Bratislava 12. apríla (Teraz.sk/TASR) Nekonečné, deštruktívne a predsa vtipné dialógy rodiny Homolkovcov poznajú nielen českí, ale aj slovenskí diváci. Tvorcom legendárnej trilógie o rodine pražského taxikára je režisér Jaroslav Papoušek, jedna z najvýraznejších postáv českého filmu. Podľa svojich kolegov mal vzhľadom na to, že vyrastal na dedine, nesmierny talent na písanie dialógov. Jeho meno sa nerozlučne spája s ďalšími postavami českej kinematografie, predovšetkým s režisérom Milošom Formanom, Ivanom Passerom a s dramaturgom Václavom Šaškom. V piatok 12. apríla by sa režisér a scenárista, ale tiež prozaik a výtvarník Jaroslav Papoušek dožil 90 rokov.

Jaroslav Papoušek sa narodil 12. apríla 1929 vo Veľkom Bočkove na Podkarpatskej Rusi, ktorá v tom čase patrila Československu. Roky svojho detstva a dospievania prežil v Čimeliciach na juhu Čiech.
Najskôr navštevoval s nechuťou obchodnú školu, potom pracoval ako pomocný robotník a dokonca aj ako ladič harmoník. Najviac ho však bavilo maľovanie, prihlásil sa teda na Akadémiu výtvarných umení a v roku 1957 úspešne ukončil sochársky odbor. Zároveň však mal aj literárne nadanie. Napísal novelu Černý Petr, podľa ktorej Miloš Forman nakrútil v roku 1963 rovnomenný film.

Pri písaní sa smiali

Spolupráca Papouška s Formanom sa ukázala ako veľmi plodná. Dvojica spoločne s režisérom Ivanom Passerom a dramaturgom Václavom Šaškom vytvorila ďalší úspešný film z obdobia novej vlny, Formanovu komédiu Lásky jedné plavovlásky (1965). A trojica Papoušek, Šašek a Passer napísala predlohu k ďalšiemu legendárnemu filmu Intimní osvětlení, ktorý režíroval Ivan Passer (1967). Vrcholom spolupráce tohto tímu sa stala Formanova komédia Hoří, má panenko (1967).

Dramaturg Václav Šašek na tieto časy kolektívnej tvorby a na Jaroslava Papouška spomína slovami: „Všetci spolu sme dotvárali situácie a písali dialógy. Strašne sme sa pri tom nasmiali, čo má byť údajne pre výsledok nepriaznivé, ale nikto z nás na to nedal. Láskaví zamestnanci hotela potom hovorili: 'Chlapci, čomu ste sa v noci zase tak smiali? My sme nemohli spať!'"

Papouška jeho kolega Šašek opisuje ako „dialogistu“ celého tímu: „Vyrastal na dedine, mal ohromný vzťah k dedinským ľuďom a mal jeden úžasný dar – mal ucho na dialógy. On to počul a uviazlo mu to v hlave. Najlepšie dialógy z týchto filmov sú v podstate jeho. Bol to majster.“

V roku 1968 sa Papoušek odhodlal na svoj vlastný filmový debut. Film Nejkrásnější věk sa odohráva v prostredí, ktoré dôverne poznal, v sochárskom ateliéri. Hneď potom prišla Papouškova hviezda filmová éra v podobe trilógie o rodine Homolkovcov.

Hlášky, ktoré zľudoveli

Hneď prvý diel Ecce homo Homolka (1969) divákov šokoval aj zabavil skvelými hereckými výkonmi hercov i nehercov – členov rodiny stvárnili Josef Šebánek, Marie Motlová, Helena Růžičková a František Husák, a tiež dvojčatá Petr a Matěj Formanovci. Azda najväčší úspech však mali opäť dialógy, pričom niektoré hlášky doslova zľudoveli, napríklad: „Hele Ludvo to tě říkám jestli si ten fotbal neprosadíš tak jsi u mě mrvej muž.“ Alebo: „Takhle, že sa tatínek směje? Takhle se tatínek vůbec nesměje. Tatínek když tak udělá nanenjvejš hahaha a jde od toho.“

Rovnaký rukopis nesie aj druhý diel Hogo fogo Homolka z roku 1970, z ktorého pochádza druhý citát. Na treťom dieli Homolka a tobolka z roku 1972 sa už prejavil normalizačný tlak, ktorý do istej miery potlačil tvorivý rozlet tvorcov, ešte stále však ide o nadpriemernú komédiu.

