Bratislava 12. marca (TASR) – Spevák a muzikant Ondrej Kandráč je zrastený odmala s koncertným pódiom. Mal deväť, keď vystúpil prvýkrát na veľkom kultúrnom podujatí. Kandráčovci dnes nie je len spolok hudobníkov, ale hudobný fenomén.

O celoživotnej dráhe tohto sympatického rodáka z dedinky Krásna Lúka pri Lipanoch (*2.2.1978) rozhodol otec, zapálený folklorista. Prispela k tomu aj mamka Monika Kandráčová, známa ľudová speváčka.

Na husliach hrá Ondrej od deviatich rokov, hral vo folklórnom súbore Lipa na Gymnáziu v Lipanoch, kde študoval. Potom to bol folklórny súbor Sabinovčan, účinkoval v cimbalovej hudbe Prešovčan, vo vysokoškolskom súbore Torysa, v súbore Šarišan.

Po ukončení Prešovskej univerzity začínal ako primáš orchestra Vojenského umeleckého súboru v Bratislave, účinkoval v súboroch Gymnik a Ekonóm. V roku 2004 sa vrátil do Košíc, nastúpil ako hudobný redaktor do Slovenského rozhlasu a zároveň založil Ľudovú hudbu Ondreja Kandráča, dnes známu ako Kandráčovci. Z roku 2004 je ich prvý úspešný album A čija to chyža. Z ich aktuálnej tvorby sú to albumy Dva Duby z roku 2012, 10 rokov s vami (2014), CD a DVD Kandráčovci Galakoncert (2015). Najnovším je album Sokoly z októbra 2016. Kandráčovci patria k najúspešnejším etno kapelám posledných desaťročí.

Ondrej Kandráč delí svoj čas medzi rodinu a kapelu. Manželka Erika je moderátorkou v súkromnej TV, v otcových šľapajach možno pôjde sedemročný syn Ondrík a päťročná dcéra Emka. Pri množstve denných povinností si našiel aj chvíľu na rozhovor, ktorý ponúka TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.

Foto: archív Kandráčovcov

-Srdcom východniar, kde ste vyrástli?-



Veľmi rád to spomínam, lebo človek má byť hrdý na to, odkiaľ pochádza. Som rodákom z jednej malej obce v okrese Sabinov, dedinky Krásna Lúka pri Lipanoch. A celé moje detstvo sa viaže k tejto oblasti.





-Aké teda to vaše detstvo bolo?-



Detstvo je vždy krásne a človek si naň rád spomína. Je to ako úver, ktorý splácaš celý život. Nebolo to inak ani v mojom prípade. Idylické, bez konfliktov, nenarušené vzťahy, krásna príroda okolo. Otec bol učiteľom, neskôr riaditeľom postupne vo viacerých školách, mama hospodárkou a ekonómkou v škole a škôlke, obidvaja sa venovali hudbe, folklóru. To na mňa vplývalo už v detstve.

Foto: Teraz.sk

-Nie je tajomstvom, že ste z muzikantskej rodiny. Tak to prosím vyrátajte.-



Otec bol akordeonista, bol zapálený folklorista. Živo si na neho pamätám, vedel dlhé hodiny rečniť o etnokultúre a hudobných prejavoch. Mama veľmi pekne spievala, však mnohí poslucháči vedia, že je to známa a obľúbená speváčka Monika Kandráčová. Veľký vklad som doma dostal tým, že som bol nútený od detstva koncertovať. Otec ako osvetár ma už ako malého chalana v obci Torysa pri Lipanoch postavil na pódium. Z Lipian, kde som chodil do Ľudovej školy umenia, dotiahol klavír, veľké krídlo, prišli chlapi, vyniesli ho na pódium a ja ako malý chlapec som hral pred občanmi obce. Už vtedy ma hodil do vody, čo sa mi potom aj veľmi zišlo. Mám mladšieho brata Milana, študoval hru na husliach, študoval na Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte a neskôr si urobil doktorát z dejín cirkevnej byzantskej hudby. Istý čas pôsobil na Ukrajine a v Taliansku. Samotnej hudbe sa však profesionálne nevenuje.





