Bratislava 14. apríla (TASR) - Slovenský filmový kritik, historik, publicista, teoretik dokumentárneho filmu, novinár a prekladateľ Pavel Branko si na otvorení aktuálneho Týždňa slovenského filmu prevzal Cenu Petra Mihálika za celoživotný prínos v oblasti slovenskej filmovej vedy. "Musím poukázať na časovú nesúmerateľnosť šancí, ktoré dostal Peter a ktorá sa ušla mne. Peter, ktorý bol až do smrti mojím priateľom, bol človek renesančného rozmeru, pretože pracoval na mnohých poliach v kinematografii, uňho už možno vystopovať záujem o to, čo sa oveľa neskoršie po jeho smrti bude volať audiovizuálnym umením. Bol žiarivý meteor, ktorý preletel oblohou našej kultúry a zhasol v plnom kvete síl, tak ako keď letí jastrab a zostrelia ho, jeho smrť nebola nič iné než to," povedal v rozhovore pre TASR.

Udelenie ocenenia, ktoré nesie meno výraznej osobnosti slovenskej filmovej vedy, filmového teoretika, historika, ale aj aktívneho tvorcu, ďalej nestor slovenskej filmovej kritiky komentoval: "Moju dráhu neprerušilo nič, ja som len starol a starol, až kým všetky prístroje na palube nezačali zlyhávať, a ešte stále som tu, nejako sa na mňa v tej vesmírnej kartotéke zabudlo, tak pretrvávam, ale už nie ako filmový kritik, pretože aby ste mohli byť filmový kritik, musíte vidieť, no a ja už vidím poslabšie a na posudzovanie to nestačí," tvrdí Branko, ktorý je známy aj svojím záujmom o slovenčinu ako kultúrny úkaz. "Ja som homo politicus, ktorý sa zaujíma o osud sveta, ktorý vidím vo veľmi chmúrnych farbách, ale viem, že tieto moje Kasandrove výkriky do tmy aj tak nič nezmenia," poznamenal s úsmevom autor viacerých publikácií a množstva filmových analýz a kritík, ktoré formovali rozmýšľanie a písanie o filme na Slovensku. "Nesmierne rád by som bol na tom svete ešte aj 50 rokov, aby som videl, ako sa ten svet vyvíja, ako sa približuje do skazy," naznačil.

Reagoval aj na nedávne udeľovanie národných filmových cien Slnko v sieti, ktoré sa nieslo v znamení filmov Čiara a Piata loď. Čiara získala od Slovenskej filmovej a televíznej akadémie (SFTA) šesť, Piata loď tri ocenenia. Pričom najlepším hraným filmom za rok 2017 sa stala Čiara režiséra Petra Bebjaka, snímku ďalej akademici ocenili za najlepšiu filmovú réžiu, najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe, za najlepší filmový strih, za najlepší filmový zvuk a za najlepšiu filmovú hudbu. "Nepatrí sa mi kritizovať rozhodnutie, ale myslím si, že popri všetkých kvalitách filmu Čiara, a ja som ho videl a vysoko si ho cením, pretože on má okrem tej svojej dobrodružno-mafiánskej linky aj určité prvky surrealizmu, ktorý ho povyšuje nad realisticky sfilmované mafiánske historky, okrem toho, že sú tam veľmi zaujímavé postavy, ale z tých filmov je filmom môjho srdca Piata loď," priznal na margo snímky režisérky Ivety Grófovej. Tá získala cenu za najlepší kameramanský výkon, za najlepší scenár, filmu tiež patrí Slnko v sieti v kategórii najlepší architekt - scénograf.

Branko upozornil aj na tvorbu mladej slovenskej režisérky, ktorá mala v nomináciách na Slnko v sieti dva filmy - hranú Špinu a dokumentárnu snímku Mečiar. "Skoro by som prisahal na to, že Tereza Nvotová, ktorej film Mečiar, bohužiaľ, nepoznám, ale mne stačí to, čo som videl predtým, myslím si, že sa črtá na obzore veľký talent, ktorý sa už teraz prejavuje ako veľký a má pred sebou budúcnosť," vyhlásil. Za obrovský výdobytok posledných desiatich, dvanástich rokov pokladá to, že slovenská kinematografia prestala byť mužskou záležitosťou, "kde ženy boli iba trochu exotickým prídavkom, a dostala sa do fázy, keď ženský tvorivý prvok je rovnocenný".

Pavel Branko sa narodil 27. apríla 1921 na lodi na Jadrane, neďaleko Terstu. V 40. rokoch študoval na SVŠT v Bratislave, neskôr bol väznený a odvlečený do koncentračného tábora Mauthausen. Po roku 1948 spolupracoval ako filmový kritik s viacerými slovenskými denníkmi a slovenskými a českými filmovými časopismi, v rokoch 1957 až 1970 bol redaktorom časopisu Film a divadlo a v rokoch 1971 až 1972 pracoval v Slovenskom filmovom ústave. V ďalšej činnosti mu zabránil publikačný zákaz a do roku 1989 sa preto venoval prekladu. K filmovej kritike sa vrátil až po Novembri '89, v 90. rokoch pôsobil ako stály spolupracovník Rádia Slobodná Európa v Bratislave. V roku 1997 získal za svoju prácu Čestný doktorát VŠMU, v roku 2007 Cenu Slnko v sieti za celoživotné dielo a v roku 2011 Cenu ministra kultúry za celoživotné, mimoriadne významné pôsobenie a publikačnú činnosť v oblasti teórie a kritiky dokumentárneho filmu. V Ankete 2000 o najlepšieho slovenského filmového kritika sa umiestnil za Petrom Mihálikom.