Učili ma v divadle nie hrať, ale žiť, povedal herec o svojom povolaní.
Autor TASR
Trenčianske Teplice/Bratislava 29. októbra (TASR) – Mnohoraké boli javiskové podoby Andreja Bagara. Kritika vyzdvihovala jeho lásku k slovu, prepracované gestá, bohatú mimiku i hereckú disciplínu. Umelec však vynikal nielen ako herec, ale aj ako divadelný režisér, vysokoškolský pedagóg a organizátor profesionálneho divadelníctva. Vo štvrtok 29. októbra uplynie 120 rokov od narodenia Andreja Bagara, ktorý patril medzi päticu prvých slovenských hercov a bol jedným zo zakladateľov profesionálneho divadla na Slovensku.
"Učili ma v divadle nie hrať, ale žiť, nič nepredstierať, nepretvárať sa, ale každým pórom, každou kvapkou krvi stotožniť sa s dramatickou postavou. Lebo len vtedy, ak ja uverím básnikovej pravde, stane sa ona pravdou aj pre obecenstvo v divadle," vyznal sa Andrej Bagar v televíznom dokumente nazvanom Herec z rodu nesmrteľných (1980).
Andrej Bagar sa narodil 29. októbra 1900 v Trenčianskych Tepliciach. Jeho cesta k divadlu sa začala už v detstve, kedy hrával menšie úlohy v Kúpeľnom divadle. Ochotnícky vystupoval tiež vo Viedni, kde sa od roku 1914 učil za čalúnnika a súčasne študoval dekoratérstvo na umelecko-priemyselnej škole.
Na jar roku 1921 sa zúčastnil na konkurze do Družstva Slovenského národného divadla (SND) a spolu s Jozefom Kellom, Jánom Borodáčom, Oľgou Borodáčovou-Országhovou a Gašparom Arbétom patril ako člen Propagačného súboru SND, takzvanej Marške, k prvým slovenským profesionálnym hercom. Za jeden rok naštudovali 25 hier, s ktorými putovali po celom Slovensku.
Keď sa súbor po roku pôsobenia rozpadol, odišiel v roku 1922 Andrej Bagar študovať herectvo na dramatické oddelenie pražského konzervatória. Z Prahy sa vrátil po roku do Bratislavy, kde bol do roku 1926 členom činoherného súboru SND, ale keďže v tých časoch bolo hercov málo, okrem činohier účinkoval tiež v operetách a tancoval v balete. Následne hral vo Východočeskom divadle v Pardubiciach. Po roku strávenom v Čechách sa vrátil v roku 1927 do Bratislavy na scénu SND, kde - s nútenou výnimkou počas Slovenského štátu – tvoril až do svoje smrti a stvárnil na nej okolo dvesto postáv.
Pred druhou svetovou vojnou predviedol umelec zrelé herecké výkony napríklad vo svetoznámych hrách Macbeth, Hamlet či Večer trojkráľový od anglického dramatika Williama Shakespeara, v Ostrovského Búrke, v Čechovovom Višňovom sade či Hviezdoslavovej tragédii Herodes a Herodias.
V roku 1939 Andreja Bagara zatkli pre ilegálnu protifašistickú činnosť. Keď ho po roku z väzenia prepustili, pôsobil pod pseudonymom Ján Minárik ako režisér Slovenského rozhlasu v Bratislave. V rokoch 1942 a 1943 režíroval ako hosť v nitrianskom Slovenskom ľudovom divadle.
V roku 1944 sa stal spoluzakladateľom Slovenského komorného divadla v Martine. Režíroval prvú inscenáciu tohto mladého súboru - Filip II. od belgického dramatika Emila Verhaerena, v ktorej vytvoril aj titulnú postavu. Po uvedení tejto proti totalitnej hry mu úrady pobyt v Martine zakázali. Odišiel do Slovenského národného povstania (SNP), kde sa stal zakladateľom a vedúcim zájazdového Frontového divadla a po ústupe povstalcov do hôr pomáhal vydávať povstalecké noviny.
V roku 1949 bol predsedom konkurznej komisie vyberajúcej hercov do Nitrianskeho krajového divadla, ktoré začalo svoju činnosť 20. decembra 1949. Od roku 1950 až do roku 1962 pôsobil ako rektor Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave.
Andrej Bagar zažiaril aj na striebornom plátne, napríklad v životopisnom filme Milan Rastislav Štefánik (1935), v dráme Varúj...! (1946), v komediálne ladenom príbehu Čertova stena (1948), v dráme Drevená dedina (1954), v historickej satire Zemianska česť (1957) či v úlohe grófa Révaya v slovenskej klasike režiséra Paľa Bielika Jánošík I., II. (1962, 1963).
Za svoju činnosť získal mnoho ocenení ako napríklad Štefánikovu cenu za dramatické umenie (1934), Národnú cenu (1945) a v roku 1955 Rad republiky a titul národný umelec.
