Bratislava 25. mája (TASR) - Humor má úžasnú silu odzbrojiť, riešiť spory a upevňovať medziľudské vzťahy. Aj preto je dobré, ak sa stane neoddeliteľnou súčasťou vášho života. V rozhovore pre TASR to uviedla spoluzakladateľka Únie slovenských karikaturistov Oľga Pazerini. Prezradila aj to, prečo v rámci svojich aktivít začala prostredníctvom karikatúry a humoru propagovať zdravý životný štýl. Rozhovor s Oľgou Pazerini je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.


Pôsobíte a žijete v Bratislave a Ostrave. Znamená to, že máte dva domovy?

Ak mám povedať, kde som doma, tak je to tu, v Bratislave. Ale je pravda, že obe mestá sú s mojím životom veľmi späté. V Ostrave som vyrastala a do Bratislavy som sa vydala. Aj potom som však často chodila do Ostravy za rodičmi, takže svoje zázemie mám aj tam. No za svoje domovské sídlo pokladám Bratislavu.

Priezvisko Pazerini neznie ani slovensky, ani česky...

To som zdedila po manželovi a jeho predkoch.

Vždy ste chceli byť výtvarníčkou a živiť sa výtvarným umením?

Povedala by som, že vždy ma to ťahalo týmto smerom, vždy som rada kreslila, vytvárala obrázky. Ale cesta k mojej kariére nebola taká priamočiara. Keď som sa nedostala na umeleckú priemyslovku do Brna, začala som študovať na zdravotníckej škole v Ostrave, kde som vyštudovala ošetrovateľstvo. Potom som niekoľko rokov pracovala v dojčenskom ústave. Neskôr som popri zamestnaní začala študovať stavebnú priemyslovku so zameraním na propagáciu. Keď som sa vydala do Bratislavy, pokračovala som na bratislavskej Strednej umeleckopriemyselnej škole, kde som už v rámci dennej formy štúdia navštevovala odbor propagačné výstavníctvo.

Takýto odbor ste vyslovene chceli študovať?

Bola to skôr náhoda, no som rada, že som absolvovala práve tento smer, pretože z pohľadu toho, čo mi to dalo neskôr do praxe, je to asi najlepší odbor, aký som mohla vyštudovať. Práve v rámci neho sa spájajú rôzne výtvarné techniky, maľba, kresba, fotografia, grafika i napríklad použitie textilu. Do mojej profesionálnej praxe mi to dalo veľa. Ale tiež aj do súkromného života. Dokážem si sama vytapetovať, narezať poličky, jednoducho určite aspoň časť kutilských prác bez problémov zvládnem.

Spomienky na školu sú teda jednoznačne pozitívne?

Veľmi na to pekne spomínam, mala som vynikajúcich spolužiakov. Napríklad bývalého rektora Vysokej školy výtvarných umení (VŠVÚ) v Bratislave, výtvarníka a architekta Karola Weisslechnera alebo fotografa Tóna Stana. Musím povedať, že sme boli naozaj silný ročník a to mi aj v mojej kariére pomohlo. Inak, musím sa pochváliť, že som školu dokázala dokončiť aj napriek faktu, že som sa už bola vydatá a musela som sa starať o dieťa. Dodnes si ale pamätám a veľmi si cením pochvalu od viacerých profesorov, ktorí ma za moje pôsobenie na škole, aj s prihliadnutím na moje materské povinnosti, pochválili.

Stretávate sa so spolužiakmi?

Stretávali sme sa, no v súčasnosti je tých možností už menej. Všeobecne, v dnešnej dobe, takej rýchlej a hektickej, už majú ľudia málo času a chuti sa stretávať. To sa napokon prejavuje aj o záujme o kultúrne podujatia, naše výtvarné nevynímajúc. Posledným dôkazom je výstava v Piešťanoch, kde slovenskí, českí a poľskí karikaturisti vystavujú na tému zdravie. Na vernisáž prišlo len málo ľudí, kedysi by to bolo určite plné.

Po škole ste 20 rokov pracovali ako propagačná výtvarníčka, po roku 2000 ste začali pôsobiť ako slobodná umelkyňa. Ako sa žije výtvarníčke v slobodnom povolaní?

