Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Recenzent by povedal, že práve príspevky venované Ľudovítovi Štúrovi sú najucelenejšie a aj najfundovanejšie.
Autor TASR
Bratislava 18. augusta (TASR) - Význam osobnosti Ľudovíta Štúra a jeho nezastupiteľné miesto v našich dejinách veľmi často dotvárajú miestne a regionálne publikácie, často pripravované a vydané k jubilejným príležitostiam. Jednou z nich je zborník Ani ohnúť, ani zlomiť... Zostavil ho a editorsky pripravil Ján Skovajsa a vydala Matica slovenská v Martine a Miestny odbor Matice slovenskej v Dolnom Srní v roku 2009. Zborník vyšiel „pri príležitosti 160. výročia Slovenského povstania 1848-1849 a Letokruhu Martina Rázusa“ a je venovaný viacerým významným osobnostiam z kraja pod Javorinou, ktoré odtiaľ pochádzali, alebo dlhší čas pôsobili. Sú to najmä Jozef Miloslav Hurban, Pavel Hečko, Ján Mihál, Jozef Hollý, Milan Rastislav Štefánik, Martin Rázus, Ján Marták, Mária Rázusová-Martáková a niektorí ďalší. No a keďže ide o lokality z okolia Nového Mesta nad Váhom a Trenčína, veľká pozornosť je venovaná osobnosti Ľudovíta Štúra a jeho pôsobeniu v tomto kraji v rôznych obdobiach života. Recenzent by povedal, že práve príspevky venované Ľudovítovi Štúrovi sú najucelenejšie a aj najfundovanejšie.
Prvý z nich napísal historik a múzejník Jozef Karlík a má názov Podjavorinský a podbradlanský kraj a štúrovské tradície. Vzťah Štúra k rodine Ostrolúckej. V príspevku zaujmú najmä bohaté osobné kontakty Ľudovíta Štúra s mnohými kultúrnymi a vlastenecky orientovanými osobnosťami tohto kraja. „Z Brezovej Štúr odišiel do Vrboviec, kde obdivoval knižnicu Drahotína Adamiša, ktorú mal hádam najväčšiu v Nitrianskej župe, potom zavítal k farárovi Martinovi Škodáčkovi do Turej Lúky a ten mu prisľúbil zbierať piesne, povesti a rozprávky a napokon sa dostal na Myjavu, do pôsobiska starého známeho Daniela Slobodu, spoluzakladateľa Spoločnosti.“ Bolo to v roku 1836 a Ľudovít Štúr nemal ešte ani 21 rokov.
Najviac miesta je, pochopiteľne, venované jeho kontaktom s členmi rodiny Ostrolúckovcov, vrátane jeho vzťahu k Adele, a potom jeho účinkovaniu v Trenčianskej župe v revolučných dňoch Slovenského povstania, keď v Zemianskom Podhradí bol „štáb dobrovoľníckych oddielov.“ A tu treba zaznamenať toto: „V čase, keď sa v blízkosti obce nachádzalo dobrovoľnícke vojsko, zašli Štúr, Hurban a Hodža navštíviť svojho priateľa, evanjelického kazateľa v Kostolnom Jána Trokana a pri odchode od neho vyšli spoločne na skalné bralo, výhľadom z ktorého bol najmä Ľudovít Štúr uveličený. Ján Trokan už pri rozlúčke uistil prítomných, že skalné bralo sa od tej chvíle bude volať Štúrovou skalou a tento názov sa skutočne zachoval.“ Všimnime si však: boli tam všetci traja protagonisti - Štúr, Hurban a Hodža. No bralo nesie meno Štúra, hoci ľud dobrovoľníkom hovoril hurbanisti. Štúrovo vodcovské postavenie bolo aj v tomto čase neotrasiteľné.
Ako malú biografickú a genealogickú štúdiu možno charakterizovať článok historika a múzejníka Milana Šišmiša Štúrovské tradície a Horné Ozorovce. Už v prvej časti nášho cyklu sme uviedli, že táto bývalá samostatná obec (dnes súčasť Bánoviec nad Bebravou) a jej evanjelický kostol boli miestom panychídy, čiže pohrebnej slávnosti za Ľudovítom Štúrom. Stalo sa tak 27. januára 1856 a stalo sa tak preto, lebo Štúrov pohreb v Modre sa konal pod policajným dozorom a mnohí duchovní z evanjelickej i z katolíckej strany sa ho nemohli zúčastniť. A prečo Horné Ozorovce? Urazený a ohrdnutý gróf Karol Zay slávnosť v Štúrovom rodnom Uhrovci jednoducho zakázal. No a najbližší evanjelický kostol bol v Horných Ozorovciach.
Štúdia Milana Šišmiša uvádza aj viaceré príbuzenské vzťahy rodu Ľudovíta Štúra i jeho osobne k viacerým významným slovenským rodinám v okolí. Spomína Štúrovho uja Jána Michalca, brata Štúrovej matky i rodiny Kľúčovských a Žarnovických, a tiež Štúrovho žiaka Karola Ľudovíta Černa z Trenčína a Pavla Čendekoviča z Malých Stankoviec. Zaznamenáva aj skutočnosť, že Žalospev za zosnulým Ľudovítom Štúrom napísal a na slávnostnej bohoslužbe predniesol kňaz Ján Varga. Pripomeňme, že žalospev je vždy koncipovaný a deklamovaný menom zosnulého. Akoby ten na chvíľu ožil a prišiel sa rozlúčiť s najbližšími, a to celkom menovite.