Jeden zo zakladateľov slovenského profesionálneho divadelníctva Andrej Bagar, prezývaný aj maršal slovenského divadla, zomrel 31. júla 1966 v Bratislave vo veku 65 rokov.
Od roku 1979 nesie jeho meno Divadlo Andreja Bagara v Nitre.
"Učili ma v divadle nie hrať, ale žiť, nič nepredstierať, nepretvárať sa, ale každým pórom, každou kvapkou krvi stotožniť sa s dramatickou postavou. Lebo len vtedy, ak ja uverím básnikovej pravde, stane sa ona pravdou aj pre obecenstvo v divadle," vyznal sa Andrej Bagar v televíznom dokumente nazvanom Herec z rodu nesmrteľných (1980).
Andrej Bagar sa narodil 29. októbra 1900 v Trenčianskych Tepliciach. Jeho cesta k divadlu sa začala už v detstve, kedy hrával menšie úlohy v Kúpeľnom divadle. Ochotnícky vystupoval tiež vo Viedni, kde sa od roku 1914 učil za čalúnnika a súčasne študoval dekoratérstvo na umelecko-priemyselnej škole.
Na jar roku 1921 sa zúčastnil na konkurze do Družstva Slovenského národného divadla (SND) a spolu s Jozefom Kellom, Jánom Borodáčom, Oľgou Borodáčovou-Országhovou a Gašparom Arbétom patril ako člen Propagačného súboru SND, takzvanej Marške, k prvým slovenským profesionálnym hercom. Za jeden rok naštudovali 25 hier, s ktorými putovali po celom Slovensku.
Keď sa súbor po roku pôsobenia rozpadol, odišiel v roku 1922 Andrej Bagar študovať herectvo na dramatické oddelenie pražského konzervatória. Z Prahy sa vrátil po roku do Bratislavy, kde bol do roku 1926 členom činoherného súboru SND, ale keďže v tých časoch bolo hercov málo, okrem činohier účinkoval tiež v operetách a tancoval v balete. Následne hral vo Východočeskom divadle v Pardubiciach. Po roku strávenom v Čechách sa vrátil v roku 1927 do Bratislavy na scénu SND, kde - s nútenou výnimkou počas Slovenského štátu – tvoril až do svoje smrti a stvárnil na nej okolo dvesto postáv.
Pred druhou svetovou vojnou predviedol umelec zrelé herecké výkony napríklad vo svetoznámych hrách Macbeth, Hamlet či Večer trojkráľový od anglického dramatika Williama Shakespeara, v Ostrovského Búrke, v Čechovovom Višňovom sade či Hviezdoslavovej tragédii Herodes a Herodias.
V roku 1939 Andreja Bagara zatkli pre ilegálnu protifašistickú činnosť. Keď ho po roku z väzenia prepustili, pôsobil pod pseudonymom Ján Minárik ako režisér Slovenského rozhlasu v Bratislave. V rokoch 1942 a 1943 režíroval ako hosť v nitrianskom Slovenskom ľudovom divadle.
V roku 1944 sa stal spoluzakladateľom Slovenského komorného divadla v Martine. Režíroval prvú inscenáciu tohto mladého súboru - Filip II. od belgického dramatika Emila Verhaerena, v ktorej vytvoril aj titulnú postavu. Po uvedení tejto proti totalitnej hry mu úrady pobyt v Martine zakázali. Odišiel do Slovenského národného povstania (SNP), kde sa stal zakladateľom a vedúcim zájazdového Frontového divadla a po ústupe povstalcov do hôr pomáhal vydávať povstalecké noviny.
V roku 1949 bol predsedom konkurznej komisie vyberajúcej hercov do Nitrianskeho krajového divadla, ktoré začalo svoju činnosť 20. decembra 1949. Od roku 1950 až do roku 1962 pôsobil ako rektor Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave.
Andrej Bagar zažiaril aj na striebornom plátne, napríklad v životopisnom filme Milan Rastislav Štefánik (1935), v dráme Varúj...! (1946), v komediálne ladenom príbehu Čertova stena (1948), v dráme Drevená dedina (1954), v historickej satire Zemianska česť (1957) či v úlohe grófa Révaya v slovenskej klasike režiséra Paľa Bielika Jánošík I., II. (1962, 1963).
Za svoju činnosť získal mnoho ocenení ako napríklad Štefánikovu cenu za dramatické umenie (1934), Národnú cenu (1945) a v roku 1955 Rad republiky a titul národný umelec.
Jeden zo zakladateľov slovenského profesionálneho divadelníctva Andrej Bagar, prezývaný aj maršal slovenského divadla, zomrel 31. júla 1966 v Bratislave vo veku 65 rokov.
Od roku 1979 nesie jeho meno Divadlo Andreja Bagara v Nitre.