Historka o návrate z Devína v apríli 1836 autorovi poslúžila ako odrazový mostík, aby vyrozprával Štúrov a štúrovský bratislavský príbeh.
Autor TASR
Bratislava 4. decembra (TASR) - Historik a spisovateľ Pavel Dvořák (1937 Praha) vydal v rokoch 2006-2012 vo vydavateľstve Rak v Budmericiach päť zväzkov popularizačných kníh o histórii nášho hlavného mesta. Jednotlivé zväzky majú názov Prvá kniha o Bratislave, Druhá kniha o Bratislave, Tretia (Štvrtá, Piata) kniha o Bratislave a zároveň podtituly, ktoré avizujú ich obsah: Od najstarších čias až do udelenia mestského privilégia v roku 1291, Začína sa príchodom Anjouovcov a končí sa smrťou Ladislava Pohrobka, Od smrti Žigmunda Luxemburského až po Szatmársky mier v roku 1713, Bratislava v Európe a Európa v Bratislave v 18. a 19. storočí, Od rakúsko-uhorského vyrovnania až do súčasnosti. Z pohľadu našej témy nás najviac zaujíma Štvrtá kniha o Bratislave (2011).
Osobnosti Ľudovíta Štúra a štúrovským aktivitám v Bratislave v období nášho národného obrodenia venuje v nej dve rozsiahle kapitoly. Keďže ide o popularizačné dielo, určené širším čitateľským vrstvám, dal im publicistické, čitateľsky lákavé názvy Ako štúrovci nemali v hostinci na zaplatenie a Ako Štúr unikal šibenici.
Úsmevná historka o tom, ako sa štúrovci pri návrate z pamätnej vychádzky na Devín v apríli 1836 naraz ocitli pred prehnane bohato prestretým stolom a uvedomili si, že nemajú na zaplatenie, autorovi poslúžila len ako odrazový mostík, aby vyrozprával Štúrov a štúrovský bratislavský príbeh, s dominanciou udalostí na evanjelickom lýceu. A to aj s prehistóriou vzniku školy, jej prvých pedagógov, spolkov a spoločností, ktoré okolo nej vznikali, i dramatických udalostí, ktoré viedli k exodu časti študentov z Bratislavy do Levoče.
Príchod štrnásťročného Štúra do Bratislavy autor opísal takto: „Malý Ľudovít bol chlapec ako každý iný. Miloval život a vedel sa bezstarostne zabávať, rád sa kúpal v Dunaji a vozil na člnku, ale vtedajší čas vyžadoval od detí oveľa viac ako dnešok. Uprostred zábav sa vraj stŕhal a odchádzal k práci. Chodil do školy, každý deň sa učil po francúzsky a po grécky, študoval viaceré slovanské jazyky, dokonca aj hebrejčinu, venoval sa filozofii, aj on suploval Palkoviča, robil domáceho učiteľa (napríklad u kníhkupca Schweigera, kde našiel množstvo kníh vo všetkých jazykoch). Veľa na seba naložil. Keď ako dvadsaťtriročný odišiel na univerzitu do Halle, dorazil tam taký zbedačený nadmerným úsilím, že mu profesori zabezpečili lekárske ošetrenie a odporúčali, aby pravidelne prerušoval štúdium a venoval sa gymnastike, jazde na koni a šermu.“
Druhá kapitola Ako Štúr unikal šibenici rozpráva o dramatických rokoch 1848-1849, a to od Štúrovho úteku cez rieku Moravu do Prahy, až po rozpustenie slovenského dobrovoľníckeho zboru 21. novembra 1849. Pritom autor zaznamenáva aj takéto skutočnosti: „Na druhý deň sa zbor zhromaždil pred hostincom Pri zelenom strome, odpochodoval pred letný arcibiskupský palác a tam ho rozpustili. Všetko opäť s veľkou parádou! Francisciho prápor mal sivé, Daxnerov biele kepene. Poľný kňaz odslúžil záverečnú pobožnosť a v kázni pripomenul slovenské zásluhy o trón a vlasť. Po slávnosti odišli dobrovoľníci na Hrad a tam odovzdali zbrane. Dôstojníci ich na druhý deň dostali nazad a smeli si ich ponechať. Konal sa banket, ktorý usporiadal maršal Schulzig. Okrem dôstojníkov boli na ňom prítomní aj Štúr a Hurban.“
Autor uzatvára túto predposlednú kapitolu Štvrtej knihy o Bratislave vetou: „Menej sa už spomína na to, ako sa ich výlet skončil v hostinci a oni nemali na zaplatenie účtu.“ Túto historku vo svojom životopisnom diele Ľudovít Štúr spomenul Jozef Miloslav Hurban. Zaujímavé však je, že spomedzi študentov zostal pokojný iba Ľudovít Štúr. S vodcovskou istotou poslal dvoch najstarších z nich, a to Pavla Čendekoviča a Jaroslava Bórika, do mesta pre peniaze. Ale ku komu a za kým? To sa už asi nikdy nedozvieme. Vieme však, že mládenci sa vrátili s takou kôpkou peňazí, že mohli zaplatiť aj dve také hostiny. Z čoho vyplýva, že všetko mohlo byť aj inak. Ale to si Ľudovít Štúr zobral do hrobu.
