Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Televízii aj divadlu ostal verný až do poslednej chvíle života. Okrem pokračovania Nemocnice na kraji města po dvaceti letech si zahral aj v televíznych seriáloch Náměstíčko, Náves či Hraběnky.
Autor TASR
Podůlší/Bratislava 10. novembra (TASR) – Takmer dve stovky filmových a televíznych úloh vytvoril počas svojho života český divadelný a filmový herec Josef Vinklář. K tomu možno prirátať takmer 50 televíznych seriálov a množstvo divadelných postáv, ktoré počas desaťročí stvárnil v Realistickom divadle Zdeňka Nejedlého a v Českom národnom divadle. V utorok 10. novembra by sa jeden z najobľúbenejších českých hercov Josef Vinklář dožil 90 rokov.
Josef Vinklář sa narodil 10. novembra 1930 (niektoré zdroje uvádzajú 14. november) v Podůlší neďaleko Jičína. Jeho otec bol murárom. Vinklářovci sa presťahovali do Prahy, keď vyhorel domček, v ktorom bývali. Mama Josefa Vinklářa získala na Smíchove miesto domovníčky. Práve ona tiež vybadala u svojho syna herecké vlohy a priviedla ho do Dismanovho detského súboru.
Hneď po vojne mladý, ešte ani nie 15-ročný herec, účinkoval v Intímnom divadle bratov Lipských. Tam si ho všimol Jan Werich a ponúkol mu angažmán vo svojom Osvobozenom divadle (1948-1950). Po dvojročnom pôsobení vo Východočeskom divadle napokon Vinklář zakotvil v Realistickom divadle Zdeňka Nejedlého. To sa stalo jeho domovom na viac než tri desaťročia - až do roku 1983, kedy nastúpil do Národného divadla. Tu hral až do svojej smrti v roku 2007.
Pred kamerou stál prvý raz vo filme Nezbedný bakalář, ktorý v roku 1946 nakrútil Otakar Vávra. Hlavnú úlohu vytvoril Zdeněk Štěpánek a práve jeho dcéra Jana Štěpánková, ktorá sa s Vinklářom kamarátila, sprostredkovala mladému hercovi prvú filmovú šancu.
Nasledovali úlohy v snímke Stříbrný vítr (Václav Krška, 1954) podľa literárnej predlohy Fráňu Šrámka, či v rozprávke Hrátky s Čertem (Josef Mach, 1956). Divákov si Vinklář získal ako dobrosrdečný kuchársky učeň v obľúbenom rozprávkovom príbehu Pricezna se zlatou hvězdou, ktorý v roku 1959 nakrútil Martin Frič. V tom istom roku Vinklář vynikol v kriminálke 105% alibi režiséra Vladimíra Čecha.
V priebehu 60. rokov sa Josef Vinklář stal skúseným a obsadzovaným hercom – diváci ho mohli vidieť vo vojnovej dráme A pátý jezdec je strach (Zdeněk Brynych, 1964), či v ďalšej vojnovej snímke Atentát, ktorú v tom istom roku nakrútil Jiří Sequens. Práve tento režisér ponúkol Vinklářovi úlohu, ktorá mu priniesla popularitu – inšpektora Boušeho v kriminálnom seriáli Hříšní lidé města pražského. Jeho kolegami boli inšpektor Brůžek v podaní Josefa Bláhu, inšpektor Mrázek alias František Filipovský a rada Vacátko, ktorého stvárnil nezabudnuteľný Jaroslav Marvan. Na seriál, ktorý sa nakrúcal v rokoch 1968-1969, nadväzovali celovečerné filmy Pěnička a paraplíčko, Partie krásného dragouna, Vražda v hotelu Excelsior a Smrt černého krále.
Vinklář hral tiež v seriáloch Byl jednou jeden dům (1974), či Chalupáři (1975). Najviac ho však preslávila rola neschopného a zákerného doktora Cvacha v seriáli Nemocnice na kraji města (1977). Vinklář ho stvárnil tak presvedčivo, až si ho ľudia začali s Cvachom naozaj spájať. Umelcovi to však neprekážalo. "Herci majú väčšinou túžbu hrať záporné úlohy, pretože sú zaujímavejšie, bohatšie a zložitejšie. Práve pri nich je potrebné siahnuť hlboko do seba, vytiahnuť svoje cnosti a hlavne necnosti a dokonca ich bezostyšne zverejniť. Je to ťažké, ale robí to z dobrých hercov veľké herecké osobnosti," povedal Josef Vinklář.
