mi bolo vštepované, že rodina nie je len silné puto ľudí, ktorí sa majú radi a dokážu sa podržať aj v ťažkých životných situáciách, ale aj ľudí, ochotných sa za rodinu obetovať. Aj preto v mladosti, pokiaľ iní chodievali na dovolenky, ja som hrabal seno, robil okolo domu - a hoci som si vedel predstaviť, že by mi možno inde bolo lepšie - rodinné puto, spolupatričnosť, vzájomná pomoc a obeta, boli pre mňa oveľa cennejšie, emotívnejšie a silnejšie momenty. Dnes si uvedomujem, že práve oni dali môjmu ďalšiemu životu pevnejší základ.
Máte to takto zavedené aj vo vašej vlastnej rodine? - Nedávno som nad niečím podobným rozmýšľal v súvislosti s mojimi deťmi. Nemajú to až také jednoduché, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Keď napr. recitujú, sú ovplyvnené tým, že my, ich rodičia sme hercami. Je na ne vyvíjaný oveľa väčší vnútorný tlak, než som zažíval v detstve, či na VŠMU ja, nakoľko som bol „nepopísaným listom“. Bol som – na rozdiel od nich - oveľa slobodnejší. Každopádne, so Zuzkou svoje deti od mala vychovávame tak, aby si pokiaľ možno čo najviac uvedomovali, čo je slušnosť, úcta a pokora. Ja som bol vychovávaný v kresťanskej rodine a doposiaľ si v sebe nesiem zásady snažiť sa byť dobrým človekom a dokázať odpúšťať. Podstatné pritom nie je to, či veríte alebo neveríte v Boha, ale to, že máte spomínané zásady v sebe pevne zakorenené a podľa nich vychovávate aj svoje deti.
Mohli by ste vami spomínané zásady, či „nepopísaný list“ bližšie vysvetliť? - Po príchode na VŠMU bolo mojou výhodou to, že na rozdiel od tých, ktorí absolvovali konzervatóriá, resp. pochádzali z hereckých a umeleckých rodín, som bol „čistý“, neovplyvnený rôznymi nánosmi, porovnávaním, či tým, že to, aby sa stali hercami, chceli byť viac ich príbuzní, než oni samotní. Naopak - jedinou mojou túžbou bolo „utiecť“ od bežného života, aký som žil – od hrabania sena a trávenia prázdnin pri traktore – chcel som žiť vo svete umenia a fantázie (hoci dnes pociťujem čoraz silnejšiu túžbu utekať naspäť: do sveta, z ktorého som kedysi odišiel). Aj preto som sa chcel stať najskôr umeleckým rezbárom a neskôr hercom. O to viac som sa teda chytal možností, o to intenzívnejšie som všetkými zmyslami nasával nové podnety. Zároveň som si postupne uvedomoval, že reálny herecký život začína až skončením školy, nie jej začiatkom, hoci, aj dnes sa ešte cítim byť v určitom zmysle študentom: neustále nasávam nové herecké a umelecké vplyvy, podnety a impulzy. Čo je však absolútne najdôležitejšie, popri tomto všetkom sa snažím byť dobrým človekom. Od tohto sa to všetko odvíja a súvisí to s tým.
V čom konkrétne? - Na skúsenejších kolegoch pozorujem, že čím sú vnútorne vyrovnanejší a bohatší, tým sú aj lepšími hercami. Učím sa byť teda v prvom rade lepším človekom, než hercom...
Pochádzate z prostredia oravského vidieka. Pociťujete to ako výhodu, ktorá ovplyvnila vašu živelnosť, kreativitu, fantáziu, predstavivosť? - Ako určitú výhodu som to pociťoval vo svojich začiatkoch pri klasickom slovenskom repertoári, keď som sa nemusel učiť zahrať kosca, lebo som v mladosti reálne kosil. Viem ako sa hrabe seno a aká je to tvrdá robota. Rovesníci z mesta, ktorí nevedeli mnohé veci čo ja, mi kedysi pripadali smiešni. Dnes, keď sa už aj zo mňa stal mestský človek a aj na príklade svojich detí vidím, že sú v mnohých veciach v nevýhode a ukrátení - oproti deťom, ktoré majú rodinný dom, dvor, či nebodaj žijú na vidieku, sa na to už pozerám inou optikou.