Publikácia Ani ohnúť, ani zlomiť je práve vo svojej „štúrovskej časti“ veľmi cenným informačným zdrojom. Okrem iného hovorí o tom, že naše národné obrodenie, vrátane Slovenského povstania 1848-1849, nemalo len svojich vodcov, ale aj široké zázemie múdrych, rozhľadených a obetavých kazateľov, rechtorov a rektorov, úradníkov i právnikov, ale aj šikovných remeselníkov a v pozadí i poddaných roľníkov, čo boli pripravení bojovať za svoje oslobodenie.
Prvý z nich napísal historik a múzejník Jozef Karlík a má názov Podjavorinský a podbradlanský kraj a štúrovské tradície. Vzťah Štúra k rodine Ostrolúckej. V príspevku zaujmú najmä bohaté osobné kontakty Ľudovíta Štúra s mnohými kultúrnymi a vlastenecky orientovanými osobnosťami tohto kraja. „Z Brezovej Štúr odišiel do Vrboviec, kde obdivoval knižnicu Drahotína Adamiša, ktorú mal hádam najväčšiu v Nitrianskej župe, potom zavítal k farárovi Martinovi Škodáčkovi do Turej Lúky a ten mu prisľúbil zbierať piesne, povesti a rozprávky a napokon sa dostal na Myjavu, do pôsobiska starého známeho Daniela Slobodu, spoluzakladateľa Spoločnosti.“ Bolo to v roku 1836 a Ľudovít Štúr nemal ešte ani 21 rokov.
Najviac miesta je, pochopiteľne, venované jeho kontaktom s členmi rodiny Ostrolúckovcov, vrátane jeho vzťahu k Adele, a potom jeho účinkovaniu v Trenčianskej župe v revolučných dňoch Slovenského povstania, keď v Zemianskom Podhradí bol „štáb dobrovoľníckych oddielov.“ A tu treba zaznamenať toto: „V čase, keď sa v blízkosti obce nachádzalo dobrovoľnícke vojsko, zašli Štúr, Hurban a Hodža navštíviť svojho priateľa, evanjelického kazateľa v Kostolnom Jána Trokana a pri odchode od neho vyšli spoločne na skalné bralo, výhľadom z ktorého bol najmä Ľudovít Štúr uveličený. Ján Trokan už pri rozlúčke uistil prítomných, že skalné bralo sa od tej chvíle bude volať Štúrovou skalou a tento názov sa skutočne zachoval.“ Všimnime si však: boli tam všetci traja protagonisti - Štúr, Hurban a Hodža. No bralo nesie meno Štúra, hoci ľud dobrovoľníkom hovoril hurbanisti. Štúrovo vodcovské postavenie bolo aj v tomto čase neotrasiteľné.
Ako malú biografickú a genealogickú štúdiu možno charakterizovať článok historika a múzejníka Milana Šišmiša Štúrovské tradície a Horné Ozorovce. Už v prvej časti nášho cyklu sme uviedli, že táto bývalá samostatná obec (dnes súčasť Bánoviec nad Bebravou) a jej evanjelický kostol boli miestom panychídy, čiže pohrebnej slávnosti za Ľudovítom Štúrom. Stalo sa tak 27. januára 1856 a stalo sa tak preto, lebo Štúrov pohreb v Modre sa konal pod policajným dozorom a mnohí duchovní z evanjelickej i z katolíckej strany sa ho nemohli zúčastniť. A prečo Horné Ozorovce? Urazený a ohrdnutý gróf Karol Zay slávnosť v Štúrovom rodnom Uhrovci jednoducho zakázal. No a najbližší evanjelický kostol bol v Horných Ozorovciach.
Štúdia Milana Šišmiša uvádza aj viaceré príbuzenské vzťahy rodu Ľudovíta Štúra i jeho osobne k viacerým významným slovenským rodinám v okolí. Spomína Štúrovho uja Jána Michalca, brata Štúrovej matky i rodiny Kľúčovských a Žarnovických, a tiež Štúrovho žiaka Karola Ľudovíta Černa z Trenčína a Pavla Čendekoviča z Malých Stankoviec. Zaznamenáva aj skutočnosť, že Žalospev za zosnulým Ľudovítom Štúrom napísal a na slávnostnej bohoslužbe predniesol kňaz Ján Varga. Pripomeňme, že žalospev je vždy koncipovaný a deklamovaný menom zosnulého. Akoby ten na chvíľu ožil a prišiel sa rozlúčiť s najbližšími, a to celkom menovite.
Publikácia Ani ohnúť, ani zlomiť je práve vo svojej „štúrovskej časti“ veľmi cenným informačným zdrojom. Okrem iného hovorí o tom, že naše národné obrodenie, vrátane Slovenského povstania 1848-1849, nemalo len svojich vodcov, ale aj široké zázemie múdrych, rozhľadených a obetavých kazateľov, rechtorov a rektorov, úradníkov i právnikov, ale aj šikovných remeselníkov a v pozadí i poddaných roľníkov, čo boli pripravení bojovať za svoje oslobodenie.
