Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Zahral si v legendárnych filmoch "Marečku, podejte mi pero!" a Černí baroni.
Autor TASR
Praha/Bratislava 24. októbra (TASR) – Vlastne nikdy nechcel byť hercom, ale práve vďaka divadelným doskám, filmovému plátnu a televíznej obrazovke sa stal jedným z najznámejších, najobľúbenejších i najobsadzovanejších českých hercov. Syn hereckej legendy Jiřího Sováka, osobitý český herec a svojrázny pesničkár Jiří Schmitzer sa dožíva v piatok 25. októbra 70 rokov. Aj napriek tomu, že je synom legendárneho herca, jeho cesta k herectvu nebola priamočiara a jednoduchá.
Jiří Schmitzer sa narodil v Prahe 25. októbra 1949. Podľa vlastných slov už na základnej škole mal katastrofálne výsledky a preto išiel na elektrotechnickú priemyslovku cez učňovku, na ktorej sa rok učil za zámočníka. "Mama veľmi múdro vybrala školu, na ktorú nikto nechcel ísť," hovorí s iróniou jemu vlastnou. Popri štúdiu na strednej škole hral v rôznych pražských beatových kapelách a skladal piesne. Na Divadelnú fakultu pražskej Akadémie múzických umení (DAMU) sa dostal až na druhý pokus.
Hneď po skončení DAMU získal v roku 1974 svoj prvý angažmán v Činohernom štúdiu v Ústi nad Labem. Do tohto súboru sa vrátil po pôsobení v Armádnom umeleckom súbore, v ktorom absolvoval vojenskú službu (1975-1976) a dvojročnom účinkovaní v divadle Ateliér. V roku 1985 ho angažovalo legendárne Studio Ypsilon, ktoré bolo jeho domovskou scénou takmer dvadsať rokov.
Ypsilonka sa v tom čase vyprofilovala na významnú alternatívnu scénu s osobnostne silným súborom a Jiří Schmitzer sa zaradil medzi jeho popredných členov. Zahral si napríklad v inscenácii Vosková figura, ktorá bola ocenená Českým literárny fondom. Ďalej v hrách Horké to někdo rád či Vše pro firmu.
Vďaka hereckému zázemiu rodičov mal Jiří Schmitzer od malička otvorenú cestu aj do filmových a televíznych štúdií. Už ako štvorročný sa spolu s matkou objavil v úplných začiatkoch Československej televízie. Prvú skutočnú televíznu úlohu získal v seriáli Eliška a její rod (1966), za prvú filmovú rolu sa považuje postava veršujúceho študenta vo filme Takže ahoj (1970).
Väčšiu filmovú úlohu mu ponúkol režisér Oldřich Lipský v komédii Tři chlapi na cestách (1973), či v legendárnom filme "Marečku, podejte mi pero!" (1976), kde si Schmitzer so Sovákom zahrali postavy syna a otca. Medzitým hral Schmitzer aj v seriáli Chalupáři (1975)
Titulná rola správcu pivovaru naňho čakala vo filme Jiřího Menzla Postřižiny (1980). Ten istý režisér ho obsadil aj do filmov Slavnosti sněženek (1983) a Vesničko má středisková (1986). Ďalšiu pôsobivú postavu Bóžu stvárnil Schmitzer vo filme Dům pro dva (Miloš Zábranský, 1987). Nasledovali legendárni Černí baroni (Zdenek Sirový, 1992), či film Báječná léta pod psa (Petr Nikolaev, 1997).
Veľkú úlohu Martina Kandu vytvoril Schimtzer v televíznom seriáli Zdivočelá země (1997-2012). Za stvárnenie politického väzňa Jaroslava Svobodu v psychologickej dráme Bumerang získal v roku 1997 Českého leva. Túto prestížnu cenu dostal aj za úlohy v tragikomédii Kráska v nesnázích (Jan Hřebejk, 2006) a v komornej dráme Jako nikdy (Zdeněk Tyc, 2013), v ktorej brilantne zahral zomierajúceho muža bojujúceho s rakovinou. Zatiaľ posledný filmový hit, v ktorom si Jiří Schmitzer zahral spolu s Ladislavom Mrkvičkom, sa dostal do kín tento rok pod názvom Staříci.
So svojim otcom Jiřím Sovákom (1920-2000), ktorý sa pôvodne volal Jiří Schmitzer (toto meno si zmenil počas nemeckej okupácie na česky znejúce Sovák) sa postavil poslednýkrát pred kameru v divácky mimoriadne úspešnej komédii "Marečku, podejte mi pero!".
Vzťahy medzi otcom a synom neboli zďaleka ideálne, pričom hlavným dôvodom bol odchod otca od rodiny. Spory sa ešte viac vyostril v roku 1976, kedy 27-ročný Schmitzer spôsobil v opitosti dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel chodec. Došlo k nej práve počas nakrúcania tejto kultovej komédie. Syna slávneho otca odsúdili na tri roky odňatia slobody – po roku a pol ho z väzenia za dobré správanie prepustili. Priepasť medzi otcom a synom sa nepodarilo nikdy premostiť. Jiří Schmitzer nakoniec neprišiel svojmu otcovi, ktorý zomrel 6. februára 2000, ani na pohreb.
