Bratislava 17. augusta (TASR) - Návrat dobrovoľníkov a cisárskych vojsk hore Kysucou po víťaznej bitke pri Budatíne 11. decembra 1848 do východiskovej pozície v moravskom Těšíne bol zo strategického hľadiska veľmi prekvapujúci. Do Vianoc bolo ešte dosť ďaleko a počasie ukazovalo, že Martin na bielom koni bude určite meškať. Nie div, že víťazstvom namaškrtení vojaci chceli pokračovať v boji a pokiaľ ide o Vianoce, radi by ich strávili v nejakom väčšom meste, keď už domov nemôžu.

Hurban o tomto čase v Rozpomienkach napísal: „Každý ústup je pre ustupujúceho mrzutou vecou, nie teda divu, že naši dobrovoľníci, ktorí svojimi hákovnicami zamieňali si výstrely s kanónmi maďarskými, zle-nedobre hubovali proti komandu, ústup neodôvodnene poručivšiemu, oni, keď už nie v Žiline, chceli nasilu nocovať aspoň v Budatíne. Ako si podobnú mrzutosť do Predmiera ustupujúci Maďari zaháňali o tom sme sa pozdejšie dozvedeli: oni jednoducho po svojich novinách ohlásili, že zvíťazili pri Budatíne, kde i ja som mal padnúť. Nuž tak oni to s tou milou lžou praktikujú ako vo vojne, tak i v politike.“ My dodajme, že v štáte dánskom – mediálnom sa od tých čias veľa toho nezmenilo.

Vianoce 1848 naši dobrovoľníci teda prežili v moravskom Těšíne, no a Hurban v neďalekom Jablunkove.

Zo strategického hľadiska ešte prekvapujúcejšie rozhodnutie bolo zaútočiť na Žilinu na Nový rok - 1. januára 1849. Po silvestrovskej noci totiž ani vojaci nebývajú celkom spoľahliví. Navyše, nový rok slávnostne vítali o polnoci ešte v Čadci. „Ja so Štúrom len zase u starkého Daniša, farára, kam ale ku sláveniu silvestrovského večera zišlo sa i veľa dôstojníkov. Želali sme si vzájomne zdar zbraniam našim a šťastie i víťazstvo k dobrému kráľa i národov celej habsburskej ríše. Nový rok svitol s iskriacim sa mrazom, peknou inak pohodou, no zimou rabiátnou. Naši dobrovoľníci z Mostov na Turzovku uderili do Nového Mesta nad Kysucou, posilnení dvoma kompániami radového vojska. Zišli sme sa s nimi v Novom Meste. Minulej noci bola ukrutná zima, veľa našim poodzabovali uši. Na druhý január ustanovený bol útok na Budatín i Žilinu.“

Napriek nočnej silvestrovskej slávnosti a omrznutým ušiam, aj druhá bitka o Žilinu dopadla víťazne. Dobrovoľníci s cisárskym vojskom za niekoľko hodín prekročili most cez Váh, opäť vyhnali nepriateľov z mesta, takže už 4. januára 1849 “...členovia prvej SNR a vodcovia Slovenského povstania 1848 – 1849 Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban vyzvali zhromaždený ľud z okolia Žiliny do boja za národnú slobodu Slovákov“. To je podstatná časť textu z pamätnej tabule na jednom z meštianskych domov na východnej strane Mariánskeho námestia v Žiline.

Foto: TASR - Radovan Stoklasa

Našim národným dejinám nie vždy celkom prajní historici nezabúdajú pripomenúť, že Žilina prijala vstup dobrovoľníkov chladne, a dokonca so strachom. Je to len polovičná pravda. Žilinčania boli v tom čase poriadne frustrovaní. V meste sa už dávnejšie usadili maďarskí honvédi a nesprávali sa práve najmorálnejšie. Potom prišiel prvý boj pri Budatíne a honvédi z mesta utiekli, ešte stihnúc čo-to vyrabovať. Lenže za nimi neprišli nijakí osloboditelia. Troška zbabelý a profesionálne opatrný plukovník Frischeisen nariadil ústup. Keď to velenie protivníka zistilo, maďarskí vojaci sa natešene vrátili do mesta až kdesi spoza Predmiera. No o pár dní je tu nová bitka, Maďari opäť utekajú a do mesta vtiahnu vojaci a najviac je tých v nevojensky vyzerajúcich halenách. Nečudo, že občania mesta sú z toho takí zmítorení, že spočiatku nepootvoria ani okno.