Do kategórie nesympatických patrila aj postava lakomého mäsiara Turečka z komédie Hop – a je tu lidoop (Milan Muchna, 1977), či typy špekulantov a podvodníkov z filmov Pumpaři od zlaté podkovy (Otakar Fuka, 1978) či Pátek není svátek (opäť Otakar Fuka, 1979).
Neskôr sa však Josef Vinklář vyprofiloval aj ako protagonista kladných postáv – napríklad žižkovského vodiča Bozděcha vo filme Poločas štěstí (Zdeněk Brynych, 1984). V tom istom roku si zahral aj v obľúbenom seriáli Sanitka. Keďže išlo opäť o televízne dielo z lekárskeho prostredia, Vinklář chvíľu váhal – no presvedčil ho kvalitný scenár Jiřího Hubača, takže napokon prijal rolu riaditeľa pražskej záchranky Jaroša (s predobrazom svojej postavy sa dokonca poznal osobne). Neraz tiež stvárňoval spravodlivých a zanietených kriminalistov – napríklad vo filmoch Tísňové volání (Miloš Zábranský, 1985), či Mravenci nesou smrt (Zdeněk Brynych, 1985).
Televízii aj divadlu ostal verný až do poslednej chvíle svojho života. Okrem pokračovania Nemocnice na kraji města po dvaceti letech si zahral aj v obľúbených televíznych seriáloch Náměstíčko, Náves či Hraběnky. Zomrel 18. septembra 2007 v Prahe.
Jozef Vinklář bol tri razy ženatý – s herečkou Janou Dítětovou a dva razy s ďalšou herečkou Ivankou Devátou. V roku 1987 mu udelili titul Zaslúžilý umelec. Za úspešné účinkovanie v dabingu sa v roku 2000 dočkal Ceny Františka Filipovského. Je autorom spomienkovej knihy Pokus o kus pravdy. "Bol to človek, ktorý tak príkladne miloval divadlo, že by to stačilo pre dvadsať mladých hercov," povedala o Vinklářovi jeho herecká kolegyňa Iva Janžurová.
Josef Vinklář sa narodil 10. novembra 1930 (niektoré zdroje uvádzajú 14. november) v Podůlší neďaleko Jičína. Jeho otec bol murárom. Vinklářovci sa presťahovali do Prahy, keď vyhorel domček, v ktorom bývali. Mama Josefa Vinklářa získala na Smíchove miesto domovníčky. Práve ona tiež vybadala u svojho syna herecké vlohy a priviedla ho do Dismanovho detského súboru.
Hneď po vojne mladý, ešte ani nie 15-ročný herec, účinkoval v Intímnom divadle bratov Lipských. Tam si ho všimol Jan Werich a ponúkol mu angažmán vo svojom Osvobozenom divadle (1948-1950). Po dvojročnom pôsobení vo Východočeskom divadle napokon Vinklář zakotvil v Realistickom divadle Zdeňka Nejedlého. To sa stalo jeho domovom na viac než tri desaťročia - až do roku 1983, kedy nastúpil do Národného divadla. Tu hral až do svojej smrti v roku 2007.
Pred kamerou stál prvý raz vo filme Nezbedný bakalář, ktorý v roku 1946 nakrútil Otakar Vávra. Hlavnú úlohu vytvoril Zdeněk Štěpánek a práve jeho dcéra Jana Štěpánková, ktorá sa s Vinklářom kamarátila, sprostredkovala mladému hercovi prvú filmovú šancu.