V súčasnosti sa Jiří Schmitzer venuje najmä vystupovaniu s gitarou a spievaniu, o ktorom od mladosti tvrdil, že je jeho najobľúbenejším koníčkom. "To je pre mňa najlepšie, tam som absolútne slobodný," zdôrazňuje. Milovníci jeho tvorby tvrdia, že jeho koncerty sú zaujímavé aj preto, lebo na nich očakávane zaznie vždy niečo neočakávané.
Jiří Schmitzer sa narodil v Prahe 25. októbra 1949. Podľa vlastných slov už na základnej škole mal katastrofálne výsledky a preto išiel na elektrotechnickú priemyslovku cez učňovku, na ktorej sa rok učil za zámočníka. "Mama veľmi múdro vybrala školu, na ktorú nikto nechcel ísť," hovorí s iróniou jemu vlastnou. Popri štúdiu na strednej škole hral v rôznych pražských beatových kapelách a skladal piesne. Na Divadelnú fakultu pražskej Akadémie múzických umení (DAMU) sa dostal až na druhý pokus.
Hneď po skončení DAMU získal v roku 1974 svoj prvý angažmán v Činohernom štúdiu v Ústi nad Labem. Do tohto súboru sa vrátil po pôsobení v Armádnom umeleckom súbore, v ktorom absolvoval vojenskú službu (1975-1976) a dvojročnom účinkovaní v divadle Ateliér. V roku 1985 ho angažovalo legendárne Studio Ypsilon, ktoré bolo jeho domovskou scénou takmer dvadsať rokov.
Ypsilonka sa v tom čase vyprofilovala na významnú alternatívnu scénu s osobnostne silným súborom a Jiří Schmitzer sa zaradil medzi jeho popredných členov. Zahral si napríklad v inscenácii Vosková figura, ktorá bola ocenená Českým literárny fondom. Ďalej v hrách Horké to někdo rád či Vše pro firmu.
Vďaka hereckému zázemiu rodičov mal Jiří Schmitzer od malička otvorenú cestu aj do filmových a televíznych štúdií. Už ako štvorročný sa spolu s matkou objavil v úplných začiatkoch Československej televízie. Prvú skutočnú televíznu úlohu získal v seriáli Eliška a její rod (1966), za prvú filmovú rolu sa považuje postava veršujúceho študenta vo filme Takže ahoj (1970).
Väčšiu filmovú úlohu mu ponúkol režisér Oldřich Lipský v komédii Tři chlapi na cestách (1973), či v legendárnom filme "Marečku, podejte mi pero!" (1976), kde si Schmitzer so Sovákom zahrali postavy syna a otca. Medzitým hral Schmitzer aj v seriáli Chalupáři (1975)
Titulná rola správcu pivovaru naňho čakala vo filme Jiřího Menzla Postřižiny (1980). Ten istý režisér ho obsadil aj do filmov Slavnosti sněženek (1983) a Vesničko má středisková (1986). Ďalšiu pôsobivú postavu Bóžu stvárnil Schmitzer vo filme Dům pro dva (Miloš Zábranský, 1987). Nasledovali legendárni Černí baroni (Zdenek Sirový, 1992), či film Báječná léta pod psa (Petr Nikolaev, 1997).
Veľkú úlohu Martina Kandu vytvoril Schimtzer v televíznom seriáli Zdivočelá země (1997-2012). Za stvárnenie politického väzňa Jaroslava Svobodu v psychologickej dráme Bumerang získal v roku 1997 Českého leva. Túto prestížnu cenu dostal aj za úlohy v tragikomédii Kráska v nesnázích (Jan Hřebejk, 2006) a v komornej dráme Jako nikdy (Zdeněk Tyc, 2013), v ktorej brilantne zahral zomierajúceho muža bojujúceho s rakovinou. Zatiaľ posledný filmový hit, v ktorom si Jiří Schmitzer zahral spolu s Ladislavom Mrkvičkom, sa dostal do kín tento rok pod názvom Staříci.
So svojim otcom Jiřím Sovákom (1920-2000), ktorý sa pôvodne volal Jiří Schmitzer (toto meno si zmenil počas nemeckej okupácie na česky znejúce Sovák) sa postavil poslednýkrát pred kameru v divácky mimoriadne úspešnej komédii "Marečku, podejte mi pero!".
Vzťahy medzi otcom a synom neboli zďaleka ideálne, pričom hlavným dôvodom bol odchod otca od rodiny. Spory sa ešte viac vyostril v roku 1976, kedy 27-ročný Schmitzer spôsobil v opitosti dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel chodec. Došlo k nej práve počas nakrúcania tejto kultovej komédie. Syna slávneho otca odsúdili na tri roky odňatia slobody – po roku a pol ho z väzenia za dobré správanie prepustili. Priepasť medzi otcom a synom sa nepodarilo nikdy premostiť. Jiří Schmitzer nakoniec neprišiel svojmu otcovi, ktorý zomrel 6. februára 2000, ani na pohreb.
V súčasnosti sa Jiří Schmitzer venuje najmä vystupovaniu s gitarou a spievaniu, o ktorom od mladosti tvrdil, že je jeho najobľúbenejším koníčkom. "To je pre mňa najlepšie, tam som absolútne slobodný," zdôrazňuje. Milovníci jeho tvorby tvrdia, že jeho koncerty sú zaujímavé aj preto, lebo na nich očakávane zaznie vždy niečo neočakávané.