Vďaka starému otcovi, stolárovi, ste získali vzťah k rezbárstvu. Vnímate rezbárstvo ako akési „zadné dvierka“, alebo len ako spôsob udržania si fyzickej zručnosti v rámci voľnočasového relaxu? - K rezbárstvu – do pivnice - unikám vždy, keď mám čo len trochu voľného času. Dokonca som poprosil svojich súrodencov, aby mi k ako dar k štyridsiatke priniesli z Oravy veľký rezbársky stôl. A čo sa týka spomínaných „zadných vrátok“, ja sa nebojím akejkoľvek práce, veď nakoniec, vždy platilo a aj platí, že remeslo má zlaté dno...
Zaujíma ma, ako vnímali vašu snahu stať sa hercom vaši rodičia a okolie. Predsa len, nie je to celkom „poriadne“ remeslo, aké majú vaši súrodenci, ktorí sú či už farárom, policajtom, murárom, ekonómkou, alebo lekárkou a bábkoherečkou. Neboli sklamaní z toho, že sa ich Milan stal „cirkusantom“? - Som druhým najmladším zo siedmich súrodencov a preto boli rodičia, pri takom spektre povolaní v rodine, na to už pripravení. Moje rozhodnutie zobrali ako fakt a skutočnosť, že takéto povolanie v našej rodine ešte nie je. Staršia sestra Ľubka, mi ho vysvetlila a sama odporúčala, pretože som si pomerne dosť dlho vo svojej jednoduchosti naivne myslel, že ten, kto ide na vysokú školu múzických umení, musí ovládať nejaký nástroj, aby mohol neskôr hrať muziku. Rodičia nás milovali natoľko, že nám nechávali voľné krídla a aj preto sme sa rozleteli do rôznych kútov Slovenska a sveta, v rámci rôznych povolaní. Otec bol zváračom, mamka dojičkou a dodnes poriadne nechápem, kde sa to vzalo, aby v jednej malej dedine vyletelo z rodného hniezda všetkých sedem detí. Viete, u nás, na Orave je skôr zvykom, že z takej mnohodetnej rodiny „vyletí“ z rodiny niekam jeden, maximálne dvaja.
Mimochodom, ani jeden z vás sa „nestratil.“ Nie je to podmienené aj tým, že odchodom z ťažších a jednoduchších pomerov ste mali väčšiu motiváciu uspieť, dokázať osudu, že na to máte, nech je kdekoľvek? - Niečo na tom bude. Všetci úspešne robíme to, čo nás baví a napĺňa. A to aj napriek tomu, že napr. mňa neraz niekto nazve darmožráčom, komediantom. Nehnevám sa na týchto nevedomých ľudí, pretože ani len netušia, čo herecké remeslo obnáša. Na druhej strane ma takéto primitívne vnímanie sveta do určitej miery uráža. Práve teraz, keď som nútený byť doma si uvedomujem, aké to asi niekto má, keď ráno odíde do práce a poobede sa vráti sa domov, k rodine o piatej, aké to je - mať celý víkend voľno a do práce ísť len v pondelok. Ja, ako herec som v práci takmer neustále. Keď ľudia pracujú, ja mám skúšky a nácviky predstavení, prípadne filmujem alebo sa učím texty. Večer, keď mnohí takíto kritici oddychujú, ja hrám – častokrát aj pre nich - na javisku. A to častokrát aj pre ich deti - počas sviatkov, či už na Mikuláša, na Štefana. Kým sú oni so svojimi deťmi, moje sú bezo mňa. Priznám sa, že niekedy rozmýšľam, či by nebolo jednoduchšie a lepšie sa vrátiť k remeslu, no nakoniec zatiaľ vždy zvíťazilo herectvo, ktoré ma momentálne robí šťastným a s ktorým sa môžem podeliť vždy – keď hrám – s prítomnými divákmi.
