Brezovica nad Torysou/Bratislava 30. marca (TASR) - Hudobný skladateľ, teoretik a pedagóg Oto Ferenczy stál pri zrode Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Pričinil sa o zavedenie samostatného študijného odboru teórie hudby na Katedre hudobnej teórie Hudobnej fakulty VŠMU, do ktorej integroval tiež filozofiu, estetiku a teóriu kompozície.

"Ako teoretik sa zaoberal hlavne hudobnou estetikou a psychológiou hudby. Ako skladateľ vytváral prvú alternatívu voči predstaviteľom tzv. slovenskej hudobnej moderny. Vniesol nielen do teórie, ale aj do hudobného výrazu potrebnú triezvosť a vecnosť. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch patril k popredným reprezentantom slovenského hudobného života," hovorí o ňom publikácia 100 slovenských skladateľov. V utorok 30. marca uplynie 100 rokov od narodenia Ota Ferenzyho.

Oto Ferenczy sa narodil 30. marca 1921 v Brezovici nad Torysou v okrese Sabinov. Po maturite na gymnáziu v Prešove študoval v rokoch 1939-1944 filozofiu, psychológiu a hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity (dnes Univerzita Komenského - UK) v Bratislave. V roku 1945 nastúpil ako vedúci hudobného oddelenia v Univerzitnej knižnici, kde pôsobil do roku 1951.

Po roku 1949 najprv externe, neskôr interne učil na Katedre hudobnej teórie Hudobnej fakulty Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave, od roku 1965 ako vysokoškolský profesor. V rokoch 1953–1955 bol dekanom Hudobnej fakulty VŠMU, 1956–1962 prorektorom VŠMU. V rokoch 1965-1969 bol rektorom tejto vysokej školy. Zastával tiež funkciu predsedu Zväzu slovenských skladateľov, a to v rokoch 1970-1972 a 1982-1986.

Spočiatku sa Oto Ferenczy venoval hudobnokritickej činnosti, pričom propagoval najmä tvorbu skladateľov 20. storočia (napríklad Bélu Bartóka, Paula Hindemitha, Igora Stravinského). Ako konštatuje encyklopédia 100 skladateľov, jeho orientácia bola začiatkom päťdesiatych rokov predmetom ostrých útokov zo strany predstaviteľov estetiky socialistického realizmu.

Napísal viacero článkov a štúdií týkajúcich sa vnímania hudby a hudobno-estetických problémov, ktoré publikoval v časopisoch Hudební rozhledy, Kultúrny život, Ľudová tvorivosť, Psychologický zborník, Slovenské pohľady a iných, bol aj vedúcim hudobnej rubriky v denníku Pravda. Vo vysokoškolských učebných textoch sa zaoberal problematikou hudobnej teórie umenia a estetiky.

Prevažnú časť Ferenczyho tvorby tvorili orchestrálne, vokálne a komorné skladby, keď najmä v inštrumentálnych skladbách dominovala kultivovaná melodicko-harmonická zložka. Do slovenskej hudby priniesol eleganciu, hravosť a aj nový druh lyriky.

Známymi sa stali aj jeho orchestrálne skladby Concertino pre 10 stromenti (1948), Capriccio pre klavír a orchester (1957), Finále pre veľký orchester (1958), či kantáta na počesť Bjőrnstjerna Bjőrnsona Hviezda severu (1960). Na vlastné libreto podľa predlohy hry nemeckého autora Kurta Goetza Mŕtva teta skomponoval jednodejstvovú operu Nevšedná humoreska. Považuje sa za prvú slovenskú komickú operu (buffu). Štúdiu zo života dospelých a detí, ako znie podtitul diela, naštudoval Slovenský rozhlas v roku 1968 a o rok neskôr ju uviedlo Štátne divadlo Košice.

Poctu Bélovi Bartókovi vyjadril skladbou Hudba pre štyri sláčikové nástroje, ktorá mala premiéru v roku 1974 na Bratislavských hudobných slávnostiach (BHS). Spomenúť možno aj Ouverturu pre symfonický orchester (1977), či Koncert pre klavír a symfonický orchester (1978). Súčasťou jeho rozsiahlej piesňovej tvorby je 32 piesní pre deti na veršíky známej Abecedy Jána Smreka.

Oto Ferenczy zomrel 3. mája 2000 v Bratislave. Podieľal sa na výchove hudobných umelcov a na formovaní mladej generácie hudobných teoretikov, zároveň vytvoril originálne hudobné dielo. Bol nositeľom Ceny Bélu Bartóka (1948) a Ceny Jána Levoslava Bellu (1963).