Bratislava 9. novembra (TASR) - Obnovené Slovenské pohľady vyšli 25. júla 1851 ako mesačník. Hurban celkom vedome zdôraznil, že kontinuálne nadväzuje na periodikum spred revolučných rokov. A vyjadril to aj v uvádzaní ich periodicity. Prvé porevolučné číslo bolo druhým dielom obnoveného časopisu, ktorý predstavoval 6 zväzkov, teda 6 čísel, ktoré vyšli do konca roka 1851. Ako býva zvykom v každom správnom časopise, začínali sa úvodníkom, dnes by sme povedali - šéfredaktora alebo editora. V Hurbanovom prípade išlo aj o post vydavateľa.

Úvodník s názvom Starý a nový beh Slovenských pohľadov v živote slovenskom začal týmto odsekom: „Týmto zväzkom začína sa II. Diel Slovenských pohľadov. Jeden kúsok cesty je teda už ubehnutý a my zase ideme o kúsok ďalej. Nemáme čo hovoriť o dosiahnutých výsledkoch nášho namáhania, lebo tento časopis bol iba práškom vo vetroch duvších ponad našimi hlavami, ktorého šťastie je to, že vznikol v tých časoch, v ktorých bolo najhoršie so slovenským národom. Veky svojvoľne narábali s týmto slovanským práškom, ale len to ho zachránilo pred zahynutím, takže mohol do kalíška podaktorého žitia zasiahnuť a kde-tu dobré srdce získať pre život. Náš časopis ochraňoval slovanské zvuky zlatých Tatier, raziac si cestu čo možno najvoľnejšieho chápania národných dôležitostí, aby dačím poslúžil slovenstvu, lebo hlboko v nás sa zakorenilo to presvedčenie, že z hlbokého pádu a dlhého svojho zajatia môže náš národ povstať iba svojimi vlastnými silami, a keď nie povstať, teda je aspoň hoden, aby ho druhý vyslobodil.“ Ako vidieť, bojovná revolučná krv z neho ešte stále nevytiekla.

Tretí diel Slovenských pohľadov na literatúru, umenie a život vyšiel 7. januára 1852 ešte v Skalici a Hurban v ňom na úvod napísal: „ Otvárame III. Diel Slovenských pohľadov. Odteraz bude náš časopis častejšie navštevovať svojich krajanov, a preto bude viesť kratšie rozprávky a rozhovory o spoločenských, literárnych a národných dôležitostiach. Obraciame teda pozornosť spisovateľov, rodákov, učených slovenských krajanov na tento štiep, v ktorom budú môcť skladať svoje nárady, rady, obávania, túžby a pozorovania. Krátke, jadrné, živé slová, pochádzajúce zo sŕdc plných lásky, budú vodcami jednotlivých čísel tohto časopisu.“

Lenže nie všetko, čo sa dobre začína, sa aj dobre skončí. Dňa 24. januára 1852 zomrel vo Viedni básnik Ján Kollár. Daniel Lichard, redaktor vládnych Slovenských novín, ktoré odmietali písať v uzákonenej spisovnej slovenčine, napísal, že „surovosti Hurbanových Pohľadov zavraždili Kollára“. To Hurbana vyviedlo z rovnováhy. Ako odpoveď do Pohľadov napísal polemický článok Pán Lichard ako mstiteľ smrti Kollárovej. Dodajme, že po tomto incidente obaja celé roky nekomunikovali, a to aj napriek tomu, že Lichard čoskoro pochopil zákonitú nevyhnutnosť literárnej slovenčiny a prispôsobil sa.

Do konca roku 1851 naozaj vyšlo 6 čísel Slovenských pohľadov. No náklady na ich tlač v Skalici boli vysoké. Hurban sa preto rozhodol nasledujúci ročník tlačiť v Trnave. Trnava bola podľa všetkého lacnejšia, no a najmä bola bližšia k jeho domovu v Hlbokom. A rozhodol sa zmeniť aj periodicitu časopisu na týždennú, čo do určitej miery ovplyvnilo aj obsahovú koncepciu časopisu. Literárna a informatívna zložka sa dostali do rovnováhy. Podarilo sa mu to od apríla 1852.