Som rada, že som zažila časy, keď som bola v normálnom zamestnaneckom pomere a tiež časy, keď som bola na voľnej nohe. V oboch prípadoch to má svoje pre a proti. Keď som bola v internom pracovnom pomere, mala som stabilný plat, prácu, dovolenku... Keď som bola na voľnej nohe, mohla som síce slobodnejšie rozhodovať o svojom čase, no musela som si vedieť zadeliť tento čas tak, aby som stihla to, čo mám a dokázala si na seba zarobiť. Viac som musela naháňať peniaze a musela myslieť na množstvo vecí, na ktoré zamestnanec myslieť nemusí.

Venovali ste sa a doteraz venujete rôznym formám výtvarného umenia a propagácie, okrem karikatúry takisto knižnej ilustrácii i propagačnej grafike. No predsa len, s vaším menom je najviac spojená karikatúra. Ako ste sa k nej dostali, resp. prečo je vašou hlavnou umeleckou doménou práve karikatúra?

Karikatúra je určitý druh umenia, ktorý sa môže použiť aj v rôznych úžitkových grafických prácach. Fascinuje ma na nej to, že vie veci často lepšie vystihnúť a povedať oveľa viac ako veľký text. Takisto je úžasné, ak je karikatúra bez textu, človek má v tomto obrázku možnosť nájsť viac myšlienok. Okrem toho, každý ho môže vidieť trochu inak, pre každého môže byť trochu inak zrozumiteľný. A k tej "osudovej" spojitosti s karikatúrou, myslím si, že sa tam spojila moja vášeň pre obrázky a to, že som človek, ktorý má rád inteligentný humor.

Platí teda o vás to, že humor tvoríte nielen profesionálne? Lebo o zabávačoch je známe, že v súkromí sú to často ľudia úplne opační, skôr utiahnutí a neradi zabávajú spoločnosť.

Rada sa pridám k zábave svojím humorom, no musí byť na to vhodná chvíľa, určite nesmie ísť o nič silené. Humor je pre mňa v každom prípade neoddeliteľnou súčasťou súkromného, intímneho života s mojimi najbližšími, priateľmi i známymi. Držím sa toho, že človek by mal mať zmysel pre humor. Ten pomáha pri prekonávaní problémov, utužovaní medziľudských vzťahov i pri riešení niektorých sporov, čo si však vyžaduje tiež schopnosť vedieť odpúšťať a byť nad vecou. K tomu všetkému humor pomáha, tak ako uvažovanie, ktoré prinesú výstižné myšlienky. Jedna z nich napríklad kladie rečnícku otázku, či chcete mať pravdu, alebo vzťah. A to je skutočne dobrá otázka na zamyslenie, ktorá vám pomôže riešiť konflikty s vašimi najbližšími.



Karikatúra je údajne mužská záležitosť. Ako vás berú muži?

Je pravda, že karikatúrou sa zaoberajú väčšinou muži. Ale je dobre, keď sa medzi nimi objaví aj žena. Už aj preto, že ženy majú predsa len trochu iný humor ako muži. Myslím, že to tak vnímajú aj naši mužskí kolegovia. Sú k nám galantní.

Čo charakterizuje váš štýl?

Moja kresba má grafickú skratku, je čitateľná, aj keď je malinká. Súhlasím s tými, ktorí hovoria, že sa snažím o to, aby som aj s minimálnym počtom čiar dokázala vytvoriť kresbu s pointou.

Vy ste vyšli ešte z éry československých karikaturistov. Možno ale povedať, že tak, ako sú rozdiely v mentalite Čechov a Slovákov, je rozdiel aj medzi českou a slovenskou karikatúrou?

Českí karikaturisti sú vo väčšine prípadov ukecanejší. To sa prejavuje v tom, že často používajú v karikatúre text pod obrázok. Ak sa dobre prepojí, je to efektné a efektívne, no môže to byť dvojsečná zbraň. Napríklad ak tieto diela vystavujete v krajine, ako je Anglicko či Nemecko, kde ten štýl humoru je predsa len odlišný, nemusí humorný moment vyniknúť.

Máte svoje preferované témy?

Určite je inšpirujúce manželstvo a vôbec medziľudské vzťahy.