Nakoniec, zrejme to je aj finančne lukratívnejšie, než rezbárstvo... - To je mylná predstava. Nie som a ani nechcem byť hercom, ktorý chodí zo seriálu do seriálu, prípadne hrá aj vo viacerých naraz, absolvuje fušky v dabingu, hrá vo filme a popri tom si občas – aby sa nepovedalo - odskočí aj do divadla. Pre mňa je herectvo akousi obetou. Nežijem zhýralý život, nenapĺňam stránky bulváru svojimi autami, domami, či dovolenkami...
Sedem zhavranelých bratov
Pochádzate zo siedmich detí. Mimochodom, číslovka 7 je veľmi zaujímavá: ide o číslo dokonania Božieho diela a číslo dokonalosti, z posadnutej ženy vyhnal Ježiš sedem diablov, po siedmej hodine opadla horúčka uzdraveného, sedem prosieb má modlitba Pánova. Matematicky ide o najvyššie prvočíslo prvej desiatky. Myslíte si, že tým, že je vás sedem súrodencov, išlo o niečo viac ako náhodu? - Ešte zaujímavejšie by to bolo, keby nás bolo sedem „zhavranených“ bratov (úsmev). Ale vážne. Nevidím v tom žiaden zámer. Jediné, čo je viditeľné je to, že mnohočlenná rodina si vyžaduje pre šťastný život aj veľkú skromnosť a pokoru. V tejto zásade sa snažíme zo Zuzkou vychovávať aj naše deti. Hoci, niekedy je to ťažké, keď si uvedomím, že máme doma napr. plnú chladničku.
Celkovo sú práve skromnosť a pokora v dnešnej dobe nadbytku a nadmernej komerčnej spotreby dosť ťažko uchopiteľné zásady... - Viete, v kúte duše ticho dúfam, aby niektorých ľudí práve tieto okamihy, ktoré momentálne prežívame, naučili väčšej pokore a skromnosti, hoci sa obávam, že sa tak nestane. Denno-denne sme svedkami, že sú ľudia nenapraviteľní, nechcú sa poučiť z minulosti, nie to ešte z momentálnej situácie a doby, v ktorej žijeme. Niekedy sa sám seba pýtam, čo ešte musíme zažiť, aby sme sa konečne prebudili. Neviem. Skôr sa obávam, že opäť budú z tohto nešťastia profitovať iba tí, ktorí vždy dokážu v „správny čas“ prevrátiť kabát a nasadiť si masku baránka, hoci sa pod ňou zvyčajne ukrýva len prospechárstvo, faloš, podlosť a zloba.
Vy ste – čo sa detí týka - zatiaľ skončili pri trojke. Ste s rodičovskou hyperaktivitou už na konci? - Keď majú deti „svoj deň“, sú akoby utrhnuté z reťaze a mne ide odtrhnúť hlavu, mám pocit, ako keby sme nemal tri, ale rovno aj sedem detí (smiech). Vtedy si uvedomujem, čo a koľko toho pre našu rodinu robí moja Zuzka. Kým si ja môžem chodiť „len“ do roboty, Zuzkina robota doma je však častokrát omnoho náročnejšia. A čo sa týka počtu detí, myslím si, že sme už na konci a dúfam, že sa budeme najbližšie tešiť už len z vnúčat.
Aj v súvislosti s inscenáciou Nevesta hôľ, ste uviedli, že „Diabol je v nás ľuďoch, rovnako ako Boh...“ Povedali ste to na základe osobnej skúsenosti? - Mnohokrát som sa v živote dotýkal krásnych, božských vecí, ale priznávam, prstom som sa dotkol aj vecí diabolsky negatívnych. Človek nemusí byť veriaci, aby uveril na lásku, u kresťanov na Boha a rovnako aj na zlo - Diabla. Záleží len od nás, čomu dovolíme, aby nás formovalo, ovplyvňovalo a vstupovalo do našich životov a rodín. Klamal by som, keby som tvrdil, že s týmto nebojujem, často mi život nejde podľa mojich predstáv, no o to viac sa snažím byť lepším človekom. A to je pre mňa základ – snažiť sa byť lepším človekom, než som.
