Bratislava 30. októbra (TASR) - Slovenská herečka Viera Strnisková vynikla v mnohých divadelných predstaveniach a filmoch. Diváci si ju pamätajú z rodinného seriálu Jána Lacka Miesto v dome, z psychologickej drámy Priateľstvá padajúceho lístia v réžii Juraja Nvotu či z drámy Živý bič, pod réžiu ktorej sa podpísal Martin Ťapák. V stredu 30. októbra uplynie 90 rokov od narodenia jednej z najvýraznejších slovenských hereckých osobností.

Viera Strnisková sa narodila 30. októbra 1929 v Hlohovci. Po Hlohovci sa na krátky čas stala jej domovom Vrbovka, malá novohradská dedina na pravom brehu Ipľa. V roku 1934 sa Strniskovci presťahovali do Modrého Kameňa, v tom čase okresného mesta. Doktor Štefan Strnisko tu získal totiž miesto detského lekára.

Na želanie otca začala po ukončení meštianskej školy študovať na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Medicínu nedoštudovala, rovnako ako právo na Filozofickej fakulte UK. Napokon absolvovala štúdium divadelnej vedy a literárnej teórie. Počas štúdia paralelne začala externe pôsobiť v Štúdiu Novej scény. Tu ju do tajomstiev hereckej profesie zasväcovali režiséri a pedagógovia Drahoš Želenský a Magda Husáková-Lokvencová. Po dvojročnom pôsobení na Novej scéne v Bratislave (1948-1950) účinkovala rok v Mestskom divadle v Kolíne. Pravdepodobne na podnet svojej matky, ktorá pochádzala z Čiech.

Z Kolína viedla jej cesta do Zvolena, kde sa rozbiehala činnosť nového Divadla Jozefa Gregora Tajovského. Pôsobila v ňom v rokoch 1953–1957. Nasledujúcich päť rokov hrávala na doskách Divadla Andreja Bagara v Nitre.

V roku 1962 sa etablovala v Činohre Slovenského národného divadla v Bratislave, kde pôsobila až do konca svojej profesionálnej kariéry v roku 2004. Medzitým si umelecký herecký život spestrovala externým účinkovaním v divadlách v Prešove a Spišskej Novej Vsi. Istý čas spolupracovala aj s bratislavským Divadielkom Domu ČSSP. Venovala sa aj monodrámam. Jednou z nich bola postava matky Tolgonaj z Materinského poľa od Čingiza Ajtmanova.

Vo zvolenskom Divadle Jozefa Gregora Tajovského stvárnila postavy ako napríklad Katarínu v Skrotení zlej ženy, Želmíru v Geľovi Sebechlebskom či Lízu Diolittovú v Pygmalionovi. V Nitre si ju diváci zapamätali ako predstaviteľku Yuki v Lampiónovej slávnosti, Matky v Krvavej svadbe, Reginy v dráme Z druhej strany pralesa, Manon Lescaut vo Svätej hriešnici, Angely v Karvašovej Polnočnej omši.

Herečka stvárňovala najčastejšie hrdinky poznamenané tragickým osudom. Práve v týchto postavách sa rozvíjala jej výrazná schopnosť postihnúť tragiku ženských charakterov tak, aby do popredia vystúpila bohatá senzibilita a vypätá emocionalita. Medzi takéto postavy patrili aj Blanche du Bois v Električke zvanej túžba či pani Borkmanová v Ibsenovej hre John Gabriel Borkman. Účinkovala tiež v dramatickom prepise známeho literárneho príbehu Alica v krajine zázrakov z pera britského spisovateľa Lewisa Carrolla.

Od konca 50. rokov 20. storočia sa presadzovala aj vo filme. Jej filmografia obsahuje desiatky titulov, medzi nimi napríklad Pán a hvezdár (1959), Prípad pre obhajcu (1964), Námestie svätej Alžbety (1965), Smrť prichádza v daždi (1965), Zmluva s diablom (1967), Sladký čas Kalimagdory (1968), Medená veža, Dievča z jazera (1978), Sneh pod nohami (1978), Predčasné leto (1982), ale aj rozprávky ako Soľ nad zlato (1982).

Väčšie herecké príležitosti dostala v televíznych dielach Živý bič (1966), Rok na dedine (1967), Rysavá jalovica (1970), Prečo Adam Chvojka spáva doma (1972), Mamka Pôstková (1973), Dom Bernardy Alby (1966), Nebezpečné známosti (1980), Budenbrookovci (1974), Miesto v dome (1976), či v historických seriáloch Život bez konca (1982), Alžbetin dvor (1986) a Štúrovci (1991).

V roku 1998 publikum zaujala postavou v snímke Priateľstvá padajúceho lístia v réžii Juraja Nvotu. Naposledy účinkovala vo filme Dlhá krátka noc (2003).

Nezabudnuteľné je jej dlhoročné účinkovanie v legendárnych televíznych Nedeľných chvíľkach poézie.

Za prínos v divadelnom umení udelili Viere Strniskovej v roku 1969 titul zaslúžilá umelkyňa. Spoločnosť bratov Čapkovcov v Prahe udelila herečke Cenu Karla Čapka v roku 1997. V decembri 2000 získala ocenenie Zlatá slučka za najlepší ženský dabing vo filme Šofér slečny Daisy.

Vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy udelil prezident SR Viere Strniskovej v roku 2003. Ako historicky druhá slovenská herečka dostala v roku 2003 aj ocenenie Kvet Tálie za celoživotný prínos v dramatickom umení.

Viera Strnisková zomrela 31. augusta 2013 v Bratislave vo veku 83 rokov.