Budapešť/Bratislava 14. apríla (TASR) - Ukážku toho, čo je postmoderná literatúra, v ktorej jazyk neopisuje realitu, ale vytvára nový svet, poskytol vo svojom rozsiahlom diele spisovateľ, esejista a dramatik Péter Esterházy. S jeho jazykovým žonglérstvom sa mohli zoznámiť aj slovenskí čitatelia v prózach ako Harmonia Caelestis, Opravené vydanie, Pomocné slovesá srdca či Žiadne umenie. Nebyť rakoviny, dožil by sa jeden z najuznávanejších maďarských spisovateľov v utorok 14. apríla 70 rokov.

"Realita ako meradlo estetiky – kto to kedy videl… U mňa akoby aj realita bola fikciou". Aj tieto slová z jeho poslednej knihy Hasnyálmirigynapló (Pankreasník, 2016), poukazujú na fakt, že bol veľký milovník fikcie, ktorej dával prednosť pred realitou.

Esterházyho beletrie nie sú odrazom reality, ale obrazom jeho myslenia. Nepísal klasické príbehy, ale fúziou filozofického a beletristického spôsobu písania ukázal, že najdramatickejší, ale zároveň aj najzábavnejší príbeh sa odohráva práve na úrovni (nášho) myslenia.

Len málo čo, bolo totiž podľa neho zábavnejšie ako naše myslenie - naše, väčšinou zavádzajúce interpretácie, predsudky či omyly. Do textov vkladal vety z diel svojich obľúbených spisovateľov a filozofov, ktoré dekonštruktivisticky interpretoval, čím vytváral neopakovateľné, autobiografickými prvkami prešpikované príbehy svojho myslenia.

Péter Esterházy sa narodil 14. apríla 1950 v Budapešti. Pochádzal zo známeho aristokratického rodu. Jeho starý otec gróf Móric Esterházy bol v roku 1917 aj predsedom uhorskej vlády. Po nástupe komunistov k moci v Maďarsku však emigroval, ale rodičia budúceho spisovateľa, gróf Mátyás Esterházy a matka Magdaléna Mányoková, ostali za "železnou oponou". Péter Esterházy tak hlavne počas detstva spolu so súrodencami výrazne pocítil represie zo strany politickej moci.

Situácia sa zlepšila v 60. rokoch minulého storočia, keď nastúpil na budapeštianske piaristické gymnázium, na ktorom zmaturoval v roku 1968. V roku 1974 úspešne absolvoval štúdium matematiky na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti. Po ukončení univerzity začal pracovať v Ústave výpočtovej techniky ministerstva strojárstva a ťažkého priemyslu, kde pôsobil do roku 1978 a odvtedy bol spisovateľom na voľnej nohe.

Vo svojej tvorbe nadviazal na maďarských autorov zoskupených okolo časopisu Nyugat (Západ). Zaradil sa medzi postmoderných tvorcov využívajúcich pri tvorbe dekonštruktivistický prístup k príbehu, intertextualitu či citácie z diel iných spisovateľov a filozofov.

Pozornosť kritiky, ale aj čitateľov upútal už knižným debutom, zbierkou poviedok Fancsikó és Pinta (1976). Po nej nasledovala v roku 1977 ďalšia poviedková kniha Pápai vizeken ne kalózkodj.

Svoj originálny prístup k písaniu literárnych textov prvýkrát výrazne predviedol v satirickom románe Termelési-regény z roku 1979, ktorého názov by sa dal preložiť ako Výrobný román. Využil v ňom prvky autobiografie a zároveň to bol román o románe, do ktorého zakomponoval aj rozsiahly poznámkový aparát.

Podobné postupy uplatnil aj v sérii próz, ktoré vychádzali samostatne, ale v roku 1986 aj pod jednotným názvom Bevezetés a szépirodalomba, čo by sa dalo preložiť ako Úvod do fikcie, alebo Úvod do krásnej literatúry. Jedna z nich Kis Magyar Pornográfia (Malá maďarská pornografia, 1984) vyšla v rokoch 1992 a 2008 v českom preklade.

V roku 1987 vyšiel Esterházymu pod ženským pseudonymom Csokonai Lili román Tizehét Hattyú (Sedemnásť labutí). O tri roky neskôr vzdal hold svojmu obľúbenému českému spisovateľovi Bohumilovi Hrabalovi prózou Hrabal könyve (Hrabalova kniha, 1990), ktorá vyšla v českom preklade.

Prózu, ktorou sa definitívne zaradil medzi významných európskych autorov vydal Esterházy v roku 2000 pod názvom Harmonia caelestis. Nekonvenčná rodinná sága dostala názov podľa 55 kantát, ktoré zložil jeho predok knieža Pál Esterházy (1635-1713). V románe rozdeleného na dve časti zmiešal konkrétne historické fakty z dejín Uhorska s vlastnými ironickými komentármi a v druhej časti opísal rodinné peripetie po nástupe komunistickej moci v Maďarsku. Dôležitou postavou románu je jeho otec, vykreslený nielen cez sarkastické komentáre, ale aj s láskavým pochopením.

Na Esterházyho literárne Opus magnum - Harmoniu caelestis - priamo nadväzuje próza s názvom Javított kiadás (slovensky v roku 2006 pod názvom Opravené vydanie). Kniha vznikla potom ako sa jej autor dozvedel, že jeho otec 25 rokov spolupracoval s maďarskou komunistickou štátnou bezpečnosťou.

V slovenskom preklade vďaka Renáte Deákovej okrem Harmonie caelestis a Opraveného vydania vyšli aj ďalšie Esterházyho diela. V roku 2011 Jedna žena, o dva roky neskôr Jednoduchý príbeh čiarka sto strán (Šermovacia verzia), v roku 2014 próza Jednoduchý príbeh čiarka sto strán (Verzia podľa Marka). A tiež Esterházyho posledná kniha z roku 2016 Pankreasník, ktorá vyšla iba niekoľko týždňov pred jeho smrťou. V nej sa cez literárny text pokúšal vyrovnať so smrteľnou chorobou - rakovinou pankreasu.

Prekladateľka Juliana Szolnokiová sa v roku 2009 postarala o preklad prózy venovanej matke Pomocné slovesá srdca.

Péter Esterházy bol laureátom celého radu prestížnych maďarských i zahraničných cien a vyznamenaní. Udelili mu Cenu Lajosa Kossutha, Cenu Milána Füsta, Cenu Tibora Déryho, ale aj slovinské ocenenie Vilenica, francúzsky Rad umení a literatúry, Rakúsku štátnu cenu, nemeckú Herderovu cenu, Cenu mieru Nemeckého knižného obchodu či rumunskú Ovidiovu cenu.

Uznávaný spisovateľ, brilantný štylista, objaviteľ odľahlých zákutí maďarského jazyka a veľký fanúšik futbalu Péter Esterházy zomrel 14. júla 2016 v Budapešti vo veku 66 rokov.