Herectvo vs. film
Hoci dostávame do vienka určité predispozície už pri narodení, to, do akej miery sa rozvinú, záleží aj množstva iných faktorov. Kto formoval váš herecký talent? - Nehovoril by som celkom o talente, nakoľko sa neustále učím byť dobrým hercom. Aj preto, keď neviem, ako mám počas skúšky nejakú rolu zahrať, nechám to na ľudí okolo mňa. Prípadne si všímam situáciu v ktorej som, učím sa od kolegov. Najčastejšie sa vo svojom vnútri vrátim na chvíľu do svojho detstva a pozriem sa na vzniknutú situáciu, s ktorou si neviem rady detskými očami. Pomocou toho v okamihu sekundy vymažem všetku neistotu a nechám sa viesť akousi pomyselnou čistotou detského pohľadu na svet. Práve ten mi dáva veľkú dávku vnútornej slobody, pri ňom dokážem vypnúť, vďaka čomu ťažké filozofické, moralizujúce, či dramatické okamihy mojej roly môžem zahrať oveľa lepšie.
Máte svoj herecký vzor? - Nemám. A ak, potom sú ním moje deti, rodičia, kolegovia a kamaráti – teda bezprostredný život vôkol mňa.
Na snímke zľava Miloslav Král, Milan Ondrík, Marián Gejšberg a Branislav Matuščin na generálnej skúške hry Kráľ Lear 2. apríla 2009.Foto: TASR - Pavel Neubauer
Už v hre Coriolanus, ktorú pre národné divadlo režisérsky spracoval Diego de Brea, ste zaujali svojou dramatickou polohou herectva, expresívnosťou, podobne ako v ďalších iných rolách určitou, až nespútanou živelnosťou. Znamená to, že sa cítite najkomfortnejšie práve v takýchto polohách, alebo vám sedia aj iné, komediálnejšie, či komornejšie role? - Mám rád mix postáv, zmenu žánru. Hry sa pritom nesnažím zahrať čo najdramatickejšie, či najkomediálnejšie, ale naplno - čo najpresnejšie. Aj preto kým jedni ma vnímajú ako dramatického herca - na základe hier Coriolanus, či Rivers of Babylon, iní zase ako ľudového, komediálneho herca, napr. vďaka hre Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch. Mimochodom, práve dnes, keď robíme rozhovor, som mal mať akurát premiéru ďalšej „klasiky“ - hry Kubo...
Tá je medzi ľuďmi nezmazateľne zapísaná vďaka jej stvárneniu Jozefom Krónerom... - A zahral ho geniálne. Ja sa však Kuba snažím uchopiť úplne inak. Pre mňa Kubo nie je komediálna postava, ale naopak, dramatická. Ide o vážnu tému postihnutého človeka, ktorý je vystavený určitej životnej situácii. Takto pravdivo ho chcem aj zahrať.
