Voronež/Bratislava 22. októbra (TASR) – Sám seba nepovažoval ani za dekadenta, ani za symbolistu, ani romantika, ani realistu. Napriek tomu si tvorba ruského prozaika a básnika Ivana Bunina získala sympatie a uznanie na celom svete. Ako prvý ruský spisovateľ získal v roku 1933 Nobelovu cenu za literatúru najmä za svoje vrcholné dielo – román Arsenievov život. Vo štvrtok 22. októbra uplynie 150 rokov od narodenia spisovateľa, ktorý bol vo svojej vlasti dlhé desiatky rokov zaznávaný a zatracovaný.

Ivan Alexejevič Bunin sa narodil 22. októbra 1870 v meste Voronež. Pochádzal zo starobylej šľachtickej rodiny, ktorá sa po necelých štyroch rokoch presťahovala na rodinnú usadlosť Butyrki v Orlovskej gubernii. Práve tam už ako osemročný napísal prvú báseň.

V roku 1881 začal študovať na gymnáziu v meste Jelec, ale po piatich rokoch sa do školy nevrátil a na statku v dedine Ozjorki, kde sa medzi tým rodičia opäť presídlili, sa úplne pohrúžil do literatúry. Začiatkom roku 1887 opublikoval v petrohradských novinách Rodina prvé dve básne Nad mohylou S. J. Nadsona (Nad mogiloj C. J. Nadsona) a Dedinský žobrák (Derevenskij niščij).

V roku 1889 sa presťahoval do mesta Oriol, v ktorom - ako napísal "vznikol bohatý ruský jazyk a odkiaľ vzišli takmer všetci veľkí ruskí spisovatelia na čele s Turgenevom a Tolstým." Ivan Bunin sa s jedným z najvýznamnejších ruských spisovateľov Levom Nikolajevičom Tolstým stretol v roku 1894 a toto stretnutie zanechalo na neho "neobyčajný dojem".

Začiatkom 20. storočia veľa cestoval, počas niekoľkých rokov zavítal do Egypta, Sýrie, Palestíny, Cejlónu a v roku 1909 a 1911 navštívil na talianskom ostrove Capri významného ruského spisovateľa Maxima Gorkého.

Októbrovú revolúciu v roku 1917 a následnú občiansku vojnu považoval za katastrofu v živote krajiny. Tento svoj postoj vyjadril najvýraznejšie v denníku, ktorý nesie názov Prekliate dni (Okajannyje dni, 1924). Ide v ňom o vášnivý protest proti brutalite boľševickej revolúcie a zároveň je nostalgickou obhajobou patriarchálnych základov do minulosti odchádzajúceho Ruska.

Koncom januára 1920 – spolu s manželkou – po kratšom pobyte v Odese krajinu definitívne opustil a usadil sa v Paríži. V emigrácii veľa pracoval, keď takmer každý rok vychádzali jeho knihy ako napríklad poviedka Ruža Jerichova (Roza Jerichova, 1924), novela Miťova láska (Mitina ljubov, 1924), novela Proces korneta Jelagina (Delo korneta Jelagina, 1927) či poviedky Slnečný úder ((Solnečnyj udar, 1927) a Gramatika lásky (Grammatika ljubvi, 1929).

Ivan Bunin sa stal jedným z najznámejších ruských emigrantských spisovateľov a jeho tvorba je kritikou považovaná za najpozoruhodnejšiu výpoveď o nezávislosti ruskej emigrantskej kultúry. Hoci žil dlho v emigrácii, písal o Rusku v atmosfére odchádzajúceho spoločenského poriadku.

Svoje vrcholné dielo – román s autobiografickými črtami Arsenievov život (Žizň Arseňjeva) dokončil v roku 1933. Najmä za tento autobiografický román získal Ivan Bunin v tom istom roku Nobelovu cenu za literatúru. V odôvodnení kráľovskej švédskej akadémie sa písalo, že toto prestížne ocenenie dostal "za prísne umelecké stvárnenie, v ktorom uplatnil klasickú ruskú tradíciu prozaickej tvorby". V slovenčine vyšiel román v roku 1965.

Hoci jeho meno sa stalo celosvetovo známe, v domovine sa úspechy spisovateľa zamlčiavali a jeho diela nevydávali. Po prvý raz vyšli v roku 1956, avšak značne cenzurované. Až Gorbačovova "perestrojka" (prestavba) umožnila úplný návrat zakázaných diel.

Počas druhej svetovej vojny žil na juhu Francúzska, odmietal kontakty s nacizmom a jeho dom sa stal útočiskom pre židovských utečencov. Z tohto obdobia pochádza napríklad zbierka poviedok Temné aleje (Ťomnye allei, 1943). Víťazstvo nad fašistickým Nemeckom v máji 1945 už privítal opäť v Paríži. V metropole Francúzska sa o rok neskôr dozvedel aj o obnovení občianstva, ale do svojej domoviny sa nevrátil.

Ivan Bunin zomrel 8. novembra 1953 vo veku 83 rokov na zlyhanie srdca. Pochovaný je na parížskom cintoríne ruských emigrantov v Sainte-Genevieve-des-Bois.