Hurban si v tomto období uvedomoval, že jeho duševné i fyzické vypätie sa čoraz viac začína podobať tomu revolučnému. Začalo ho tlačiť pod hrudnou kosťou. Pochopil, že jeho srdce sa rozhodlo protestovať. A zároveň si uvedomil, že na týždenník sám, a ešte k tomu z Hlbokého, nemôže stačiť. Preto ponúkol miesto v redakcii básnikovi a historikovi Mikulášovi Dohnánymu, autorovi už dokončeného diela História povstania slovenskieho. Dohnány začiatkom apríla 1852 skutočne do Trnavy nastúpil. No nestačil toho veľa urobiť. Práca na dvojdielnom historickom monumente ho tak vyčerpala, že 2. júna v Trnave zomrel na mozgovú porážku vo veku 28 rokov. Akým dielom sa na jeho skone podieľala aj nenaplnená láska k istej Elenke z vidieckeho okolia Trnavy, to sa môžeme iba domnievať. Samozrejme, Hurban sa s ním nad hrobom rozlúčil.

Bola to však preň ďalšia veľká strata a rana do jeho úsilí. Ale ešte si nezúfal. Na výpomoc do redakcie pozval Pavla Dobšinského. Ten s nadšením opustil úradnícke miesto tajomníka administrátora superintendencie Samuela Reussa v Revúcej a ako talentovaný literát sa na prácu v redakcii tešil. A tešil sa aj na to, že osobne uvidí panovníka, ktorý sa v lete 1852 vybral na okružnú cestu po Slovensku a v jej rámci mal navštíviť aj slávne mesto Trnavu. Páčil sa mu aj politický epigram jeho o vyše desať rokov staršieho druha a teraz i šéfa, ktorý napísal na slávu panovníka: „Ukrotiteľ zradných drakov/ nešťastného rozbroja/ prijmi od verných Slovákov/ vence slávy, pokoja“.

Boli to dosť podlízavé veršíky, no Hurban nimi sledoval politický cieľ. Stále akoby dúfal, že panovník si spomenie na nedávne zásluhy Slovákov pri zachovaní habsburského trónu. A cisár si možno aj spomenul, lebo v Trnave rýchlo pochopil, že tu nežijú Maďari, ale Slováci, ako si pôvodne myslel na základe informácií úradníckych šimľov z cisárskeho dvora. Ale to bolo všetko.

Posledná rana do života časopisu, a teda aj do tvorivej časti Hurbanovho života, prišla práve zo strany vládnych úradov vo Viedni. Tomáš Winkler v biografickom románe Perom a mečom to opísal takto: „Iróniou je, že Pohľady, ktoré priniesli Hurbanove veršíky na kráľa, museli už v auguste desiatym číslom prestať vychádzať práve pre nepochopenie vlády. Kauciu dvetisícpäťsto zlatých Hurban nezohnal, a tak voľky-nevoľky musel oznámiť prestávku v ich vychádzaní. Ale ešte vždy dúfal, že dočasné opatrenia, ktoré viedli k zastaveniu časopisu, budú čoskoro zrušené a časopis sa dáko pozviecha. Lenže nestalo sa tak. Hurbanovi zostali len fara, kostol a slovo božie.“ Ako vidieť, aj ekonomická cenzúra má u nás svoju dávnu tradíciu.

V druhej polovici roka 1852 sa stalo pre Hurbana niečo nezvyčajné. Farár-nefarár – začal gazdovať. Rodinu bolo treba nejako uživiť. Stihla sa totiž rozrásť o druhú dcéru Želmíru, čo znamenalo piate dieťa v poradí. A tak robil všetko, čo si žiada práca roľníka. Od sadenia zemiakov, až po vynášanie hnoja. A možno práve táto krásna žiadostivosť prírody ho znova priviedla k dávnejšej myšlienke. Vráti sa k vydávaniu almanachu Nitra. So Slovenskými pohľadmi to tentoraz nevyšlo, farizejská moc im vnútila prestávku, no možno to vyjde s almanachom. Bude ho vydávať už v ustálenej slovenčine. Z mnohých chlapcov na bratislavskom lýceu sa v priebehu rokov vykľuli vynikajúci spisovatelia. Tá ustálená spisovná a literárna reč akoby naštartovala ich tvorivé schopnosti. A on sám má tiež mnohé tvorivé plány. No a na samom vrchu pracovného stola má položený rukopis Sládkovičovej veľkej básne Detvan. Páči sa mu. Jozef Miloslav Hurban na jar 1853 ohlásil vydanie 5. ročníka almanachu Nitra.