Lenže už o niekoľko hodín je všetko inak. Vstupom do mesta veľmi sklamaný Hurban o situácii v Žiline neskôr napísal: „Medzitým naši sa už zoznámili a akoby pomerili so Žilinčanmi. Hovorí sa, že diabol nie je tak čierny, ako ho maľujú, i Žilinčania neboli takí zlí, ako sme si ich predstavovali a ako ich povesť špatná maľovala, a naši dobrovoľníci už neboli takí čerti, ako ich páni maďaróni opisovali v plagátoch a novinách. Prechodili sa spoločne po uliciach Žilinčania s našimi i vojakmi a obchádzali najmä námestie a obdivovali veselo vlajúcu zástavu a junáka vysokého v dlhej halene a širokom širáku stráž pri nej držiaceho. Jeho hákovnica bola cele začmudená od prachu.“

Vojenská stratégia je niekedy nevyspytateľná. Dobrovoľníci i vojsko mali v pláne prísť a obsadiť Turiec a jeho hlavné mesto – Turčiansky Svätý Martin. No a najkratšia cesta zo Žiliny do Martina vedie popri Váhu a popod Strečno, cez strečniansku úžinu. Z vojenského hľadiska je to však nebezpečný lievik, kde hlavne útočiaca strana môže mať veľké straty. Velenie i vedenie výpravy preto vymyslelo, že do Turca sa nepôjde okolo Váhu, ale okolo Rajčianky, smerom na Prievidzu a Slovenské Pravno. Do Martina teda napochodujú od juhu, a to pravdepodobne neutrpia žiadne straty. Takto oblafli velenie maďarských honvédov, ktorí ich čakali v plnej zbroji pod Strečnom. Darmo je - doma sa človek najlepšie vyzná.

Ôsmeho januára 1849 výprava už bola v Rajci a poniektorí si vraj aj zanôtili, no Tri stromečky okolo Rajčianky to určite neboli. 9. januára dobrovoľníci zaujali vtedy Nemecké, dnes Slovenské Pravno. 10. januára vpochodovali do Prievidze. Velenie na začiatku vyzvalo predstaviteľov mesta, aby sa vzdali, no bolo to len formálne. Ukázalo sa, že prví slovenskí vojaci sú v meste očakávaní a vítaní. Hurban spomína, že ešte v ten deň vojaci chodili s Prievidžanmi po meste a spievali Nad Tatrou sa blýska, Hej, Slováci, Kto za pravdu horí i Bije zvon slobody. Čo viac, obyvatelia neposkrývali zásoby potravín, ale za prijateľnú cenu ich ponúkali ako na trhu a občas aj zadarmo pohostili.

Dvanásteho januára výprava prišla do Mošoviec, kde zvolali „národnú schôdzku“, ktorá mala za cieľ podrobne a premyslene pripraviť vstup vojakov do Turčianskeho Svätého Martina, a naopak - na túto udalosť bolo treba pripraviť aj mesto. Od Martina sa očakávalo veľmi veľa. Hurban spomína: „Plukovník Frischeisen, Bloudek, Štúr, Borik, pobočník Novotný a ja, majúc šiestich svaližerov, čiže príslušníkov ľahkej jazdy, sme sa vybrali do Svätého Martina, aby sme tam boli prítomní na národnej schôdzke. Na ceste vítali nás dievčatá a panie so zástavami a vencami, národ rástol ako lavína. Pred Svätým Martinom uvítala nás deputácia mesta peškom i koňmo a sprevádzala nás do mesta.“

Jozef Miloslav Hurban už tušil, že opäť ho čaká hviezdna chvíľa života a v duchu sa na ňu pripravoval už v sedle.