-Čo bolo teda prvé, klavír, husle alebo len spev?-



Otec trval na zdokonaľovaní verbálneho prejavu, museli sme čítať, recitovať, mať dobrý spôsob vyjadrovania. Už ako malého chlapca ma nahrával, tak som to vedel porovnávať. Tie magnetofónové pásky ešte mám. Keď som mal osem – deväť, začal som chodiť na husle do Ľudovej školy umenia v Lipanoch. Pamätám si tak živo preto, lebo mojím prvým pedagógom bol docent Juraj Kosťuk, pôvodom zo Zakarpatskej Ukrajiny. Toto meno je veľmi silno zapísané v dejinách hudby v Prešove a okolí. Bol veľmi prísny, bol na dôchodku a pre neho bola hudba všetkým.

On raz povedal pamätnú vetu: „Ani nevieš ako, ale rýchlo sa staneš otrokom hudby, tá hudba ťa pohltí, zničí ti kus života. Na druhej strane ti dá to, čo by ti bežný život nedal.“ To si pamätám už ako chlapec, aj to, že ma pravidelne "vyobšíval" so sláčikom, keď som zle držal husle a dostal po chrbte, keď som sa hrbil. Bola to obrovská škola, na tie dva roky si živo a rád spomínam.





-Akým ste boli školákom?-



Rodičia tvrdili, že som bol veľmi dobrý školák, nebol so mnou problém. Matematika mi nešla extra výborne. Ale čo už hudobník potrebuje, dobrá skladba na gitare je na tri akordy a na husliach zahráte všetko na štyroch strunách. Čiže do päť viem napočítať. Matematika je asi na honoráre. Nevedel som dobre maľovať, veľmi rád som ale čítal, mal som rád slovenčinu a hudbu ako takú.





-Prvá pesnička, ktorú ste vedeli zahrať a zaspievať?-



Uch, myslím že to bola ruská pesnička, však ma učil Juraj Kosťuk, ktorého som už spomínal. Pamätám si melódiu, ale názov si nespomeniem.





-Vaše prvé vystúpenie?-



Na oslave Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v Toryse. Myslím, že som spieval pesničku Jede, jede poštový panáček (úsmev).





-Spomeniete si aj na prvý honorár?-



Aj to si pamätám, a neboli to peniaze. Bol od doktora Antona Stracenského, známeho huslistu a riaditeľa školy, prednášal aj na Katedre hudobnej výchovy v Prešove. Bol riaditeľom školy v Prešove a my sme tam mali výchovný koncert s rodinou. Po skončení som ako darček dostal husľový pavúk a strunník na dolaďovanie k tomu.





-A váš prvý veľký úspech?-



Úúú, neviem. Možno to prišlo už tak neskôr. Asi by som sa vrátil do roku 2004, keď som nastúpil pracovať do Slovenského rozhlasu v Košiciach ako hudobný redaktor. Prvý koncert sme mali vo Svidníku, ešte pod hlavičkou Ľudová hudba Ondreja Kandráča. Tam som bol prvýkrát nútený moderovať v rusínčine, v jazyku, ktorý som dokonale neovládal. Otec síce učil po rusínskych školách, ale rusínčina mi nešla tak, aby som komunikoval po rusínsky. Všetko som si pripravil, moderoval, aj hral som a bol to veľký úspech.





-Váš prvý hudobný nosič?-



Rok 2004, bolo to cédečko A čija to chyža, tak sa aj volal náš koncert. Tá pesnička neuveriteľne zľudovela. Asi po roku prišiel náš šofér Andrej Ivan zo služobnej cesty, viezol nejakých redaktorov a povedal nám svoj zážitok: „Išli sme z Ukrajiny a o polnoci sme sa zastavili v Ubli na občerstvenie. O polnoci sa chlapi v krčme postavili a spievali A čija to chyža. Aj tak sa dá definovať hit (úsmev).





-Vystúpení a koncertov pribúdalo, popularita rástla. Bolo toho už tak veľa, že ste z košického rozhlasu odišli?-



Áno, oženil som sa, založil rodinku. Do štvrtej – piatej som bol v robote, a k tomu tri – štyrikrát v týždni po večeroch odchádzať preč. Tak som si to celé musel prehodnotiť a rozhodol sa, že sa budem venovať iba aktívnemu muzicírovaniu. Pekné na tom rozhodnutí je to, že ma to uživí.





