Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Básne nadčasového autora ako napríklad Jablko, Jesenná láska, Len tak, Nite zazneli v podaní Mateja Marušina, Františka Kovára i Dušana Jamricha. Obľúbený Válkov recitátor zarecitoval i Hluché miesto, poslednú Válkovu báseň, napísanú týždeň pred smrťou 14. januára 1991.
Autor TASR
Bratislava 5. júna (TASR) - Pod názvom Príťažlivosť poézie sa uskutočnil dnes v Bratislave slávnostný program venovaný významnému slovenskému básnikovi a prekladateľovi Miroslavovi Válkovi. Podujatie pri príležitosti jeho nedožitých 90. narodenín usporiadalo v Dvorane Ministerstva kultúry SR Národné osvetové centrum. "Jeho dielo preveril čas, je to nespochybniteľne veľký básnik, dodnes obľúbený a čítaný," povedal minister kultúry SR Marek Maďarič o Miroslavovi Válkovi, ktorý bol tiež politikom. "Bol prvý slovenský minister kultúry a napriek tomu, že pôsobil v čase, kedy ideológia strážila kultúru, aj ju krivila, on v rade ministrov vyčnieva ako osobnosť, ktorá si napriek tomu dokázala uchovať ľudský a intelektuálny kredit," dodal Maďarič s tým, že v prípade Válkovej osobnosti je čo si pripomínať a na čo nadväzovať.
V programe, ktorý otvorila najznámejšia skladba Ilju Zeljenku Musica slovaca v podaní Mucha Quartet, zazneli Válkove citáty venované poézii i jej prekladu. Básne nadčasového autora ako napríklad Jablko, Jesenná láska, Len tak, Nite zazneli v podaní Mateja Marušina, Františka Kovára i Dušana Jamricha. Obľúbený Válkov recitátor zarecitoval i Hluché miesto, poslednú Válkovu báseň, napísanú týždeň pred smrťou 14. januára 1991. Tvorbu básnika, ktorý dal slovenskej poézie zbierky ako Dotyky (1959), Príťažlivosť (1961), Nepokoj (1963) či Milovanie v husej koži (1965), spestrili hudobné a spevácke čísla, nechýbal francúzsky šansón, ktorý mal básnik v obľube. "Mal rád aj jazzovú hudbu, aj šansóny, dosť sa venoval francúzskemu jazyku, preto som zaradila do programu aj Paula Verlaina, bol to jeho obľúbený básnik," poznamenala autorka scenára slávnostného programu a jeho iniciátorka Jana Liptáková.
Válkova poézia inšpirovala aj hudobníkov a spevákov, niektoré jeho básne boli zhudobnené, napríklad Po písmenku (Pavol Hammel), Dáma so závojom (Richard Müller), Smutná ranná električka (Marián Varga), Jesenná láska (Miroslav Žbirka). "Vždy som ho vnímal ako vrcholového slovenského básnika odhliadnuc od funkcie, ktorú zastával, ale s prihliadnutím na to, že hoci robil túto funkciu, keď bola príležitosť, tak umelcom istým spôsobom pomohol, nie úplne všetkým, ale niekedy aj niektoré veci dokázal zachrániť," povedal pre TASR herec František Kovár na margo Miroslava Válka. "V tej dobe bol veľmi rešpektovaný a uvedomoval si na jednej strane z pozície básnika, človeka, ktorý vníma hĺbku života, na druhej strane si uvedomoval svoju poplatnosť v zmysle svojho straníckeho zaradenia, takže bola to trošku schizofrénia," dodal.
