FOTOGRAFIE Z ARCHÍVU
Všetky správy
Prvý panovník z rodu Romanovcov Michal I. bol zvolený za ruského panovníka 21. februára 1613.
Autor TASR
Moskva/Bratislava 18. mája (TASR) - Od narodenie posledného ruského cára Mikuláša II., ktorý bol z dynastie Romanovcov, uplynie v piatok 18. mája 150 rokov.
Prvý panovník z rodu Romanovcov Michal I. bol zvolený za ruského panovníka 21. februára 1613.
Posledného cára Mikuláša II. z dynastie Romanovcov donútila zložitá situácia v Rusku počas prvej svetovej vojny abdikovať 15. marca 1917.
Nikolaj Alexandrovič Romanov sa narodil 18. mája 1868 v bývalej rezidencii ruských imperátov v meste Carskoje Selo 25 km južne od Petrohradu vo vtedajšom Ruskom impériu.
Cár Mikuláš II. vládol Rusku od 20. októbra 1894 do 15. marca 1917, zároveň bol titulárnym poľským kráľom (1894-1915) a fínskym veľkokniežaťom (1894-1917).
Jeho otec Alexander III. skonal 1. novembra 1894, už koncom novembra toho roku sa Mikuláš II. oženil s Alix (Alice Victoria Helena Luisa Beatrice Hesensko-Rýnska, 1872-1918), ktorá na ďalší deň prestúpila na pravoslávnu vieru a prijala meno Alexandra Fiodorovna. V roku 1895 sa cárskemu páru narodila prvá dcéra Oľga Nikolajevna. V roku 1897 prišla na svet ďalšia dcéra Tatiana Nikolajevna. Tretia dcéra, veľkokňažná Mária Nikolajevna sa narodila v roku 1899 a v roku 1901 sa narodila ich štvrtá dcéra Anastázia Nikolajevna. Cárovná s cárom zúfalo túžili mať syna a ich želanie sa napokon splnilo v roku 1904, keď sa narodil cárovič Alexej Nikolajevič, ktorý bol však chorý a cárovná sa o neho starala s pomocou ruského mystika Rasputina.
Mikuláš II. presadzoval cársku absolutistickú moc, ale sám bol nerozhodný a neschopný riešiť zásadné problémy. Odzrkadlilo sa to na prehratej vojne s Japonskom, na vzburách v Petrohrade a Moskve (krížnik Poťomkin, revolúcia v rokoch 1905-1906 si vyžiadala životy tisícok ľudí – aj preto dali Mikulášovi II. prezývku Krvavý cár) i na viacerých diplomatických neúspechoch. Zložitá situácia v Rusku počas prvej svetovej vojny vyústila 15. marca 1917 do abdikácie cára Mikuláša II. Po internáciu v západosibírskom meste Toboľsk 1. augusta rovnakého roka žila rodina v rezidencii Alexandrovský palác. Rok 1917 strávili v Toboľsku spolu s niekoľkými dvornými dámami a služobníctvom. Tu ich zastihla aj boľševická októbrová revolúcia. Po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii (VOSR) začiatkom roku 1918 previezli cársku rodinu do už neexistujúceho kupeckého domu v meste Jekaterinburg, ktorý leží približne 1450 kilometrov východne od Moskvy a v ktorom boli uväznení.
V noci zo 16. na 17. júla 1918 stráže prikázali cárovi Mikulášovi II., jeho manželke cárovnej Alexandre, synovi Alexejovi a štyrom dcéram Oľge, Tatiane, Márii a Anastázii, aby zišli do suterénu domu. Tam rodinu vyvraždili, pretože sa k mestu blížili oddiely bielogvardejcov. Po streľbe ich mnohonásobne dobodali bajonetmi a okradli o šperky. Smutnému koncu sa nevyhli ani traja členovia služobníctva a rodinný lekár. Cár mal vtedy 50 rokov. Skupina boľševikov zahrabala telá obetí poliate kyselinou do jamy v okolí. Dom kupca dali sovietski komunisti zbúrať v roku 1977.
Telesné pozostatky cárskej rodiny odhalili pri Jekaterinburgu v roku 1991, v čase rozpadu Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). V roku 1998 po genetických testoch a sporoch ohľadom ich pravosti pochovali cára aj s cárovnou a tromi z ich piatich detí - princezné Tatianu, Oľgu a Anastáziu v katedrále v petrohradskej Petropavlovskej pevnosti.
Odvolací výbor ruského najvyššieho súdu vydal 1. októbra 2008 rozhodnutie, podľa ktorého sa cár Mikuláš II. a jeho rodina, zastrelení boľševickými revolucionármi, stali obeťami politickej vraždy a majú právo na súdnu rehabilitáciu. Symbolické rozhodnutie nasledovalo po dlhej kampani vedenej monarchistami a potomkami cárskej rodiny za to, aby zastrelení boli v očiach ruskej legislatívy uznaní za obete zločinu. Prokuratúra a súdy nižších inštancií požiadavku opakovane odmietali s tvrdením, že členovia kráľovskej rodiny Romanovcov boli zavraždení, a nie popravení z politických dôvodov.
Vyšetrovanie prípadu v Rusku obnovili z formálnych právnych dôvodov v roku 2010 a uzavreli ho 14. januára 2011. Nezákonnosť zabitia cárskej rodiny sa potvrdila podobne ako pravosť telesných pozostatkov členov cárskej rodiny a ich služobníctva. Na mieste masakry aj masového hrobu nešťastníkov v súčasnosti stoja kostoly. Ruská pravoslávna cirkev v roku 2000 kanonizovala Mikuláša II., jeho manželku Alexandru, štyri ich dcéry a jedného syna ako mučeníkov.
