Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Vystupovali sme v autentickom prostredí, vo filme väčšinou hrajú neherečky, naozajstné väzenkyne, uviedol režisér Peter Kerekes.
Autor TASR
Bratislava 17. októbra (TASR) - Program slovenských kín spestril tento týždeň prvý slovenský film ocenený na prestížnom festivale v Benátkach. Dráma Cenzorka, slovenský kandidát na Oscara v kategórii najlepší medzinárodný celovečerný film, je hraným debutom oceňovaného režiséra Petra Kerekesa. Ten spolu so scenáristom a producentom Ivanom Ostrochovským strávil šesť rokov návštevami a nakrúcaním v ukrajinskej ženskej väznici.
Dokumentarista priznal, že aj Cenzorka mala byť pôvodne dokument. "V určitom momente sme prišli na to, že to nie je možné natočiť ako dokumentárny film, pretože sme potrebovali interpretovať veľmi hlboké emócie, a tie sa nie vždy dajú vo forme dokumentu spraviť," povedal pre TASR Kerekes. "Vystupovali sme v autentickom prostredí, vo filme väčšinou hrajú neherečky, naozajstné väzenkyne, ale práve to, že hrajú v hranom filme, im dalo masku ako v karnevale, vďaka tomu mohli byť samy sebou a prejaviť sa," vysvetlil.
Filmárov najviac upútali dva skutočné príbehy. Irina pracuje ako vedúca v ženskej väznici, v ktorej sú umiestnené aj matky s deťmi. Je dozorkyňou, spovedníčkou, priateľkou, ale tiež úradnou osobou, ktorá vykonáva tresty. Žije sama v služobnom byte v areáli väznice, po nociach vyjedá chladničku a číta si milostné listy, ktoré dostávajú jej väzenkyne. Na druhej strane tohto mikrokozmu žijú matky – odsúdené s deťmi vo väznici. Ich život je rozsypaný na kúsky, majú najrôznejšie osudy a neistú budúcnosť a jediné, čo ich drží nad vodou, sú ich vzťahy a deti, pár hodín šťastia každý deň.
Podľa Kerekesa je jeho Cenzorka film ako život, prináša vtipné situácie, momenty, keď diváci plačú a zároveň sa smejú, či vyslovene smutné scény. "Myslím si, že sa nám tam podarilo dostať takmer celú škálu emócií," hovorí režisér a pripomína scénu, kde v lete prinášajú do basy na prívesnom vozíku melóny a väzenkyne si ich rozbíjajú o betón, pretože majú zakázané mať nože: "To je presne scéna, ktorá je na jednej strane veľmi vtipná, na druhej strane mrazivá, lebo si uvedomujete, že nemajú nože, lebo by sa nimi pozabíjali."
Dokumentarista priznal, že aj Cenzorka mala byť pôvodne dokument. "V určitom momente sme prišli na to, že to nie je možné natočiť ako dokumentárny film, pretože sme potrebovali interpretovať veľmi hlboké emócie, a tie sa nie vždy dajú vo forme dokumentu spraviť," povedal pre TASR Kerekes. "Vystupovali sme v autentickom prostredí, vo filme väčšinou hrajú neherečky, naozajstné väzenkyne, ale práve to, že hrajú v hranom filme, im dalo masku ako v karnevale, vďaka tomu mohli byť samy sebou a prejaviť sa," vysvetlil.
Filmárov najviac upútali dva skutočné príbehy. Irina pracuje ako vedúca v ženskej väznici, v ktorej sú umiestnené aj matky s deťmi. Je dozorkyňou, spovedníčkou, priateľkou, ale tiež úradnou osobou, ktorá vykonáva tresty. Žije sama v služobnom byte v areáli väznice, po nociach vyjedá chladničku a číta si milostné listy, ktoré dostávajú jej väzenkyne. Na druhej strane tohto mikrokozmu žijú matky – odsúdené s deťmi vo väznici. Ich život je rozsypaný na kúsky, majú najrôznejšie osudy a neistú budúcnosť a jediné, čo ich drží nad vodou, sú ich vzťahy a deti, pár hodín šťastia každý deň.
Podľa Kerekesa je jeho Cenzorka film ako život, prináša vtipné situácie, momenty, keď diváci plačú a zároveň sa smejú, či vyslovene smutné scény. "Myslím si, že sa nám tam podarilo dostať takmer celú škálu emócií," hovorí režisér a pripomína scénu, kde v lete prinášajú do basy na prívesnom vozíku melóny a väzenkyne si ich rozbíjajú o betón, pretože majú zakázané mať nože: "To je presne scéna, ktorá je na jednej strane veľmi vtipná, na druhej strane mrazivá, lebo si uvedomujete, že nemajú nože, lebo by sa nimi pozabíjali."