-Koľko koncertov mesačne v priemere odohráte?-



Je ich skoro sto ročne. Manželka doma tvrdí, že veľmi veľa, diváci, že treba pridať. Hudba je reč duše, musíte ju robiť s nasadením, nie pre úspech či peniaze. Tie prídu, keď sa venujete muzike s posadnutosťou a neustále rozvíjate svoj talent. Kto je spevák? Ten, koho ľudia počúvajú. Kým si vás žiadajú, vytlieskavajú, dovtedy musíte hrať. Energia, ktorú vydáte, tá sa vám vracia. Publikum nabíja baterky. Pozrite sa na Rolling Stones, v ich veku hrajú ako o život. Ako som nedávno čítal: nesmie nám byť jedno, aký svet tu zanecháme pre Micka Jaggera.





-Ste zábavný typ človeka?-



To neviem, ale veľmi rád bavím ľudí a usilujem sa, aby som sa na svojich vtipoch nebavil len ja sám. Medzi zábavou a trápnosťou je krehká hrana. Chcem myslieť pozitívne, s humorom a nadhľadom. Humor je ťažká drina. Musíte sa priblížiť k jednému a neuraziť iného. Muzikant i zabávač majú rovnakú úlohu: obliekajú emócie do melódie či do slov, aby sme ľahšie niesli svoj osud a lepšie mu porozumeli.





-Aké bolo najväčšie auditórium, kde ste hrali?-



Veľký zlom, čo sa týka počtu divákov, bol, keď moja kapela Kandráčovci slávila desiate výročie vzniku. Mali sme štyri koncerty po športových halách. Pri všetkej skromnosti musím povedať, že toto sa u nás podarí naozaj len málo ľudovým či folkovým kapelám na samostatných koncertoch. Bolo vypredané v Košiciach, Prešove, Humennom i Michalovciach. Vtedy som si uvedomil tú masu, keď na vás pozerá dva a pol tisíca ľudí. Čo to je za sila, vedieť s tými ľuďmi komunikovať, rozosmiať, roztlieskať ich. To je obrovská životná skúsenosť. Potom prišli ďalšie projekty, koncerty s Alexandrovcami, narodeninový koncert Mariky Gombitovej. Hrať pred takým veľkým auditóriom je nádherné.

Musím ale povedať, že sú aj menšie, komorné projekty, keď hráme v menších kultúrnych domoch, kde je dokonalý kontakt s divákom, ktorý počuje každý zvuk či nádych.





-Najväčšie alebo najkrajšie poďakovanie na koncerte alebo po ňom?-



Sú silné momenty, ktoré sú iné ako potlesk celého hľadiska. Všímam si na koncertoch aj ľudí so zdravotným postihnutím. Keď hráme v okolí Nitry, chodí k nám dievčatko telesne aj mentálne postihnuté. Rodičia ju vždy privezú a to dievča je doslova v tranze, keď prídem k nej, keď ju chytím za ruku. Mali by ste vidieť tú úprimnú, nefalšovanú radosť. Na druhej strane, čas od času vyberiem v rámci humornej situácie niekoho na pódium. Mnohí si myslia, že je to pripravené, ale nie je to tak. Nie vždy to však vyjde. Nedávno sme hrali koncert v Dubnici nad Váhom, vyšiel chlapík s nádherným barytónom, volal sa Andrej. Okrem toho, že výborne zaspieval, zobral mi husle a zahral dve pesničky. Neuveriteľná atmosféra, ľudia kričali, tlieskali, pískali.





-Čo sa stane, keď vám praskne struna na husliach počas pesničky?-



Je to trapas a musím povedať, že sa mi to stáva dosť často. Je to boj, väčšinou nie je čas vymieňať strunu, lebo program je postavený v jednom kuse, prepojením slova a hudby. Vtedy sa začína hlboká improvizácia, počas hrania si dolaďujem zvyšné tri struny, kývnem a žmurknem na cimbalistu alebo akordeonistu a oni vedia, že je zle. Sólička, ktoré sú pôvodne husľové, dohrajú oni. Nie je to príjemné, ale aj takéto veci sa stávajú.





