Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Pavol Jozef Šafárik sa narodil 13. mája 1795 v Kobeliarove.
Autor TASR
Kobeliarovo/Bratislava 13. mája (TASR) - Národný buditeľ, historik, jazykovedec, zakladateľ modernej slavistiky, básnik, etnograf, univerzitný profesor a politik Pavol Jozef Šafárik sa narodil 13. mája pred 220 rokmi.
Ako prvý podal systematický obraz o slovanských národoch, ich kultúre a dejinách. Zaradil ich medzi najvyspelejšie kultúry na svete. Veľkú pozornosť venoval skúmaniu staroslovienskeho písma. Dokázal, že cyrilike predchádzala hlaholika. V otázke jazykovej jednoty zastával a presadzoval názor, že každý národ má rozvíjať svoju kultúru predovšetkým prostredníctvom svojho vlastného jazyka.
Pavol Jozef Šafárik sa narodil 13. mája 1795 v Kobeliarove. Študoval na gymnáziu v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a neskôr v Jene v Nemecku. Vychovávateľsky pôsobil v Rožňave, Dobšinej, Kežmarku, Jene a v Prešporku (dnes Bratislava). V roku 1819 sa na príhovor vplyvných priateľov už ako 24-ročný stal riaditeľom gymnázia zriadeného pravoslávnou cirkvou v Novom Sade (Srbsko). Napriek očakávaniam priniesol pobyt v Srbsku Šafárikovi mnoho žiaľu. Kvárený bolestivým ochorením sa musel vyrovnávať nielen s úmrtiami detí, vytrhnutím z podnetného literárneho a vedeckého prostredia a obmedzenými finančnými prostriedkami, ale bol konfrontovaný aj so svojím slovanským pôvodom, evanjelickou vierou a bádateľskou činnosťou, čo vyústilo v jeho nútený odchod.
V Prahe, kam sa s rodinou presťahoval z Nového Sadu v roku 1833, mu zaopatrenie na niekoľko rokov priniesla zbierka medzi českými vlastencami a mecenášmi, ktorej podmienkou bolo písanie v češtine. Najskôr bol redaktorom časopisu Světozor, potom pôsobil ako cenzor a redaktor časopisu českého múzea (Musejník). V roku 1848 sa stal riaditeľom Univerzitnej knižnice v Prahe a mimoriadnym profesorom slovanskej filológie na pražskej univerzite. V Prahe vyvrcholila aj jeho vedecká činnosť.
Šafárik sa usiloval o zblíženie oboch kultúr, ale rešpektoval špecifiká každého národa. Svojimi postojmi v tejto otázke posilnil rozhodnutie Ľudovíta Štúra o zavedení spisovnej slovenčiny. Mal významný podiel na formovaní národnoobrodeneckej vlasteneckej koncepcie dejín a kultúry slovanských národov. Z jeho tvorby možno spomenúť poéziu Tatranská múza s lyrou slovanskou (Levoča, 1814), odborné spisy Počátkové českého básnictví, obzvláště prozódie (1818), Písně světské lidu slovenského v Uhřích (1823-1827), Slovanské starožitnosti (1837, 1865), Památky dřevního pisemnictví Jihoslovanů (1851), Památky hlaholského písemnictví (1853).
Svoje občianske a vlastenecké postoje preukázal vystúpením na Slovanskom zjazde v Prahe v revolučnom roku 1848. Vtedajší štátny rakúsky minister knieža Kolovrat ho nazval hviezdou prvej veľkosti v slovanskom svete. Tento výrok poslúžil v júni 1995 organizátorom ako názov výstavy Hviezda prvej veľkosti v Slovenskom národnom literárnom múzeu v Martine. Matica slovenská ju pripravila ako jedno z podujatí pri príležitosti osláv 200. výročia narodenia tohto významného vedca a literáta.
V roku 1860 sa vyčerpaný a ťažko chorý Šafárik, ktorý sa v tom čase už vymanil z pazúrov chudoby, pokúsil o samovraždu skokom do rieky Vltava. Hoci ho zachránili, smrť ho dostihla už o rok 26. júna 1861 v Prahe, kde je aj pochovaný.
Jeho meno nesie košická Univerzita Pavla Jozefa Šafárika založená v roku 1959 a tiež jedno z bratislavských námestí. V Dobšinej mu v novembri 1996 odhalili pamätnú tabuľu. Ukážku z rukopisu Pavla Jozefa Šafárika vystavili vo februári 2010 na výstave Cesty slovenskej knihy s podtitulom Od Proglasu k postmoderne v bratislavskom Slovenskom národnom múzeu (SNM).
