Liptovský Ján/Bratislava 16. júla (TASR) - Filmový režisér Vladimír Balco nakrútil viacero výrazných dokumentov i hraných filmov. Preniesol na filmové plátno kultový bestseller Petra Pišťánka Rivers of Babylon. V utorok 16. júla uplynie 70 rokov od narodenia originálneho tvorcu a vysokoškolského pedagóga.

Vladimír Balco sa narodil 16. júla 1949 v Liptovskom Jáne. Po maturite na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Liptovskom Hrádku sa prihlásil na pražskú Filmovú a televíznu fakultu Akadémie múzických umení (AMU). Prijímacie pohovory pre budúceho oceňovaného režiséra nedopadli úspešne, ale svojho sna stať sa filmovým tvorcom, sa nevzdal. Odišiel do Bratislavy a v rokoch 1968 - 1977 zbieral cenné filmárske skúsenosti vo vtedajších filmových ateliéroch Koliba. Pracoval ako technik scény či asistent kamery.

Štúdium dokumentárnej réžie na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave ukončil v roku 1982. Už ako profesionál sa vrátil na Kolibu, kde do roku 1989 režíroval dokumentárne aj hrané filmy.

Po roku 1989 sa venoval aj výchove budúcich režisérov hraných či dokumentárnych filmov. Na bratislavskej VŠMU pôsobil ako pedagóg na Katedre dokumentárneho filmu. V roku 2004 absolvoval habilitačné konanie, stal sa docentom Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v odbore Dokumentárna tvorba. V roku 2010 ho prezident SR Ivan Gašparovič vymenoval za profesora.

Ocenenia získal Vladimír Balco už za prvé krátkometrážne filmy Quo vadis? (1983) a Hommo immunis (1983). Film Quo vadis?, v ktorom postavil do protikladu civilizačný pokrok a devastáciu prírody získal v roku 1983 Čestné uznanie v kategórii krátkeho filmu na 10. Medzinárodnom festivale zdravotníckych filmov a filmov Červeného kríža vo Varne, Osobitnú cenu poroty na Ekofilme v Ostrave-Porube a v roku 1984 Hlavnú cenu v kategórii propagačných filmov na Inchebafilme Bratislava. Za Hommo immunis dostal v roku 1983 Zlaté slnko v kategórii hranej krátkometrážnej tvorby na filmovom festivale v Trutnove.

Ako režisér dlhometrážneho hraného filmu debutoval so snímkou Uhol pohľadu v roku 1984. Hlavnú postavu mladého dokumentaristu z VŠMU stvárnil dnes už renomovaný slovenský filmový režisér Martin Šulík. Debut ocenili v roku 1985 Čestným uznaním na 23. Festivale československého filmu (FČSF) v Prahe a Čestným uznaním na 36. Filmovom festivale pracujúcich (FFP). Kameraman filmu Vincent Rosinec dostal v roku 1985 Cenu Paľa Bielika.

V roku 1985 Vladimír Balco dokončil protivojnový krátky film venovaný pamiatke Bertolda Brechta s názvom Môžeš. Film získal v roku 1986 Hlavnú cenu na 14. Medzinárodnom festivale krátkych filmov Huesca.

Morálne otázky a dilemy riešil Vladimír Balco aj vo svojom druhom celovečernom hranom psychologickom filme Pasodoble pre troch z roku 1986. O dva roky neskôr sa režisér psychologických sond do ľudských charakterov predstavil tretím celovečerným filmom Postoj, ktorý sa odohráva v prostredí archeologických vykopávok.

Nielen režisérsky, ale aj scenáristicky sa Vladimír Balco podpísal pod svoj štvrtý hraný film Let asfaltového holuba (1990). Rozpráva o úpadku človeka, ktorého talent a chlapčenské sny o filmovej práci sa rozplynú v spoločenskej realite konca 80. rokov 20. storočia. Hlavnú postavu stvárnil český herec Ondřej Vetchý, ktorý za ňu získal v roku 1991 Zlatý klinec na 29. FČSF v Bratislave. Rovnaké ocenenie si z festivalu odniesol aj autor hudby Vladimír Godár.

V 90. rokoch minulého storočia sa Balco venoval aj dokumentárnej tvorbe. Medzi snímkami z tohto obdobia ako Prvá pomoc, Záchranca či Hummel, dominuje film Tridsať ton nádeje odkrývajúci okrem iného aj antihumánnosť totalitného komunistického režimu.

V roku 1992 nakrútil aj ocenený dokument Opera Session, v ktorom zobrazil naštudovanie opery Hoffmannove poviedky režisérom Jozefom Bednárikom v Slovenskom národnom divadle (SND). Dokumnet dostal v roku 1994 Cenu za najlepší film o technike umeleckej tvorby na 12. medzinárodnom festivale filmov o umení v Montreale. S podobnou tematikou o rok neskôr režíroval trinásťdielny populárno-náučný seriál Bola raz jedna opera. V dokumentárnom filme Toto je Lúčnica (1993) zasa nazrel do prostredia známeho tanečného ľudového súboru.

V roku 1998 dokončil Balco po šiestich rokoch film Rivers of Babylon podľa rovnomenného knižného bestselleru Petra Pišťánka. Film vznikal tak dlho aj pre finančné problémy. Pôvodne mal byť financovaný z fondu Pro Slovakia, no vtedajší minister kultúry Dušan Slobodník podporu neodsúhlasil. Aj napriek problémom sa snímka stala jedným z najnavštevovanejších filmov v bratislavských kinách.

Posledným hraným celovečerným filmom Vladimíra Balca je snímka o mladom trestancovi na úteku Dážď padá na naše duše z roku 2002.

Oceňovaný režisér a pedagóg Vladimír Balco zomrel 31. augusta 2017 vo veku 68 rokov v Bratislave.