Nasledovali úlohy v snímke Stříbrný vítr (Václav Krška, 1954) podľa literárnej predlohy Fráňu Šrámka, či v rozprávke Hrátky s Čertem (Josef Mach, 1956). Divákov si Vinklář získal ako dobrosrdečný kuchársky učeň v obľúbenom rozprávkovom príbehu Pricezna se zlatou hvězdou, ktorý v roku 1959 nakrútil Martin Frič. V tom istom roku Vinklář vynikol v kriminálke 105% alibi režiséra Vladimíra Čecha.
V priebehu 60. rokov sa Josef Vinklář stal skúseným a obsadzovaným hercom – diváci ho mohli vidieť vo vojnovej dráme A pátý jezdec je strach (Zdeněk Brynych, 1964), či v ďalšej vojnovej snímke Atentát, ktorú v tom istom roku nakrútil Jiří Sequens. Práve tento režisér ponúkol Vinklářovi úlohu, ktorá mu priniesla popularitu – inšpektora Boušeho v kriminálnom seriáli Hříšní lidé města pražského. Jeho kolegami boli inšpektor Brůžek v podaní Josefa Bláhu, inšpektor Mrázek alias František Filipovský a rada Vacátko, ktorého stvárnil nezabudnuteľný Jaroslav Marvan. Na seriál, ktorý sa nakrúcal v rokoch 1968-1969, nadväzovali celovečerné filmy Pěnička a paraplíčko, Partie krásného dragouna, Vražda v hotelu Excelsior a Smrt černého krále.
Vinklář hral tiež v seriáloch Byl jednou jeden dům (1974), či Chalupáři (1975). Najviac ho však preslávila rola neschopného a zákerného doktora Cvacha v seriáli Nemocnice na kraji města (1977). Vinklář ho stvárnil tak presvedčivo, až si ho ľudia začali s Cvachom naozaj spájať. Umelcovi to však neprekážalo. "Herci majú väčšinou túžbu hrať záporné úlohy, pretože sú zaujímavejšie, bohatšie a zložitejšie. Práve pri nich je potrebné siahnuť hlboko do seba, vytiahnuť svoje cnosti a hlavne necnosti a dokonca ich bezostyšne zverejniť. Je to ťažké, ale robí to z dobrých hercov veľké herecké osobnosti," povedal Josef Vinklář.
Do kategórie nesympatických patrila aj postava lakomého mäsiara Turečka z komédie Hop – a je tu lidoop (Milan Muchna, 1977), či typy špekulantov a podvodníkov z filmov Pumpaři od zlaté podkovy (Otakar Fuka, 1978) či Pátek není svátek (opäť Otakar Fuka, 1979).
Neskôr sa však Josef Vinklář vyprofiloval aj ako protagonista kladných postáv – napríklad žižkovského vodiča Bozděcha vo filme Poločas štěstí (Zdeněk Brynych, 1984). V tom istom roku si zahral aj v obľúbenom seriáli Sanitka. Keďže išlo opäť o televízne dielo z lekárskeho prostredia, Vinklář chvíľu váhal – no presvedčil ho kvalitný scenár Jiřího Hubača, takže napokon prijal rolu riaditeľa pražskej záchranky Jaroša (s predobrazom svojej postavy sa dokonca poznal osobne). Neraz tiež stvárňoval spravodlivých a zanietených kriminalistov – napríklad vo filmoch Tísňové volání (Miloš Zábranský, 1985), či Mravenci nesou smrt (Zdeněk Brynych, 1985).
Televízii aj divadlu ostal verný až do poslednej chvíle svojho života. Okrem pokračovania Nemocnice na kraji města po dvaceti letech si zahral aj v obľúbených televíznych seriáloch Náměstíčko, Náves či Hraběnky. Zomrel 18. septembra 2007 v Prahe.
Jozef Vinklář bol tri razy ženatý – s herečkou Janou Dítětovou a dva razy s ďalšou herečkou Ivankou Devátou. V roku 1987 mu udelili titul Zaslúžilý umelec. Za úspešné účinkovanie v dabingu sa v roku 2000 dočkal Ceny Františka Filipovského. Je autorom spomienkovej knihy Pokus o kus pravdy. "Bol to človek, ktorý tak príkladne miloval divadlo, že by to stačilo pre dvadsať mladých hercov," povedala o Vinklářovi jeho herecká kolegyňa Iva Janžurová.