-Stalo sa, že ste zabudli text? Ako si v tej chvíli poradíte?-



Stane sa, ale "La la la, ša la la," to sú univerzálne texty. Potom sa to snažím otočiť. Ak vám vypadne text, alebo ste si nie veľmi istý, pokojne tam vložte "la la la, ša la la," nič s tým nepokazíte (smiech). Krásne je však to, že naši diváci poznajú naše texty a dospievajú to za mňa.





-Sú texty pre vás dôležité?-



Text je veľmi dôležitý. V jednom vysokom tóne skladby dokážete precítiť celý ľudský osud. A k tomu potrebujete dobrý text, aby pomenoval emóciu, ktorú ľudia vnímajú, ale nevedia pre ňu nájsť vždy tie správne slová. Spievame slovenské texty, tie z nás urobili to, čo sme dnes. Potrebujem v texte dobrý slogan, ktorý trafí klinec po hlavičke, k tomu trochu lásky, bolesti, túžby, nehy a porozumenia. Ako v živote.





-Stretli sme sa minulé leto na Topfeste v Piešťanoch. Mali ste tam vystúpenie a pred pódiom stáli rockeri a metalisti v čiernych tričkách s nápismi Kiss, Iron Maiden či Megadeth, pretože pred vami koncertovala hard-rocková kapela. Ako reagujete?-



To je tá sila, vedieť nejakým spôsobom tých ľudí zaujať, trošku "ošialiť", ako my východniari hovoríme. Náš zvukár tvrdí, že sme najlepšia metalová kapela vo folklórnom prevedení. Jednoducho, hudba pre poslucháčov od nula po sto rokov.





-V máji vás čaká turné s Alexandrovcami. Turné absolvujú napriek tragédii, ktorá sa im stala, keď sa pri leteckom nešťastí 25. decembra krátko po štarte z letiska v Soči zrútilo lietadlo do Čierneho mora a zahynulo 64 členov súboru.-



V roku 2015 sme mali s Alexandrovcami sedem spoločných koncertov. V tomto roku ich bude desať. Aj napriek tomu, čo sa im stalo. Je mi jasné, že atmosféra bude poznačená touto tragédiou. Na mnohých som sa ja aj členovia našej kapely veľmi tešili. Keď sme mali v roku 2015 posledný koncert v Bratislave, lúčili sme sa tak, že každý z nich dostal ako darček naše cédečko. Naozaj sme sa lúčili ako blízki ľudia. Tých sedem dní, to nebol iba koncert, do haly sme prichádzali už o jednej, pol druhej a boli sme spolu do desiatej večer. Mali sme možnosť zblížiť sa ľudsky a boli to výborní chlapi. Mnohí si myslia, že Rusi a vodka idú dokopy. Chcem povedať, že sú neuveriteľne disciplinovaní, žiaden alkohol počas celého turné. Ja neriešim ideológie, ale hudbu a oni boli i sú dobrí muzikanti.





-V závere januára ste koncertovali v Bruseli.-



Áno, bol to Novoročný koncert Slovenskej republiky v sídle Európskej únie, v kultúrnom centre Flagey. Na koncerte sa predstavila speváčka Andrea Zimányiová, operný sólista Otokar Klein, á cappella Fragile, skupina Hex, ja som vystúpil s Orchestrom Júliusa Selčana. Koncert mal veľký úspech, teším sa. Je pravda, že poväčšine v publiku sedeli Slováci, ktorí tam pracujú a žijú. Napriek tomu bola neuveriteľná atmosféra, ľudia boli veľmi vďační, skutočne silný zážitok.





-Rátate do kapely aj mamku Moniku Kandráčovú?-



Samozrejme, veľmi rád ju brávam so sebou. Zvyknem podotknúť, že je to pedagogický dozor nášho zoskupenia (úsmev). Mama má svoje čaro, rovnako koncerty s ňou a ľuďom sa to veľmi páči. Som rád, že s nami často chodieva.





