Budapešť/Bratislava 9. novembra (TASR) - Maďarský spisovateľ a prekladateľ Imre Kertész sa svojim dielom stal hovorcom skúsenosti jednotlivca, pred ktorým stojí barbarská moc totalitných režimov. Na vlastnej koži ako 14-ročný chlapec pocítil krutosť nacistického holokaustu a neskôr ako dospelý muž aj maďarskú podobu socializmu. Od narodenia držiteľa Nobelovej ceny za literatúru a autora svetoznámeho románu Bezosudovosť uplynie v sobotu 9. novembra 90 rokov.

Holokaust, pre Kertésza reprezentovaný nielen koncentračnými tábormi neprestal existovať skončením druhej svetovej vojny. Bol preňho zároveň dôkazom toho, že dobro je vo svete v podstate anomáliou a len zlo je možné zdôvodniť a vysvetliť. Koncentračný tábor, v ktorom sa odohráva väčšina románu Bezosudovosť, nie je pre neho len niečo desivé, ale aj samozrejmé, akoby vychádzajúce zo samej podstaty človeka.

"V mojom písaní holokaust nikdy nemôže byť spomínaný v čase minulom. Ja som v holokauste rozpoznal istý stav človeka, konečnú stanicu veľkého dobrodružstva, do ktorej dospel európsky človek so svojou dvetisíc rokov budovanou etickou a morálnou kultúrou za chrbtom," povedal Kertész laureát Nobelovej ceny za literatúru z roku 2002.

Imre Kertész sa narodil 9. novembra 1929 v Budapešti v židovskej rodine. Ako štrnásťročného chlapca ho v roku 1944 deportovali do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau a neskôr do Buchenwaldu.

Po oslobodení Buchenwaldu sa vrátil v roku 1945 do Maďarska. Dokončil si stredoškolské vzdelanie a po maturite pracoval v denníku Világosság a v rokoch 1951-1953 na tlačovom odbore ministerstva priemyslu. V roku 1953 ho pre jeho protikomunistické názory prepustili a živil sa ako prekladateľ nemecky píšucich filozofov či spisovateľov. Preložil niektoré diela Friedricha Nietzscheho, Ludwiga Wittgensteina, ale aj práce Eliasa Canettiho, Barbary Frischmuthovej, Josepha Rotha, Arthura Schnitzlera, Sigmunda Freuda alebo Huga von Hoffmanstahla. Prekladal aj libretá muzikálov a venoval sa tiež vlastnej literárnej tvorbe.

Osobnú skúsenosť s holokaustom a nacistickými tábormi smrti spracoval už vo svojom debutovom a najznámejšom románe Sorstalanság (v slovenčine vyšiel prvýkrát pod názvom Bezosudovosť v roku 2000), na ktorom začal pracovať v roku 1960. O päť rokov ho pripravil na vydanie, ktoré sa však pre záporný posudok neuskutočnilo.

Román s autobiografickými črtami, ktorého rozprávačom je 15-ročný židovský chlapec György Köves, ponúkol štýlom rozprávania a aj jazykom, dovtedy netradičný pohľad na život v koncentračnom tábore. Zobrazenie holokaustu očami puberťáka z meštianskeho budapeštianskeho prostredia, bolo veľmi vzdialené tomu, ako sa o koncentračných táboroch písalo predtým.

Dospievajúci chlapec s minimom životných skúseností stojaci zoči-voči nacistickému šialenstvu, sa snaží pochopiť svet, v ktorom sa ocitol len pre svoj židovský pôvod. Kertészovi sa prostredníctvom vecného a niekedy až paradoxne žartovného jazyka podarilo ukázať neľudskosť totalitného systému, v ktorom je jednotlivec úplne zbavený možnosti individuálnej voľby.

Po dlhých "ideologických peripetiách" vyšiel Kertészov debutový a dnes už do viacerých svetových jazykov preložený román až v roku 1975. Do filmovej podoby ho spracoval v roku 2005 režisér Lajos Koltai.

Presný jazyk na popísanie totalitarizmu a osudu jednotlivca žijúceho v totalitnej spoločnosti sa Kertész pokúšal nájsť aj v ďalších známych prózach Fiasko (A kudarc, 1988), Kadiš za nenarodené dieťa (Kaddis a meg nem született gyermekért, 1990), Likvidácia (Felszámolás, 2003), ktoré s románom Bezosudovosť tvoria voľnú tetralógiu.

Odpoveď na jednu zo svojich zásadných otázok - prečo sú ľudia takí, akí sú - hľadal aj v dielach A nyomkereső (Stopár, 1977), Gályanapló (Denník galejníka, 1992), alebo Valaki más: a változás krónikája (Ja - niekto iný: kronika premeny, 1997).

Téme holokaustu sa venoval aj v esejistických knihách ako napríklad A holocaust mint kultúra (Holokaust a kultúra, 1993) alebo A száműzött nyelv (2001), ktorá v roku 2002 vyšla v slovenčine pod názvom Vyhnaný jazyk.

Po udelení Nobelovej ceny za literatúru v roku 2002 žil Imre Kertész do roku 2012 prevažne v Berlíne. Vo vlasti čelil útokom zo strany nacionalistov po tom, ako v rozhovore pre nemecký denník Die Welt v roku 2009 uviedol sklamaný z pomerov v Maďarsku: "Som produkt európskej kultúry, dekadent, ak chcete vykorenený. Neoznačujte ma za Maďara."

Držiteľ literárnych cien ako Ceny Attilu Józsefa (1989), Literárnej ceny za európske porozumenie knižného veľtrhu v Lipsku (1997), či Ceny Hansa Sahla (2002) sa do vlasti natrvalo vrátil v roku 2012. O dva roky neskôr prijal od maďarského prezidenta najvyššie štátne vyznamenanie Rad svätého Štefana, čo opäť vyvolalo vlnu kritiky nielen zo strany maďarských nacionalistov, ale aj priaznivcov Kertésza. Prijatie vyznamenania vtedy už Parkinsonovou chorobou trpiaci spisovateľ zdôvodnil tým, že chcel tým prispieť k porozumeniu medzi Maďarmi.

Jeden z najvýznamnejších maďarských spisovateľov Imre Kertész zomrel 31. marca 2016 v Budapešti vo veku 86 rokov.