Viacerí herci a umelci sa zapíšu do vedomia diváckej verejnosti určitou výrazovou pózou, charakteristikou. Niektorí ostanú pre divákov navždy „lámačmi“ sŕdc, iní darebákmi, „krivákmi“ a ďalší len „srandistami“ s vypúlenými očami - hoci by dobre hrali aj v iných žánroch. Do akej kategórie herectva by ste sa zaradili by? Dá sa - aj napriek vášmu mladému veku - pomenovať „Ondríkovský“ typ herectva? - Snažím sa vyvarovať zaškatuľkovaniu. To bol aj jeden z dôvodov, prečo som pomerne skoro „stopol“ moje účinkovanie v televíznych projektoch v okamihu, keď som mal pocit, že by som vďaka nim mohol byť „zaškatuľkovaný“. A to aj napriek finančnému profitu, ktorý by pomohol našej rodinnej ekonomickej situácii. Vrátil som sa späť tam, kde patrím - do divadla. Pokiaľ sa to dá, snažím sa ostať „nepopísaným listom“, aby si ma ľudia pamätali ako konkrétnu postavu, ktorú hrám či vo filme, alebo v divadle. Možno vyzniem neskromne, ale mám pocit, že týmto svojim sebazaprením, keď ma ľudia vnímajú cez postavy ktoré hrám, sa mi podarí byť hodnotnejším hercom. Som radšej, keď si ľudia povedia, že ten Rácz, Bezuchov, Ľudovít, Dodo, či Coriolanus boli dobrí, než keby som sa mal „zlievať“ počas jedného večera v dvoch až troch seriáloch a všetci by hovorili len o Ondríkovi, bez toho, aby si pamätali čo len jednu postavu, ktorú by som hral. Každý máme na výber. Z tohto dôvodu „nežijem“ na sociálnych sieťach a instagrame, nezverejňujem bulváru svoj intímny a súkromný život, nepotrebujem sa chváliť, či a v akej lukratívnej časti bývam, aké mám auto a kde trávim dovolenky. Sám seba si vážim natoľko, že viem, že o tom, či budú diváci moje herectvo akceptovať a aké bude moje umelecké renomé, sa rozhoduje na javisku a pred kamerou - nie v podliezaní sa bulvárnym médiám a sociálnym sieťam.
Jeden váš kolega, v rámci nášho rozhovoru nazval niektorých kolegov hypotekárnymi hercami, ktorí, aby si udržali svoj nadštandard, idú zo seriálu do seriálu, nehľadiac na kvalitu. Ako uviedol: „Herec rastie aj tým, čo hrať prijme a čo hrať odmietne, čoho je ochotný sa vzdať, čo oželieť. Niekedy je dôležité vedieť pribrzdiť, lebo inak sa vás publikum a aj divák preje...“ - Nie všetci umelci a herci sú takí, aj keď, žiaľ, je pravdou, že častokrát najhlasnejšie „kričia“ v médiách tí, ktorí by mali byť ticho a ticho sú tí, ktorí by mali „kričať“. Umelci, ktorí nekričia, sú väčšinou tí, ktorí umenie berú ako svoju rehoľu, záleží im na jeho kvalite viac, než na svojom profite a egu. Aj preto mnohí z nich balansujú na hranici existenčného prežitia.
Po škole ste desaťročie pôsobili v nitrianskom Divadle Andreja Bagara, ktoré patrí medzi jedno z najlepších slovenských divadelných scén. Čo ovplyvnilo skutočnosť, že ste sa ocitli práve tu a nie napr. vo Zvolene, Žiline, či Martine? - Emócia. Keď som ako študent prichádzal na festival Divadelná Nitra v noci do Nitry z Bratislavy, upútala ma jej nočná atmosféra. Neskôr, keď som do nej zavítal opäť, tentokrát z opačnej strany, osvietená Nitra v údolí pod Zoborom ma úplne očarila. Po škole som si dal ponuku do Nitry aj preto, že z neho v tom čase odchádzala jedna herecká generácia, čím sa otvorila možnosť získania angažmánu. Dodnes to neľutujem, nakoľko som zažil jednu z najlepších ér nitrianskeho divadla, mal sa možnosť vyhrať a zažiť režisérov, akými boli Jožko Bednárik, či Spišákovci. V Nitre som dostal tú najlepšiu hereckú školu, akú som po absolvovaní VŠMU mohol dostať. Dodnes ľudí okolo divadla v Nitre považujem za svoju druhú rodinu. Na druhej strane som rád, že som dostal ponuku do Slovenského národného divadla, čím som sa umelecky posunul o trochu ďalej...
Hoci máte len štyridsiatku, máte za sebou pár veľmi výrazných a zaujímavých hereckých a divadelných rolí. Ktorú považujete za svoj herecký „majsterštich“? - Tú, ktorá bude najbližšia. Tak v divadle, ako aj vo filme.
