Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Básne začal písať pod vplyvom Jiřího Wolkra a Ladislava Novomeského. Od samého začiatku vyjadroval svoj protest proti agresii a vojne.
Autor TASR
Bánovce nad Ondavou/Bratislava 25. mája (TASR) - Láska k človeku a pocit spolupatričnosti s utrpením človeka a ľudstva sa prelínajú poéziou Pavla Horova, vlastným menom Pavla Horovčáka. V nedeľu 25. mája uplynie 100 rokov od jeho narodenia.
Básne začal písať pod vplyvom Jiřího Wolkra a Ladislava Novomeského. Od samého začiatku vyjadroval svoj protest proti agresii a vojne. Dôvodom bolo aj to, že na srbskom fronte mu zahynul otec iba pár mesiacov po jeho narodení.
Protivojnová tematika dominovala už v jeho prvých zbierkach Zradné vody spodné (1940), Nioba matka naša (1942) a vracal sa k nej aj v neskorších etapách svojho básnického diela (Defilé 1947, Balada o sne 1960). Ďalší tematický okruh jeho poézie tvoril tradičný vlastenecko-občiansky motív lásky k rodnému kraju (Návraty 1944, Vysoké nebo letné 1960, Zemplínske variácie 1964). Poeticky spracoval aj dojmy z návštevy Talianska (Koráby z Janova 1966).
V období schematizmu v slovenskej literatúre sa nevyhol tvorbe socialisticky angažovanej poézie (Moje poludnie 1952, Slnce nad nami 1954). Jeho občiansky a intímny lyrický prejav vyvrcholil v záverečnej zbierke Ponorná rieka (1972) i v posmrtne vydaných súboroch básní Asonancie (1976) a Z posledných (1977).
Pokúšal sa aj o prózu. Počas vojnových rokov napísal román zo súčasnosti, z ktorého vyšli dve kapitoly v Slovenských pohľadoch. Majú črty jeho kritického prístupu k spoločensko-psychologickej realite. Okrem toho napísal rad fejtónov pre rozhlas a článkov pre tlač, v ktorých uplatnil svoje poetické skúsenosti. Prekladal z bulharskej, poľskej, ruskej, perzskej literatúry. Preklady z perzskej poézie Omara Chajjáma vydal pod názvom Láska, hlina, spev a čaša vína (1976).
Pavol Horovčák (Horov) sa narodil 25. mája 1914 v Bánovciach nad Ondavou. Gymnázium absolvoval v roku 1934 v Michalovciach a v štúdiu pokračoval na učiteľskej akadémii v Bratislave (1934–1935). Získal kvalifikáciu na vyučovanie slovenčiny, dejepisu a geografie. Po skončení pôsobil ako učiteľ v Čani a v Michalovciach. Po oslobodení sa stal vedúcim slovesného odboru (1945–1948), neskôr riaditeľom Československého rozhlasu v Košiciach (1948-1950). Od roku 1951 bol krátko (1951-1952) šéfredaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ v Bratislave, potom tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov (1952–1954), znovu riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1954–1963) a nakoniec pôsobil v Slovenskom ústredí knižnej kultúry. Od roku 1964 sa venoval iba literárnej práci. Na sklonku života ešte vycestoval do talianskeho Janova ako kultúrny vyslanec.
Básnik Pavol Horov zomrel 29. septembra 1975 v Bratislave.
Za svoje dielo získal v roku 1964 titul Zaslúžilý umelec, v roku 1973 Národný umelec. V roku 1974 mu udelili Národnú cenu Slovenskej republiky. Vyšli o ňom dve monografie: Básnické dielo Pavla Horova (1964) a Pavol Horov – ponorný básnik (1990).
Básne začal písať pod vplyvom Jiřího Wolkra a Ladislava Novomeského. Od samého začiatku vyjadroval svoj protest proti agresii a vojne. Dôvodom bolo aj to, že na srbskom fronte mu zahynul otec iba pár mesiacov po jeho narodení.
Protivojnová tematika dominovala už v jeho prvých zbierkach Zradné vody spodné (1940), Nioba matka naša (1942) a vracal sa k nej aj v neskorších etapách svojho básnického diela (Defilé 1947, Balada o sne 1960). Ďalší tematický okruh jeho poézie tvoril tradičný vlastenecko-občiansky motív lásky k rodnému kraju (Návraty 1944, Vysoké nebo letné 1960, Zemplínske variácie 1964). Poeticky spracoval aj dojmy z návštevy Talianska (Koráby z Janova 1966).
V období schematizmu v slovenskej literatúre sa nevyhol tvorbe socialisticky angažovanej poézie (Moje poludnie 1952, Slnce nad nami 1954). Jeho občiansky a intímny lyrický prejav vyvrcholil v záverečnej zbierke Ponorná rieka (1972) i v posmrtne vydaných súboroch básní Asonancie (1976) a Z posledných (1977).
Pokúšal sa aj o prózu. Počas vojnových rokov napísal román zo súčasnosti, z ktorého vyšli dve kapitoly v Slovenských pohľadoch. Majú črty jeho kritického prístupu k spoločensko-psychologickej realite. Okrem toho napísal rad fejtónov pre rozhlas a článkov pre tlač, v ktorých uplatnil svoje poetické skúsenosti. Prekladal z bulharskej, poľskej, ruskej, perzskej literatúry. Preklady z perzskej poézie Omara Chajjáma vydal pod názvom Láska, hlina, spev a čaša vína (1976).
Pavol Horovčák (Horov) sa narodil 25. mája 1914 v Bánovciach nad Ondavou. Gymnázium absolvoval v roku 1934 v Michalovciach a v štúdiu pokračoval na učiteľskej akadémii v Bratislave (1934–1935). Získal kvalifikáciu na vyučovanie slovenčiny, dejepisu a geografie. Po skončení pôsobil ako učiteľ v Čani a v Michalovciach. Po oslobodení sa stal vedúcim slovesného odboru (1945–1948), neskôr riaditeľom Československého rozhlasu v Košiciach (1948-1950). Od roku 1951 bol krátko (1951-1952) šéfredaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ v Bratislave, potom tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov (1952–1954), znovu riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1954–1963) a nakoniec pôsobil v Slovenskom ústredí knižnej kultúry. Od roku 1964 sa venoval iba literárnej práci. Na sklonku života ešte vycestoval do talianskeho Janova ako kultúrny vyslanec.
Básnik Pavol Horov zomrel 29. septembra 1975 v Bratislave.
Za svoje dielo získal v roku 1964 titul Zaslúžilý umelec, v roku 1973 Národný umelec. V roku 1974 mu udelili Národnú cenu Slovenskej republiky. Vyšli o ňom dve monografie: Básnické dielo Pavla Horova (1964) a Pavol Horov – ponorný básnik (1990).