V programe, ktorý otvorila najznámejšia skladba Ilju Zeljenku Musica slovaca v podaní Mucha Quartet, zazneli Válkove citáty venované poézii i jej prekladu. Básne nadčasového autora ako napríklad Jablko, Jesenná láska, Len tak, Nite zazneli v podaní Mateja Marušina, Františka Kovára i Dušana Jamricha. Obľúbený Válkov recitátor zarecitoval i Hluché miesto, poslednú Válkovu báseň, napísanú týždeň pred smrťou 14. januára 1991. Tvorbu básnika, ktorý dal slovenskej poézie zbierky ako Dotyky (1959), Príťažlivosť (1961), Nepokoj (1963) či Milovanie v husej koži (1965), spestrili hudobné a spevácke čísla, nechýbal francúzsky šansón, ktorý mal básnik v obľube. "Mal rád aj jazzovú hudbu, aj šansóny, dosť sa venoval francúzskemu jazyku, preto som zaradila do programu aj Paula Verlaina, bol to jeho obľúbený básnik," poznamenala autorka scenára slávnostného programu a jeho iniciátorka Jana Liptáková.
Válkova poézia inšpirovala aj hudobníkov a spevákov, niektoré jeho básne boli zhudobnené, napríklad Po písmenku (Pavol Hammel), Dáma so závojom (Richard Müller), Smutná ranná električka (Marián Varga), Jesenná láska (Miroslav Žbirka). "Vždy som ho vnímal ako vrcholového slovenského básnika odhliadnuc od funkcie, ktorú zastával, ale s prihliadnutím na to, že hoci robil túto funkciu, keď bola príležitosť, tak umelcom istým spôsobom pomohol, nie úplne všetkým, ale niekedy aj niektoré veci dokázal zachrániť," povedal pre TASR herec František Kovár na margo Miroslava Válka. "V tej dobe bol veľmi rešpektovaný a uvedomoval si na jednej strane z pozície básnika, človeka, ktorý vníma hĺbku života, na druhej strane si uvedomoval svoju poplatnosť v zmysle svojho straníckeho zaradenia, takže bola to trošku schizofrénia," dodal.
Miroslav Válek, básnik, publicista, prekladateľ, organizátor kultúrneho života, politik, patrí k najvýznamnejším predstaviteľom slovenskej poézie druhej polovice 20. storočia. Narodil sa v 27. júla 1927 v Trnave, kde v roku 1947 maturoval na obchodnej akadémii. V štúdiu pokračoval na vysokej obchodnej škole v Bratislave, zo zdravotných dôvodov štúdium nedokončil. Od roku 1949 pracoval v redakciách neliterárnych časopisov (Slovenský roľník, Týždeň, Družstevný obzor). Bol redaktorom vo vydavateľstve Mladé letá a koncom 50. rokov sa stal redaktorom a v rokoch 1962-66 šéfredaktorom časopisu Mladá tvorba, ktorý znamenal mimoriadny prínos pre slovenskú literatúru a kultúru. Bol spoluzakladateľom a prvým šéfredaktorom časopisu Romboid, súčasne zastával funkciu tajomníka Zväzu slovenských spisovateľov.
Po federatívnom usporiadaní ČSSR sa stal v roku 1969 prvým ministrom kultúry, na poste zotrval do roku 1988. V období tzv. normalizácie sa ako minister kultúry snažil o rozvoj a napredovanie slovenskej kultúry, bránil ju pred nepriaznivými vplyvmi a hrubými mocenskými zásahmi. Bol členom Predsedníctva ÚV KSS, v rokoch 1971-76 poslancom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia, následne v rokoch 1976-1989 poslanom Slovenskej národnej rady. Krátko pôsobil ako predseda Zväzu československých spisovateľov. Z politiky dobrovoľne odišiel ešte pred Novembrom 1989. Zomrel 27. januára 1991 v Bratislave.
Po federatívnom usporiadaní ČSSR sa stal v roku 1969 prvým ministrom kultúry, na poste zotrval do roku 1988. V období tzv. normalizácie sa ako minister kultúry snažil o rozvoj a napredovanie slovenskej kultúry, bránil ju pred nepriaznivými vplyvmi a hrubými mocenskými zásahmi. Bol členom Predsedníctva ÚV KSS, v rokoch 1971-76 poslancom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia, následne v rokoch 1976-1989 poslanom Slovenskej národnej rady. Krátko pôsobil ako predseda Zväzu československých spisovateľov. Z politiky dobrovoľne odišiel ešte pred Novembrom 1989. Zomrel 27. januára 1991 v Bratislave.