Kedysi ste povedali, že divadlo je pre vás najväčšou láskou. Je tomu tak stále, alebo ho už začína nahrádzať film? - Divadlo vnímam ako stabilný a nespochybniteľný základ. Film ako jeho nadstavbu, čosi za odmenu, ako zúročenie hereckých polôh a variácií, ktoré som si odskúšal a odohral na divadelnom javisku.
Napriek tomu, že vaša filmografia je širšia, nemôžem si pomôcť, ale z môjho pohľadu najvýraznejšie a najvyzretejšie filmové herectvo ste podali práve vo filmoch Marka Škopa (Eva Nová a Nech je svetlo). Súhlasíte so mnou? Pokiaľ áno, čím to je? Je to režisérskou filmovou poetikou Marka Škopa, jeho schopnosťou odpozorovania reality, charakterového naturelu jednotlivých postáv? - Filmovú kariéru som začal až v spojitosti s Markom Škopom. V jeho filmoch som mohol predviesť herecky najvýraznejší prejav. On je príčinou, prečo som si okrem divadla zamiloval aj film. Marko je jedným z najtalentovanejších ľudí vo filmovej brandži na Slovensku. Očaril ma jeho prístup, ako s pokorou a trpezlivosťou pracuje s hercami a ich talentom, len aby z nich dostal presne takú výpoveď, akú chce. Možno tým, že bol dokumentarista, má dar vycítiť aj tie najjemnejšie nuansy, dokáže citlivo pracovať s emóciami, vďaka čomu dosiahne najemotívnejší, najpresnejší a najrealistickejší obraz. Taký, že pri jeho filmoch nadobúdate pocit, že už nejde o film, ale o autentickú realitu, inšpirovanú životom.
Na snímke slovenský herec Milan Ondrík (druhý sprava), ktorý získal Cenu za najlepší mužský herecký výkon, a to za rolu vo filme Nech je svetlo pózuje s režisérom Markom Škopom (druhý vľavo) a ostatnými tvorcami filmu na 54. medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch 6. júla 2019.Foto: TASR Ján Proner
Ktorý slovenský, resp. zahraničný herec je vášmu typovému hereckému prejaví najbližší? Taký, ktorým sa inšpirujete, či keď vás k nemu prirovnajú, beriete to ako pozitívum a poctu? - Pri točení filmu Veterán o mne režisér Jan Hřebejk povedal, že som slovenský Joaquin Phoenix. A to bolo ešte pred uvedením filmu Joker do kín. Potešilo ma to, lebo ide o výborného herca. Ale jedným dychom dodávam, že aj pobavilo... Osobne uznávam hercov, akými sú Leonardo DiCaprio, Russell Crow, či Brad Pitt, ktorí si popularitu a rešpekt získali predovšetkým svojim talentom.
Čo je tým kritériom, na základe ktorého umelec môže o sebe povedať, že je dobrým hercom? - V divadle ide predovšetkým o reakciu publika v hľadisku. Niekedy to môžu byť aj kritiky, tie však nečítam veľmi rád. Napriek tomu dokážem prijímať nielen pozitívne kritiky po získaní ocenenia, ale snažím sa trpezlivo učiť čítať aj tie negatívne. Hoci, pozitívne mám radšej (úsmev). Najväčším ocenením však pre mňa bolo, keď som po preberaní jedného z ocenení prišiel domov a tam mi moje deti dali vyrobený papierový glóbus na podstavci s nápisom Cena pre najlepšieho otca. A hoci to Zuzka už chcela vyhodiť, mám túto najcennejšiu cenu odloženú tak, aby som ju mal vždy na očiach.
Váš herecký prejav dostáva civilnejší, vyzretejší a takpovediac „učesanejší“ nádych. Čím to je spôsobené? Postupným umeleckým dozrievaním, vekom, alebo aj vďaka možnosti sa „vybrúsiť“ v prítomnosti takých výrazných hereckých osobností, akými sú Huba, Vašáryová, Horváth, Jamrich a pod.? - Vami spomínanými kolegami sa inšpirujem a snažím sa od nich pochytiť, čo sa dá. Zároveň však musím dodať že sa „zušľachťujem“ aj snahou o pokoru, snažím sa stáť nohami na zemi a „nelietať“ pričasto v oblakoch. Snažím sa nebyť ani tak lepším hercom, ako skôr človekom, pretože práve to mi dáva na javisku tie pomyselné umelecké krídla.