Len pre zaujímavosť, mihne sa tu naozaj mladý Ladislav Smoljak. A postava výtvarníka v podaní Jiřího Hrzána, ktorý príde do rekreačného strediska vykonávať funkciu kultúrneho referenta – a ktorý vo finančnej núdzi predáva svoje diela – prezrádza opäť Papouškovu inšpiráciu vo výtvarnom svete.

Smutný osud Homolkovcov

Profesionálni herci vraj medzi seba veľmi ochotne prijali neherca Josefa Šebánka, hoci mal spočiatku z filmovania trému. Napokon bola nálada na nakrúcaní v zasnežených Krkonošiach výborná. Iba raz kolegovia Šebánka nahnevali. Keď Růžičková a Hrzán išli do Prahy, poprosil ich, aby mu z domu priniesli niečo na jedenie, čistú košeľu a dve stovky. Manželka Marie poslala svojmu mužovi rezne a dokonca o stovku viac. Šebánek však podľa spomienok svojej ženy telefonoval domov celý rozčúlený: „Už mi nikdy nič neposielaj! Rezne zož… zjedla Růžičková, Hrzán prechl… propil tri stovky, ešte že mu moja košeľa bola veľká.“

Tak ako tragikomicky vyznievajú peripetie Homolkovcov na filmovom plátne, bol plný trpkosti aj osud ich protagonistov. Posledný diel triógie Josef Šebánek nechcel nakrúcať, pretože mal problémy so srdcom a bol už na invalidnom dôchodku. Zomrel 13. marca 1977 a ešte po smrti mu chodili ponuky na filmové úlohy.
Jeho filmová manželka Marie Motlová zomrela v roku 1985. Nemala deti a trápila sa pre svoj korpulentný vzhľad, čo sa zrejme podpísalo na jej alkoholizme, pre ktorý dokonca prišla o miesto v Národnom divadle.
Problémy s alkoholom mal aj talentovaný herec František Husák, ktorý zomrel 8. novembra 1991 na následky poranenia hlavy a krvácania do mozgu. Či zranenie spôsobila nehoda, alebo neznámi útočníci, nevyšlo už nikdy najavo. Napokon jeho filmová manželka z Homolkovcov Helena Růžičková zápasila s chorobou, ktorej podľahla 4. januára 2004.

Režisér sa chopil štetca a palety

Neskôr sa už Papouškovi ako režisérovi darilo menej. Týka sa to najmä ďalšieho filmu Televize v Bublicích aneb Bublice v televizi (1974). Nasledovala detská komédia Konečně si rozumíme (1976) a opäť skôr podpriemerný film Žena pod tři muže (1979). Jaroslav Papoušek oslabený po infarkte sa venoval skôr výtvarnému umeniu.
S filmovou tvorbou sa rozlúčil v roku 1984 opäť dvoma vydarenými komédiami. Film Všichni musí být v pyžamu nakrútil podľa divadelnej hry Vlastimila Venclíka o kontrolórovi dodržiavania liečebného režimu a jeho márnom hľadaní duševnej rovnováhy. Stredoškolský profesor hospitalizovaný na psychiatrii je zasa ústrednou postavou snímky Cesta kolem mé hlavy.

Po týchto dielach sa Jaroslav Papoušek venoval takmer výhradne maľovaniu. Výnimkou bol iba televízny seriál Pomalé šípy, ktorý nakrútil spoločne s Vlastimilom Venclíkom v roku 1993.

Jaroslav Papoušek zomrel 17. augusta 1995 v Čimeliciach na infarkt. Bol ženatý s Jindrou Schwarzovou a ich dcéra Petra Vlčková-Papoušková je učiteľka a prekladateľka a stará sa dodnes o otcov umelecký odkaz, ku ktorému tak nerozlučne patrí hlučná rodina Homolkovcov.

S čiernym až drsným humorom, ktorým oplývali Papouškove filmy, kontrastuje spôsob, akým opísal svoje výtvarné dielo: „Ako maliar sa cítim byť slaboprúdovým elektrikárom: starám sa o svetlo a o teplo. Obrázky, ktoré maľujem, sú bez tieňov. Maľujem ich ako lampy alebo ako kúrenie. Keď sa taký obrázok zavesí na stenu, mal by svietiť a hriať.“