Je pravda, že sa vyhýbate témam politika a sex?

V podstate áno. Viete, prekáža mi, že napríklad v prípade politiky každý len nadáva a súdi druhých, no možno on sám nemá na základe svojho konania právo súdiť druhých. Pripadá mi často, že politika a téma politiky je len oblasťou, kde sa ľudia snažia vyventilovať zo svojich nevyriešených problémov. A sex... Keď už, tak jemne, skôr v narážkach. V princípe aj politiku aj sex môžete nájsť v mojich dielach. Snažím sa však o to, aby boli tieto témy naznačené vkusne.

Dá sa povedať, koľko trvá vytvorenie jednej karikatúry?

No, keď sa človek rozkresľuje, istý čas to trvá. Keď už máte, ako sa hovorí fortieľ, niekedy stačí pár liniek a je to hotové. Ale je to naozaj od prípadu k prípadu. Niekedy máte myšlienku hneď, niekedy sa objaví len v náznakoch a vy ju neviete dotiahnuť do idey, ktorú môžete nakresliť. Najlepšou inšpiráciou však často býva termín a povinnosť ho dodržať.

Foto: TASR/Erik Máder

Máte zvyk aj dorábať svoje práce s istým časovým odstupom?

Ale áno, to môže pomôcť, keď sa na to, čo urobíte, pozriete po čase. Obrázky vidíte inak a všimnete si veci, ktoré vám predtým unikli, prípadne vám napadne to, čo pri prvotnej tvorbe neprišlo. Takisto pomáha aj to, keď si napríklad obrátite dielo hore nohami. A samozrejme to, keď ho dáte posúdiť ľuďom, ktorí nie sú odborníci, no ich laický názor vie jasne vypovedať o tom, či sa to podarilo, alebo nie, či ste vystihli to, čo ste chceli a tak, ako ste chceli.

Vy ste karikatúru a vaše výtvarné schopnosti spojili aj s oblasťou zdravého životného štýlu.

Áno, som lektorkou občianskeho združenia (OZ) Život a zdravie, ukončila som jednoročný seminár poradcov zdravého životného štýlu v Nenašoviciach u Prahy a pravidelne sa zúčastňujem na seminároch na túto tému, na ktorých prednášajú lektori z USA. Chodím do škôl i medzi dospelých a hovorím o zdraví a zdravom životnom štýle. Snažím sa im to povedať s nadhľadom, inak, akoby to povedal lekár a iným spôsobom, ako si to môžu prečítať na internete. Využívam pritom karikatúry i obrázky, v ktorých možno nájsť známe príslovia a porekadlá. Propagujem vlastne preventívno-liečebný program zdravého životného štýlu "NEW START", založený na ôsmich základných bodoch - výživa, pohyb, voda, slnko, striedmosť, vzduch, odpočinok, dôvera. Prednášam o tom dospelým a robím aj besedy pre deti. Deti sa napríklad na takýchto stretnutiach nielen učia a získavajú poznatky ohľadom zdravia, výživy, pitného režimu či medziľudských vzťahov, ale musia o týchto veciach aj trochu premýšľať, dávať si ich do súvislostí, čo je veľmi užitočné. Samozrejme, učia sa aj to, čo je karikatúra a ako sa tvorí.

Predpokladám, že tým, čo prednášate, idete aj sama príkladom...

Ale iste, už aj preto, že som tzv. zdravý hipochonder. Keďže sa obávam chorôb a komplikácií, ktoré prinášajú, myslím oveľa viac na prevenciu. To sa, samozrejme, týka nielen fyzického, ale aj psychického zdravia. Takže si nedávam pozor len na to, aby som nejedla priveľa mastných jedál, aby som si nezvyšovala cholesterol, ale snažím samú seba viesť k duševnej rovnováhe, k tomu, aby som si nepripúšťala niektoré veci až príliš k srdcu, bola, ako sa hovorí nad vecou a vedela aj odpúšťať chyby, ktoré má napokon každý z nás.

Okrem toho, že sa venujete lektorskej činnosti, čo vám momentálne zaberá najviac času?

V poslednom čase menej tvorím, skôr sa zaoberám archiváciou všetkého, čo som doteraz urobila. Zaberá to naozaj veľa času.