Hrávate v ruských, či slovenských klasikách, ale aj s hrách súčasných autorov. A to tak vtipné, ako aj dramatické role. Ktorý typ postáv je najbližší vášmu naturelu? - Všetky sú pre mňa rovnocenné, pretože sa snažím nájsť v každej jednej z nich. Snažím sa, aby moje role nesplývali, ale aby bola každá samostatne zapamätateľná. Niekedy som prekvapený sám zo seba, koľko osobnostných typov rolí mám v sebe ukrytých, ako viem byť raz pozitívny, inokedy negatívny, raz psychicky narušený a inokedy dobrý a milý. Popravde – nielen v divadle počas hrania, ale niekedy sú z toho nakopeného množstva charakterov mojich postáv vo mne prekvapení aj doma, hlavne keď sa mi nedarí byť vždy tým milým, spravodlivým a dobrým otcom a manželom...
Tvrdíte, že sa snažíte hrať len pravdu – a to tak vo filme, ako aj v divadle, pretože hráte presne. Dá sa to aj inak? - Sám na sebe cítim, keď pri hraní pomyselný „volant“ natočím niekedy viac doprava, inokedy doľava. No vždy po predstavení, či natočenom zábere, si daný okamih snažím sám pre seba skomentovať a pokúšam sa „volant“ vyrovnať. Aj napriek tomu, že diváci a lebo režisér sú spokojní. Takúto sebakontrolu musíte mať, ak chcete napredovať. Lebo robiť veci len preto, aby sa na vás diváci viac zasmiali, či vám viac zatlieskali, nie je ideálne. Ja sa budem snažiť radšej hrať pravdivo.
Človek, maximálne oddaný umeniu dokáže len veľmi ťažko stáť aj nohami pevne na zemi. Byť umelcom ukotveným v realite a prítomným aj v rámci rodiny. Dá sa to? - Dá, pokiaľ máte vytvorené pevné rodinné zázemie. V mojom prípade ma do reality vracajú Zuzka a naše deti. Ony sú pre mňa najsilnejším stabilizujúcim faktorom v môjho života. V divadle – či chcete, alebo nie – sa dostávate do iných svetov, dimenzií, psychológie postáv. Aj preto sa snažím „stabilizovať najmä doma, s rodinou. Toto som si priniesol od mojich rodičov a rodiny z Oravy. Ako som už povedal, nič vás v živote neudrží nad vodou viac, než rodina. To ale neznamená, že aj my so Zuzkou medzi sebou nezažívame občasné búrky. Len sa ich snažím vždy čo najskôr vyriešiť, pretože na javisku dokážem byť stopercentný len keď mám v duši pokoj a rodinu a Zuzku na pohode.
Hovorí sa, že súčasná situácia zmení mnoho vecí. Myslíte, že sa zmení aj divadlo ako také a ak áno, do akej miery? Bude budúcnosť žičlivá k herectvu a umeniu, alebo sa všetci uchýlia k lacnejšej a nenáročnej forme kultúry, estrády a umenia? - Neviem. Verím v silu divadla, verím, že nezahynie a že sa divadelníci nakoniec nestanú youtubermi, ako je tomu v týchto dňoch. Akurát ma napadlo, že pred dvoma rokmi sme mali v Teatro Tatro premiéru hry Stalker, v ktorej sme hrali v maskách...