-Je hudba, a hudba ľudová, to, čo ste chceli robiť? Čo vám hudba dáva?-



Mal som také obdobie, že som chcel byť zubným lekárom. Ako druhák na strednej škole som veľmi obdivoval zubárov, dokonca som mal aj skriptá, kde som sa pripravoval na to, že raz by som mohol študovať medicínu. V treťom a štvrtom ročníku som mal obdobie, že by som mohol byť právnik. V tej dobe akurát právo šlo do popredia, bola to taká módna vlna. K ekonómii som vzťah nikdy nemal. Viem, že náš pán farár z mojej rodnej obce by si ma vedel predstaviť ako farára, ktorý by viedol zbor v niektorej vedľajšej dedine. Viac–menej zakročil otec, ktorý povedal, že budem muzikantom. Či chcem, či nie, školu som začal študovať pod vplyvom jeho názoru a hudbu som vyštudoval aj preto, že on to tak chcel. Na druhej strane, treba povedať a často hovorím, že malé deti alebo mladí ľudia ešte nevedia, čo v živote chcú. Rodina je aj preto rodinou, aby mladého človeka trocha naviedla, zorientovala, ktorým smerom by sa mal uberať. Som im teraz za to vďačný. A pred génmi neujdete.





-A to štúdium hudby?-



My sme mali na Prešovskej univerzite štátnicu z nástroja. Ja mám štvorročné štúdium huslí, ktoré sa končilo štátnou skúškou. Vždy hovorím jednu vec. Keď vyštudujete masmediálnu komunikáciu, nikde nie je napísané, že budete robiť v hlavnom spravodajstve v najsledovanejšej televízii Slovenska. Podobne, keď vyštudujete žurnalistiku, neznamená, že budete uznávaný novinár v najčítanejšom periodiku na Slovensku. Takto to nefunguje. Jednoducho, človeka ako osobnosť treba brať komplexne. Hudba si vyberá človeka, nielen človek hudbu.





-Motivujú vás diváci?-



Ľuďom sa možno zapáčilo to, čo robíme. A jednoducho ľudia na to chodia. Ja som im za to veľmi vďačný. Keby nebolo divákov, tak by som si hral niekde v garáži vo svojej rodnej obci. Možno by som sa tešil, ako mi to ide. Ale to by bolo všetko. Je tu akási renesancia folklóru. V rôznych podobách. Ľudia už boli všade, zisťujú, že doma je najlepšie. A my sme asi našli ten pomer medzi tradičným a moderným. Folklór nie je fixná poučka, má svoj vývoj.





-Koľko hodín denne trénujete hru na husliach?-



Mal som obdobia, že som trénoval veľmi veľa, aj päť – šesť hodín denne, najmä počas vysokej školy, počas vojenčiny. Momentálne je to taká udržiavacia fáza, nechcem to extra prepínať. Ale mám malého syna Ondríka a začal chodiť na husličky. Všetko, čo som zúročil v mladosti, v detstve, pri štúdiu hry na husle, sa mu snažím teraz odovzdávať, aj keď nechcem, aby sa stal otrokom nástroja. Nech má aj detstvo, nech sa vie aj pohrať, potešiť a nech si popritom aj zahrá.





-Aké bude leto Kandráčovcov?-



Opäť náročné. Do konca roka máme plno, je tých akcií opäť veľmi veľa. Od veľkých festov cez open-air koncerty až po menšie akcie v kultúrnych domoch. Je pre mňa cťou, že o našu produkciu je taký veľký záujem. Chystám sa ešte aj s rodinkou do USA na štyri týždne. Ideme tam k našim blízkym príbuzným, takže troška bude aj oddych. Keď sa vrátim, tak od polovice augusta opäť v plnom kole.





-Máte po ruke príslovie alebo porekadlo, ktoré si občas pripomeniete, ktoré vám napomôže?-



Ja som známy tým, že som veľký obhajca rôznych dialektov, ktoré sú na východnom Slovensku, ale nielen na východnom. Mne sa páči každý dialekt, pretože som si všímal obdobie pár rokov dozadu, ako keby rozprávať inak ako spisovne, bolo na škodu alebo hanba. Keď som to študoval na vysokej škole, až vtedy som si uvedomil, aké krásne dialekty máme. Gemer, Kysuce, Orava, veľmi rád rozprávam zemplínsky, šarišsky, spišsky, mám rád aj rusínčinu. Jeden šarišský citát hovorí – a je to presne o svete šoubiznisu – "od roskošu še i psi bešňa". Moje motto je žiť tak, aby som sa mohol pozrieť sám na seba. Čestne, pri zemi, nelietať vo vzdušných zámkoch. Na konci ti aj tak zostane len to, čo porozdávaš iným.