Osobnosti Ľudovíta Štúra a štúrovským aktivitám v Bratislave v období nášho národného obrodenia venuje v nej dve rozsiahle kapitoly. Keďže ide o popularizačné dielo, určené širším čitateľským vrstvám, dal im publicistické, čitateľsky lákavé názvy Ako štúrovci nemali v hostinci na zaplatenie a Ako Štúr unikal šibenici.
Úsmevná historka o tom, ako sa štúrovci pri návrate z pamätnej vychádzky na Devín v apríli 1836 naraz ocitli pred prehnane bohato prestretým stolom a uvedomili si, že nemajú na zaplatenie, autorovi poslúžila len ako odrazový mostík, aby vyrozprával Štúrov a štúrovský bratislavský príbeh, s dominanciou udalostí na evanjelickom lýceu. A to aj s prehistóriou vzniku školy, jej prvých pedagógov, spolkov a spoločností, ktoré okolo nej vznikali, i dramatických udalostí, ktoré viedli k exodu časti študentov z Bratislavy do Levoče.
Príchod štrnásťročného Štúra do Bratislavy autor opísal takto: „Malý Ľudovít bol chlapec ako každý iný. Miloval život a vedel sa bezstarostne zabávať, rád sa kúpal v Dunaji a vozil na člnku, ale vtedajší čas vyžadoval od detí oveľa viac ako dnešok. Uprostred zábav sa vraj stŕhal a odchádzal k práci. Chodil do školy, každý deň sa učil po francúzsky a po grécky, študoval viaceré slovanské jazyky, dokonca aj hebrejčinu, venoval sa filozofii, aj on suploval Palkoviča, robil domáceho učiteľa (napríklad u kníhkupca Schweigera, kde našiel množstvo kníh vo všetkých jazykoch). Veľa na seba naložil. Keď ako dvadsaťtriročný odišiel na univerzitu do Halle, dorazil tam taký zbedačený nadmerným úsilím, že mu profesori zabezpečili lekárske ošetrenie a odporúčali, aby pravidelne prerušoval štúdium a venoval sa gymnastike, jazde na koni a šermu.“
Druhá kapitola Ako Štúr unikal šibenici rozpráva o dramatických rokoch 1848-1849, a to od Štúrovho úteku cez rieku Moravu do Prahy, až po rozpustenie slovenského dobrovoľníckeho zboru 21. novembra 1849. Pritom autor zaznamenáva aj takéto skutočnosti: „Na druhý deň sa zbor zhromaždil pred hostincom Pri zelenom strome, odpochodoval pred letný arcibiskupský palác a tam ho rozpustili. Všetko opäť s veľkou parádou! Francisciho prápor mal sivé, Daxnerov biele kepene. Poľný kňaz odslúžil záverečnú pobožnosť a v kázni pripomenul slovenské zásluhy o trón a vlasť. Po slávnosti odišli dobrovoľníci na Hrad a tam odovzdali zbrane. Dôstojníci ich na druhý deň dostali nazad a smeli si ich ponechať. Konal sa banket, ktorý usporiadal maršal Schulzig. Okrem dôstojníkov boli na ňom prítomní aj Štúr a Hurban.“
Autor uzatvára túto predposlednú kapitolu Štvrtej knihy o Bratislave vetou: „Menej sa už spomína na to, ako sa ich výlet skončil v hostinci a oni nemali na zaplatenie účtu.“ Túto historku vo svojom životopisnom diele Ľudovít Štúr spomenul Jozef Miloslav Hurban. Zaujímavé však je, že spomedzi študentov zostal pokojný iba Ľudovít Štúr. S vodcovskou istotou poslal dvoch najstarších z nich, a to Pavla Čendekoviča a Jaroslava Bórika, do mesta pre peniaze. Ale ku komu a za kým? To sa už asi nikdy nedozvieme. Vieme však, že mládenci sa vrátili s takou kôpkou peňazí, že mohli zaplatiť aj dve také hostiny. Z čoho vyplýva, že všetko mohlo byť aj inak. Ale to si Ľudovít Štúr zobral do hrobu.