... áno, viem. Za úlohu Rodericka v tejto inscenácii, ste boli nominovaný za najlepší mužský herecký výkon v rámci ocenenia Dosky 2018... - ...a okrem masiek sme vyťahovali aj rôzne dezinfekčné prostriedky. Nedávno som sa s kamarátom z divadla Teatro Tatro bavil o tom, kde máme rekvizity z tejto hry, lebo mi chýbalo rúško... Viem si predstaviť, že teraz, keď sa nemôže kvôli koronavírusu divadlo hrať, by sme túto hru „oprášili“ a hrali ju tajne, v maskách, len pre pár ľudí, ktorí by prišli tajne v rúškach na nepovolené utajované predstavenie. A všetci – diváci v rúškach a my, herci v maskách – by sme sa počas predstavenia celí vzrušení báli, že sa buď nakazíme vírusom, alebo si pre nás príde prepadové komando hygienikov a policajtov. Pozitívom by nakoniec bolo, že by sme sa všetci nakazili len umením. Za propagáciu divadla a umenia by to myslím stálo, lebo spoločnosť je tým vyspelejšia a kultivovanejšia, čím viac je nakazená umením, na úkor epidémie komercie a braku...
Na snímke zľava herci Milan Ondrík a Zuzana Konečná, režisér Marek Škop a František Beleš (predstaviteľ Adama) počas tlačovej konferencie po projekcii celovečerného filmu Nech je svetlo pri príležitosti otvorenia 25. ročníka filmovej prehliadky filmov na Slovensku Projekt 100. V Bratislave 18. septembra 2019. Foto: TASR Pavel Neubauer
Tak postava Milana vo filme Nech je svetlo, ako aj postava Doda vo filme Eva Nová sú stvárnením bežných ľudí, akí žijú povedľa každého z nás, pričom si ich osudy a vnútorné napätia pre ich normálnosť a prostotu väčšinou ani len nevšímame. Obe role sú stvárneným hronského prehliadaného „človeka milióna“, žiadneho bonvivána, lámača sŕdc, či mainstremového dobrodruha. Je práve táto civilnosť a ich vnútorná tragickosť, vzájomné napätie a rozpory tým, čo vás primälo k o to výraznejšej hereckej a umeleckej výpovedi? - Mám pocit, že tak vo filme ako aj v divadle je prezentovaných množstvo hrdinov a charakterových typov, ľudí, ktorí dokázali čosi výnimočné. Pritom, akosi zabúdame na bežných hrdinov všedných dní, častokrát našich blízkych, susedov, zdravotné sestry, lekárov, učiteľov a pod., ktorých každodennú výnimočnosť a hrdinskosť prijímame ako samozrejmosť. Ich obyčajnosť je pritom výnimočná aj tým, že svoju hrdinskosť prežívajú bez akéhokoľvek pátosu, oceňovania a fanfár. Žiaľ, až keď je neskoro si uvedomujeme, že aj takíto ľudia, hoci obyčajní, majú aj svoje veľké problémy, šťastia a emócie. A v tom spočíva celý modus – vivendi: keď si začneme všímať a zaujímať sa aj o takýchto obyčajných ľudí okolo seba, možno s prekvapením zistíme, že ich hrdinstvo spočíva v tom, že dokážu prežiť skromne a pokorne svoj neobyčajný život v obyčajnosti...
Milan Ondrík – pochádza z oravskej dediny Liesek ( 3. máj 1980). Je druhým najmladším, zo siedmych súrodencov. Po starom otcovi zdedil výtvarný talent a venoval sa rezbárstvu aj na strednej škole, keď študoval Umelecko-remeselné spracovanie dreva so zameraním na rezbárske práce na Strednom odbornom učilišti elektrotechnickom v Nižnej. Vyštudoval VŠMU v Bratislave - v ročníku Petra Mankoveckého a Zuzany Kronerovej. Po skončení školy pôsobil desať rokov v Divadle Andreja Bagara v Nitre, po ktorých prijal ponuku a stal sa členom Slovenského národného divadla v Bratislave. Žije v Nitre so svojou partnerkou a herečkou Zuzanou Moravcovou, a s ich troma deťmi. V roku 2016 získal cenu Slnko v sieti za Najlepší mužský herecký výkon vo filme Eva Nová, v roku 2018 bol naposledy nominovaným finalistom ocenenia DOSKY 2018 za najlepší mužský herecký výkon. V roku 2019 získal cenu prestížneho IFF v Karlových Varoch za najlepší mužský herecký výkon v dráme Nech je svetlo.
