Bratislava 13. augusta (TASR) - Vydavateľstvo Mladé letá v Bratislave v roku 1982 vydalo knihu Jaroslava Rezníka Po literárnych stopách na Slovensku. Je to slovenský literárny zemepis, žánrovo zaraďovaný do literatúry faktu. No nie je to celkom presné. Autor bohato využíva aj postupy umeleckej prózy, preto je vhodnejšie hovoriť o umelecko-náučnej literatúre. V tomto prípade o umelecko-náučnej literatúre pre mládež s popularizačným cieľom aj na širší okruh čitateľov.

Koncepcia knihy je vysvetlená v jej úvode. Autor cestuje po Slovensku, nachádza nehnuteľné literárne pamiatky a rozpráva o tom období života literárneho tvorcu, ktoré sa k danej pamiatke a lokalite bezprostredne viaže. V súvislosti s osobnosťou Ľudovíta Štúra tak rozpráva o jeho živote a tvorbe na mnohých miestach Slovenska, no najviac v Bratislave, Modre, Myjave, Zvolene, Košiciach, Ostrej Lúke, no a, samozrejme, v Štúrovom rodnom Uhrovci. V duchu koncepcie tam vyrozprával príbeh zo Štúrovho detstva.

Poviedka má názov A keď sa dáme dokopy a približuje nám jeden deň z najranejšej Štúrovej mladosti, keď sa vracal po skončení prvého ročníka gymnázia v Rábe domov na prázdniny. Vracal sa na drevenom sedliackom voze spoločne so spolužiakmi Jankom Kissom a Samkom Melferberom. Chlapci cestou viedli aj takýto rozhovor: - O to práve ide, Janko! Čo ďalej? Položme si otázku: Kto o nás vie? Kto o nás počul? Kto vo svete si uvedomuje, že kdesi v strednej Európe, medzi Dunajom a Tatrami, je dobrý, pracovitý a zaiste aj múdry ľud? Počuli ste tie pekné piesne, čo sa ozývali z polí? - rozhovoril sa Ľudovít. - Chlapci jednohlasne prikývli. Nevšimli si, že i pohonič sváko Ondro prestal pošibkávať kone a započúval sa do ich rozhovoru. A Ľudovít pokračoval: - V nich je skrytý život tohto ľudu. A bude sa ďalej rozvíjať. Ide len o to, ako urýchliť narastanie tejto našej malej vetvičky, čo sa Slovenskom volá. Ako ju prebudiť k takému životu, aby zavoňala po celej Európe, ba aj po celom svete? - Myslíš, že sa to dá? - zašepkal Janko. - Som o tom presvedčený, - povedal rozhodne Ľudovít!

Vo faktografickej časti poviedky autor potom vysvetlil: „Ako dvanásťročného ho poslali na gymnázium do Rábu, dnešného Győru v Maďarsku, aby sa dobre naučil po maďarsky a po nemecky. Tu na hodinách profesora Leopolda Petza, pôvodom Slováka zo Skalice, si po prvý raz uvedomil slovanskú spolupatričnosť a národnú príslušnosť. Môže sa nám to zdať predčasné, ale pravda je taká, že už ako štrnásťročný sa nad týmito otázkami celkom vážne zamýšľal. Potvrdzuje to aj básnik a literárny historik Štefan Krčméry, keď hovorí, že Ľudovít Štúr prišiel roku 1829 do Bratislavy '...nad životom národa svojho vážne zamyslený.' Slovenskému národu, jeho duchovnému i materiálnemu povzneseniu zasvätil celý svoj ďalší život.“

V kapitolke o Ostrej Lúke a o vzťahu Ľ. Štúra k Adele Ostrolúckej nájdeme aj tento citát z listu Ľudovíta Štúra Adelinej matke, ktorý jej napísal, keď mu po revolúcii radila prijať úradnícke miesto pri krajinskom súde v Bratislave: „Nie je to časné dobro, čo som hľadal, hoci i to si nemálo cením. Nepominuteľné predsa nemôže vyvážiť skoro pominuteľné a preň človek musí neraz zriecť sa príjemného, ba aj najdrahšieho. A odriekania som sa učil od najvčasnejšej mladosti.“ To nebola tvrdohlavosť, to nebola povýšenecká póza urazeného človeka, to bolo skalopevné presvedčenie o správnosti svojho životného postoja o historickosti svojho ideálu i o pochopení svojho životného poslania.

Kniha má viacstranovú farebnú dokumentárnu prílohu, ktorá je netradične umiestnená na začiatku. Text vo vnútri je ilustrovaný čiernobielymi dokumentárnymi fotografiami a obrázkami, od portrétov, cez fotografie pamiatok, ilustrácie z kníh, reprodukcie obálok a titulných listov, až po autografy rukopisov a podpisov autorov. Má menný i miestny register i register miest a obcí.