Od zavraždenia posledného ruského cára Mikuláša II. a jeho rodiny uplynie 17. júla sto rokov. Pri tejto príležitosti sa na Urale v júli 2018 uskutočnia tzv. "Cárske dni".
Prvý panovník z rodu Romanovcov Michal I. bol zvolený za ruského panovníka 21. februára 1613.
Posledného cára Mikuláša II. z dynastie Romanovcov donútila zložitá situácia v Rusku počas prvej svetovej vojny abdikovať 15. marca 1917.
Nikolaj Alexandrovič Romanov sa narodil 18. mája 1868 v bývalej rezidencii ruských imperátov v meste Carskoje Selo 25 km južne od Petrohradu vo vtedajšom Ruskom impériu.
Cár Mikuláš II. vládol Rusku od 20. októbra 1894 do 15. marca 1917, zároveň bol titulárnym poľským kráľom (1894-1915) a fínskym veľkokniežaťom (1894-1917).
Jeho otec Alexander III. skonal 1. novembra 1894, už koncom novembra toho roku sa Mikuláš II. oženil s Alix (Alice Victoria Helena Luisa Beatrice Hesensko-Rýnska, 1872-1918), ktorá na ďalší deň prestúpila na pravoslávnu vieru a prijala meno Alexandra Fiodorovna. V roku 1895 sa cárskemu páru narodila prvá dcéra Oľga Nikolajevna. V roku 1897 prišla na svet ďalšia dcéra Tatiana Nikolajevna. Tretia dcéra, veľkokňažná Mária Nikolajevna sa narodila v roku 1899 a v roku 1901 sa narodila ich štvrtá dcéra Anastázia Nikolajevna. Cárovná s cárom zúfalo túžili mať syna a ich želanie sa napokon splnilo v roku 1904, keď sa narodil cárovič Alexej Nikolajevič, ktorý bol však chorý a cárovná sa o neho starala s pomocou ruského mystika Rasputina.
Mikuláš II. presadzoval cársku absolutistickú moc, ale sám bol nerozhodný a neschopný riešiť zásadné problémy. Odzrkadlilo sa to na prehratej vojne s Japonskom, na vzburách v Petrohrade a Moskve (krížnik Poťomkin, revolúcia v rokoch 1905-1906 si vyžiadala životy tisícok ľudí – aj preto dali Mikulášovi II. prezývku Krvavý cár) i na viacerých diplomatických neúspechoch. Zložitá situácia v Rusku počas prvej svetovej vojny vyústila 15. marca 1917 do abdikácie cára Mikuláša II. Po internáciu v západosibírskom meste Toboľsk 1. augusta rovnakého roka žila rodina v rezidencii Alexandrovský palác. Rok 1917 strávili v Toboľsku spolu s niekoľkými dvornými dámami a služobníctvom. Tu ich zastihla aj boľševická októbrová revolúcia. Po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii (VOSR) začiatkom roku 1918 previezli cársku rodinu do už neexistujúceho kupeckého domu v meste Jekaterinburg, ktorý leží približne 1450 kilometrov východne od Moskvy a v ktorom boli uväznení.
V noci zo 16. na 17. júla 1918 stráže prikázali cárovi Mikulášovi II., jeho manželke cárovnej Alexandre, synovi Alexejovi a štyrom dcéram Oľge, Tatiane, Márii a Anastázii, aby zišli do suterénu domu. Tam rodinu vyvraždili, pretože sa k mestu blížili oddiely bielogvardejcov. Po streľbe ich mnohonásobne dobodali bajonetmi a okradli o šperky. Smutnému koncu sa nevyhli ani traja členovia služobníctva a rodinný lekár. Cár mal vtedy 50 rokov. Skupina boľševikov zahrabala telá obetí poliate kyselinou do jamy v okolí. Dom kupca dali sovietski komunisti zbúrať v roku 1977.
Telesné pozostatky cárskej rodiny odhalili pri Jekaterinburgu v roku 1991, v čase rozpadu Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). V roku 1998 po genetických testoch a sporoch ohľadom ich pravosti pochovali cára aj s cárovnou a tromi z ich piatich detí - princezné Tatianu, Oľgu a Anastáziu v katedrále v petrohradskej Petropavlovskej pevnosti.
Odvolací výbor ruského najvyššieho súdu vydal 1. októbra 2008 rozhodnutie, podľa ktorého sa cár Mikuláš II. a jeho rodina, zastrelení boľševickými revolucionármi, stali obeťami politickej vraždy a majú právo na súdnu rehabilitáciu. Symbolické rozhodnutie nasledovalo po dlhej kampani vedenej monarchistami a potomkami cárskej rodiny za to, aby zastrelení boli v očiach ruskej legislatívy uznaní za obete zločinu. Prokuratúra a súdy nižších inštancií požiadavku opakovane odmietali s tvrdením, že členovia kráľovskej rodiny Romanovcov boli zavraždení, a nie popravení z politických dôvodov.
Vyšetrovanie prípadu v Rusku obnovili z formálnych právnych dôvodov v roku 2010 a uzavreli ho 14. januára 2011. Nezákonnosť zabitia cárskej rodiny sa potvrdila podobne ako pravosť telesných pozostatkov členov cárskej rodiny a ich služobníctva. Na mieste masakry aj masového hrobu nešťastníkov v súčasnosti stoja kostoly. Ruská pravoslávna cirkev v roku 2000 kanonizovala Mikuláša II., jeho manželku Alexandru, štyri ich dcéry a jedného syna ako mučeníkov.
Od zavraždenia posledného ruského cára Mikuláša II. a jeho rodiny uplynie 17. júla sto rokov. Pri tejto príležitosti sa na Urale v júli 2018 uskutočnia tzv. "Cárske dni".