Ako prvý podal systematický obraz o slovanských národoch, ich kultúre a dejinách. Zaradil ich medzi najvyspelejšie kultúry na svete. Veľkú pozornosť venoval skúmaniu staroslovienskeho písma. Dokázal, že cyrilike predchádzala hlaholika. V otázke jazykovej jednoty zastával a presadzoval názor, že každý národ má rozvíjať svoju kultúru predovšetkým prostredníctvom svojho vlastného jazyka.
Pavol Jozef Šafárik sa narodil 13. mája 1795 v Kobeliarove. Študoval na gymnáziu v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a neskôr v Jene v Nemecku. Vychovávateľsky pôsobil v Rožňave, Dobšinej, Kežmarku, Jene a v Prešporku (dnes Bratislava). V roku 1819 sa na príhovor vplyvných priateľov už ako 24-ročný stal riaditeľom gymnázia zriadeného pravoslávnou cirkvou v Novom Sade (Srbsko). Napriek očakávaniam priniesol pobyt v Srbsku Šafárikovi mnoho žiaľu. Kvárený bolestivým ochorením sa musel vyrovnávať nielen s úmrtiami detí, vytrhnutím z podnetného literárneho a vedeckého prostredia a obmedzenými finančnými prostriedkami, ale bol konfrontovaný aj so svojím slovanským pôvodom, evanjelickou vierou a bádateľskou činnosťou, čo vyústilo v jeho nútený odchod.
V Prahe, kam sa s rodinou presťahoval z Nového Sadu v roku 1833, mu zaopatrenie na niekoľko rokov priniesla zbierka medzi českými vlastencami a mecenášmi, ktorej podmienkou bolo písanie v češtine. Najskôr bol redaktorom časopisu Světozor, potom pôsobil ako cenzor a redaktor časopisu českého múzea (Musejník). V roku 1848 sa stal riaditeľom Univerzitnej knižnice v Prahe a mimoriadnym profesorom slovanskej filológie na pražskej univerzite. V Prahe vyvrcholila aj jeho vedecká činnosť.
Šafárik sa usiloval o zblíženie oboch kultúr, ale rešpektoval špecifiká každého národa. Svojimi postojmi v tejto otázke posilnil rozhodnutie Ľudovíta Štúra o zavedení spisovnej slovenčiny. Mal významný podiel na formovaní národnoobrodeneckej vlasteneckej koncepcie dejín a kultúry slovanských národov. Z jeho tvorby možno spomenúť poéziu Tatranská múza s lyrou slovanskou (Levoča, 1814), odborné spisy Počátkové českého básnictví, obzvláště prozódie (1818), Písně světské lidu slovenského v Uhřích (1823-1827), Slovanské starožitnosti (1837, 1865), Památky dřevního pisemnictví Jihoslovanů (1851), Památky hlaholského písemnictví (1853).
Svoje občianske a vlastenecké postoje preukázal vystúpením na Slovanskom zjazde v Prahe v revolučnom roku 1848. Vtedajší štátny rakúsky minister knieža Kolovrat ho nazval hviezdou prvej veľkosti v slovanskom svete. Tento výrok poslúžil v júni 1995 organizátorom ako názov výstavy Hviezda prvej veľkosti v Slovenskom národnom literárnom múzeu v Martine. Matica slovenská ju pripravila ako jedno z podujatí pri príležitosti osláv 200. výročia narodenia tohto významného vedca a literáta.
V roku 1860 sa vyčerpaný a ťažko chorý Šafárik, ktorý sa v tom čase už vymanil z pazúrov chudoby, pokúsil o samovraždu skokom do rieky Vltava. Hoci ho zachránili, smrť ho dostihla už o rok 26. júna 1861 v Prahe, kde je aj pochovaný.
Jeho meno nesie košická Univerzita Pavla Jozefa Šafárika založená v roku 1959 a tiež jedno z bratislavských námestí. V Dobšinej mu v novembri 1996 odhalili pamätnú tabuľu. Ukážku z rukopisu Pavla Jozefa Šafárika vystavili vo februári 2010 na výstave Cesty slovenskej knihy s podtitulom Od Proglasu k postmoderne v bratislavskom Slovenskom národnom múzeu (SNM).
