Liptovský Mikuláš/Bratislava 4. septembra (TASR) - Od narodenia zakladateľa slovenskej národnej hudby a autora prvej slovenskej opery Kováč Wieland Jána Levoslava Bellu dnes uplynie 175 rokov.

Prvý profesionálny slovenský skladateľ s erudovaným hudobným vzdelaním Ján Levoslav Bella skladal hudbu takmer 70 rokov. Počas tohto obdobia prebehlo v hudobnej histórii niekoľko významných míľnikov. Bella zažil búrlivé obdobie romantizmu, bol svedkom zakladania národných kompozičných škôl a nástupu novoromantizmu. Na sklonku jeho života sa začala o slovo hlásiť aj hudobná moderna 20. storočia. To všetko sa prejavilo aj v jeho tvorbe.

Umelecké hudobné myslenie Jána Levoslava Bellu sa formovalo na základoch slovenského obrodeneckého hnutia zo 60. rokoch 19. storočia a ceciliánskej reformy cirkevnej hudby. Na tejto reforme sa aktívne podieľal nielen teoretickými prácami, ale aj hudobnými kompozíciami.

Ján Ignác Bella sa narodil 4. septembra 1843 v Liptovskom Mikuláši. Meno Levoslav prijal ako birmovné meno a vymenil za Ignác. Vyrastal v rodine organistu a mal deväť súrodencov. Prvé hudobné vzdelanie získal už doma. Počas štúdia (1853–1859) na gymnáziu v Levoči a v Banskej Bystrici (1859–1863) si postupne osvojil nielen hru na viaceré hudobné nástroje, ale aj teóriu hudby, skladby a dirigovania. V Banskej Bystrici začal študovať aj na katolíckom seminári, kde založil spevácky zbor a komponoval prvé cirkevné a svetské skladby.

V rokoch 1863 až 1865 študoval teológiu na univerzite vo Viedni a zároveň si dopĺňal hudobné vzdelanie u Simona Sechtera a dvorného kapelníka Gottfrieda Preyera. Skladal sakrálnu hudbu a dirigoval zbor teologického kolégia. Za katolíckeho kňaza Bellu vysvätili v roku 1866.

Ako kňaz pôsobil Ján Levoslav Bella v Banskej Bystrici a v Kremnici, kde bol v rokoch 1869 – 1881 hlavným organizátorom hudobného života. V Kremnici založil orchester a spevácky zbor, organizoval koncerty, hral v sláčikovom kvartete a samozrejme komponoval.

Z Bellovho kremnického obdobia je významná symfonická báseň Osud a Ideál z roku 1874. V skladbe sa výrazne odzrkadlila osobná kríza kňaza a skladateľa. Bella si totiž začal naplno uvedomovať, že práca kňaza mu bráni sa plnohodnotne venovať hudbe. Aj preto sa v roku 1881 rozhodol pre rázny krok a odsťahoval sa do vtedajšieho sedmohradského, dnes rumunského mesta Sibiu, v ktorom napokon strávil 30 rokov svojho života. Pracoval ako kantor, učiteľ hudby a dirigent miestneho hudobného spolku a spevokolu Hermania. Organizoval podujatia, na ktoré pozýval domácich aj zahraničných umelcov. Zároveň aj konvertoval na evanjelické vierovyznanie a oženil sa.

Po prvej svetovej vojne sa na sedem (1921-1928) rokov usadil vo Viedni. Na Slovensko do Bratislavy sa Ján Levoslav Bella vrátil v roku 1928, kde 25. mája 1936 vo veku 92 rokov zomrel.

Napriek dovtedajšiemu rozsiahlemu dielu sa do povedomia hudobnej verejnosti v období prvej Československej republiky (1918-1938) Ján Levoslav Bella výraznejšie zapísal až po uvedení opery Kováč Wieland. Trojdielnu operu, ktorú komponoval desať rokov (1880–1890) na nemecké libreto Oskara Schlemma, uviedlo bratislavské Slovenské národné divadlo (SND) 28. apríla 1926 pod taktovkou Oskara Nedbala a v preklade Vladimíra Roya.

Po návrate na Slovensko sa vo svojej tvorbe Bella snažil nadviazať na ranné obdobie. Skladal kantáty ako Svadba Jánošíkova na text Jána Bottu, či Divný zbojník na text Ondreja Bellu.

Nielen operou, alebo kantátami na slovenské národné motívy, ale aj sakrálnymi (Omša b mol pre sóla, zbor a orchester), komornými (Sláčikové kvarteto e mol, Sláčikové kvarteto c mol, Sonáta b mol pre klavír, Sláčikové kvarteto B dur), orchestrálnymi (Koncertná predohra Es dur, symfonická báseň Osud a ideál, nedokončená Symfónia c mol) dielami sa Ján Levoslav Bella stal zakladateľskou osobnosťou slovenskej národnej vážnej hudby.